Podľa jeho vlastného vysvetlenia, jedného dňa, keď bol zamestnaný na únavnej úlohe, opravovaní písomných zkúšok, zistil, že jeden uchádzač nechal jednu stránku odpovedajúceho zošitu prázdnu. Na túto stránku, inšpirovaný ktovie ktorým anarchistickým démonom, napísal: "V istej podzemnej nore býval raz jeden hobit." V typicky Tolkienovskom štýle sa rozhodol, že je potrebné zistiť, čo to hobit je, v akom druhu nory žije, prečo v nej žije, atď. Z tohto "vyšetrovania" potom rástol príbeh, ktorý rozprával svojím mladším ďeťom. V roku 1936 neúplny strojopis tohto príbehu prišiel do rúk Susan Dagnallovej, zamestnankyni nakladateľskej firmy George Allen a Unwin ( spojenej v roku 1990 s HarperCollins ). Suzan požiadala Tolkiean o dokončenie a predstavila kompletný príbeh Stanleymu Unwinovi, riaditeľovi nakladateľstva. Ten nechal príbeh prečítať svojému 10-ročnému synovi Raynerovi, ktorý o ňom napísal nadšenú správu a tak bol príbeh publikovaný ako Hobbit v roku 1937. Ihneď si dobyl úspech a nebol od tej doby vypustený zo zoznamu doporučenej detskej literatúri. Bol taký úspešný, že Stanley Unwin sa Tolkiena dožadoval, či by nemal viac podobného materiálu vhodného k publikovaniu. Tolkien teda začal pracovať na svojich Legendách, aby ich dostal do viac prijateľného stavu a ako on neskôr priznal, malá časť z nich si už našla cestu do Hobbita. Bol žiadaný o dokončenie Quenty Silmarillionu alebo zkrátenej Silmarillion. Predložil teda niektoré zo svojich "dokončených" príbehov Unwinovi, ktorý ich poslal svojim čitateľom. Čitateľská reakcia bola rôznorodá: nemali radi poéziu a chválili prózu ( materiálom bol príbeh Berena a Luthien ), ale celkový dojem bol, že v tej dobe nie je dielo komerčne uverejniteľné. Unwin taktne pretlmočil tento záver Tolkienovi a opýal sa ho znovu, či by nechcel napísať pokračovanie Hobita. Tolkien bol zklamaný zo zjavného zlyhania Silmarillionu, ale súhlasil s výzvou pre napísanie pokračovania Hobbita. Toto pokračovanie skoro vyrástlo v niečo o mnoho viac, než len detský príbeh; vo vysoko komplikovanú 16-ročnú históriu sveta, ktorá sa stala trilógio Pán Prsteňov. Stačí len povedať, že teraz už dospelý Rayner Unwin bol hluboko spojený s neskorším vývojom tohto eposu, dokázal veľkolepo prediskutuvaváť jednotlivé časti s náladovým autorom, ktorý v jednej etape ešte ponúkol celú prácu komerčnému vydavateľstvu. Vďaka advokácii Raynera Unwina bola táto kniha vôbec publikovaná - Andave laituvalmes! Firma jeho otca sa rozhodla privodiť si pravdepodobnú stratu 1000 libier pro succes d'estime a uverejnila dielo pod titulom Pán Prsťenov v troch častiach behom 1954 a 1955, s prenechaním práv pre USA na Houghton Mifflin.