„Za tohto strádania a súženia skoro úplne upadla a poklesla v našom meste ctihodná vážnosť zákonov ako božských, tak ľudských.“
(Dekameron, str. 32)

O mŕtvych sa nikto nestaral, púhy kontakt s nimi spôsoboval prenos choroby. Zašlo to až tak ďaleko, že v meste neboli skoro žiadni ľudia. V tom čase sa v kostole Santa Maria Novella stretlo sedem dám - príbuzných, susediek, priateliek. Všetky boli krásne, urodzené a múdre, vo veku od osemnásť do dvadsaťosem rokov. Boccaccio ich nazval Pampinea, Fiametta, Filomena, Emilia, Lauretta, Neifile a Elisa. Pampinea sa rozhovorila o súčasnej dobe a o tom, že najlepšie by bolo odísť spoločne do jedného z ich vidieckych sídel, utiecť od nepočestných mešťanov a niekde, v krásnom a zdravom prostredí sa oddávať radostiam.

„Tam je počuť spievať vtáčiky, tam je vidieť, ako sa zelenajú kopce a roviny, ako more sa tam vlnia polia plné obilia, rastie tam tisíc druhov stromov a samotné nebo je tam milosrdnejšie – lebo hoci rozhnevané, neupiera nám svoje večné krásy, ktoré sú oveľa pôvabnejšie na pohľad, než prázdne steny nášho mesta.“
(...)
„Budeme sa veseliť a radovať, ako to len v tejto dobe pôjde, a to tak dlho, dokiaľ neuvidíme (ak nás však skôr nepostihne smrť), že nebesá urobili už tejto pohrome koniec.“
(Dekameron, str. 38)

Boccaccio vzápätí ústami Filomeny a Elisy vymenúva všetky zlé vlastnosti žien, aby zdôraznil, že ich spoločnosť potrebuje mužské riadenie. Ako riadenie osudu vtedy vojdú do kostola traja, im nie úplne neznámi mladí muži, Pamfilo, Filostrato a Dioneo, v ktorých napriek okolnostiam pulzuje život. Ženy si to vysvetlia ako znamenie Šťasteny a mužom navrhnú spoločný odchod na vidiek. Keď súhlasia, spoločne sa vydajú do sídla, ktoré si vopred vybrali. Sídlo ich nesklame svojou krásou, záhrady sviežosťou a pivnice drahocennými vínami. Vtedy sa ozve Dioneo, ktorý hovorí, že svoje starosti zanechal v meste, a že ostatným navrhuje zabávať sa a radovať, ak to zodpovedá ich dôstojnosti. Ostatní súhlasia a zhodnú sa na tom, že na každý deň si zvolia vladára, ktorý vždy určí spôsob trávenia dňa. Prvou kráľovnou sa stala Pampinea.

„Keď nová kráľovná prepustila veselú spoločnosť, vydali sa mladíci s krásnymi paniami voľným krokom do záhrady: cestou viedli príjemné reči, vili si krásne vence a spievali milostné piesne.“
(...)
„Boli prinesené umne pripravené pokrmy a veľmi jemné vína a traja sluhovia sa dali do nehlučného obsluhovania. Každý mal radosť, že všetko bolo pekne a riadne usporiadané, a všetci jedli zvesela a uprostred ľúbezných žartov.“
(Dekameron, str. 42)

Vidíme, že na mor, ktorý zúril v neďalekom meste, sa títo mladí ľudia rozhodli bojovať dobrou náladou a príjemne strávenými chvíľami. Dobre jedli, tancovali, spievali si rôzne piesne. Potom si odpočinuli a vybrali sa na lúku, kde prehovorila Pampinea:

„Je tu pekne a sviežo, sú tu – ako vidíte – hracie stolíky a šachy, takže sa každý môže baviť podľa toho, čo je mu najbližšie. Ak sa však pridržíte môjho názoru, nebudeme hrať, ale strávime túto sparnú dennú dobu rozprávaním príbehov, čo môže poskytnúť zábavu celej spoločnosti, ktorá načúva tomu, čo jej jeden rozpráva.“
(Dekameron, str. 43)

Takto sa to teda celé začalo – desiati priatelia si začali rozprávať príbehy. Každý deň z desiatich dní dekameronu každý z nich porozprával jeden príbeh na tému, ktorú na začiatku dňa vždy určila kráľovná či kráľ. Príbehy boli o ľuďoch čo svojou schopnosťou niečo dosiahli, o milencoch a neverných ženách, či o ľuďoch, na ktorých bol zameraný nejaký vtip, ale oni ho odrazili. Vždy boli vtipné, veselé, aj keď niektoré sa venovali aj smutným témam, ako je napríklad nešťastná láska, s nádychom erotiky.

Dielo Dekameron je kniha, ktorá aj napriek tomu, že bola napísaná pred cca. 650 rokmi, sa dá veľmi dobre čítať. Novely, ktoré obsahuje, sú vtipné, a do určitej miery aj aktuálne. Každý si v nich nájde čo chce, humor, erotiku, ale aj kritiku spoločnosti. Túto knihu môžem skutočne každému odporúčať.