Giovanni Boccaccio: Dekameron

Giovanni Boccaccio sa narodil v roku 1313. Už odmlada cítil náklonnosť k poézii, lenže jeho otec ho poslal do kupeckého domu, aby sa tam naučil obchodovaniu. Ukázalo sa však, že z Giovanniho kupec nebude a tak ho otec poslal študovať právo. Toto bolo preňho rovnakým utrpením ako kupectvo.
V Neapoli sa Boccaccio stýkal s filozofmi a umelcami a tak sa nakoniec dostal k písaniu. Stal sa tvorcom a majstrom nového literárneho žánru – novely. Novela vznikla z rozprávky a tak si uvedomoval, že by nemala stratiť svoju rozprávkovosť. Novela sa vyznačuje náhlym zvratom. Tento žáner má krátky rozsah, takže silný príbeh a pointa musia byť vyjadrené „koncentrovane“.

Boccacciov Dekameron je renesančné dielo, ktoré ukazuje rozdiel medzi stredovekým a renesančným myslením. Je tu zreteľná aj nová spoločenská vrstva – mešťania, ktorí svojim pokrokovým myslením prispeli k vytvoreniu humanizmu a renesancie. Toto obdobie so sebou prinieslo radosť zo života, obrátenie pozornosti na jednotlivca a zbavenie sa askézy. Taliansko bolo prvou krajinou, ktorá podporovala rozvoj buržoázie, a tak mal Boccaccio vhodnú pôdu na napísanie Dekameronu.
Dekameron, po taliansky Decamerone, je prešmyčkou slov de amore n. c., alebo teda de amore novellae centum – sto noviel o láske. Tento podtitul je veľmi pravdepodobný, lebo Boccaccio, rovnako ako ostatní humanistickí autori, mal záľubu v prešmyčkách.

Slovo dekameron znamená úsek desiatich dní, v tomto prípade je to čas, za ktorý si stihne desať ľudí vyrozprávať sto krátkych príbehov, a keďže sa každý deň rozpovedalo desať príbehov, má táto kniha desať pomyselných kapitol. Táto kniha je označovaná ako kniha krvi a rozkoše a je nasýtená radosťou, humorom a erotikou. Je to dielo, ktoré oslavuje život, napriek tomu, že sa zrodilo v bezprostrednej blízkosti smrti, v čase, keď v celej Európe zúrila morová epidémia. Pustošivá sila moru a všadeprítomná smrť zdôrazňujú výnimočnosť tohto diela. Každý kto mohol sa sťahoval z pochmúrnych ulíc a miest. Stredoveké dejiny medicíny hovoria o presvedčení vtedajších lekárov, že zo smútku vychádza smrť, otravuje dušu a znižuje odolnosť voči chorobe. Preto niektoré mestá vyslovene zakazovali zvoniť umieráčikom, či trúchliť.
V úvode Dekameronu objasňuje Boccaccio svoj zámer k jeho napísaniu:

„Mať súcit so zarmútenými je ľudské. A hoci súcit pristane každému, jednako ho čakáme predovšetkým od ľudí, ktorí už niekedy útechu potrebovali a jej dobrodenie okúsili. Jedným z tých, čo útechu potrebovali, komu bola taká drahá, a kto ju vďačne prijímal, bol som ja.“
(...)
„Aby som sa nezdal nevďačným, zaumienil som si, ak to len bude v mojich silách, vrátiť všetko prijaté dobrodenie teraz, keď si môžem povedať, že som slobodný, keď už nie tým, ktorí pomohli mne – lebo tí to asi pri svojom rozhľade a šťastnom živote nepotrebujú – aspoň tým, ktorým to dobre padne. Hoci moja pomoc a útecha, keď to mám tak nazvať, bola by pre tých, čo ju potrebujú, dosť malá, predsa sa nazdávam, že by som ju mal ponúknuť skôr tam, kde je núdza najväčšia.“
(...)
„Neverím, že by tieto príbehy nevedeli rozohnať každú zlú náladu. Ak sa mi to podarí – a dal by Boh, aby sa mi to podarilo – nech za to vzdávajú vďaku Amorovi, ktorý ma zbavil svojich pút, a obdaril mocou, aby som sa staral o ich zábavu.“
(Príbehy z Dekameronu, str. 3-5)

Tu môžeme vidieť, že Boccaccio napísal Dekameron, aby ním potešil ľudí, a aby sa k jeho dielu mohli ľudia a hlavne ženy vracať, keď potrebujú útechu a pobavenie. Najmä keď majú starosti s láskou. Boccaccio chce doslovne poskytnúť pomoc a útočisko tým, ktorí ľúbia, pretože aj on pocítil útrapy lásky, keď bol zamilovaný do Marie d´Aquino, dcéry kráľa. Autor má tiež zámer dať pôvabným paniam užitočnú radu aby mohli rozoznať, čoho sa majú držať a čoho sa majú vyvarovať.
V prvom dni Dekameronu sa Boccaccio zmieňuje o utrpení, ktoré mor spôsoboval. Keďže si uvedomoval, že toto dielo malo prinášať radosť, prvá kapitola sa začína upozornením na pochmúrny začiatok a autorovým ubezpečením, že:

„...tento hrozný začiatok nie je pre nás ničím iným, než je pre pútnikov drsné a strmé skalisko, za ktorým leží prekrásna a ľúbezná rovina...“
(Dekameron, str. 29)

Giovanni Boccaccio spomína aj príznaky moru, proti ktorým žiadny lekár ani duchovný nedokázal bojovať. Prístupy k tejto hroznej chorobe, ktorá za päť mesiacov len vo Florencii zahubila sto tisíc ľudí, sa rôznili. Niektorí sa domnievali, že sa moru dá zbaviť striedmosťou a tak sa zriekli všetkého nadbytku. Títo ľudia sa odčlenili a sami žili v domoch, kam sa mor nedostal. Iní zase predstavovali opačný extrém – tvrdili, že zaručeným liekom je užívať si, veľa piť, spievať, žartovať, a tak to aj robili. Hrozné podmienky pre život a stále nové správy o mŕtvych ľudí menili:
„Za tohto strádania a súženia skoro úplne upadla a poklesla v našom meste ctihodná vážnosť zákonov ako božských, tak ľudských.“
(Dekameron, str. 32)

O mŕtvych sa nikto nestaral, púhy kontakt s nimi spôsoboval prenos choroby. Zašlo to až tak ďaleko, že v meste neboli skoro žiadni ľudia. V tom čase sa v kostole Santa Maria Novella stretlo sedem dám - príbuzných, susediek, priateliek. Všetky boli krásne, urodzené a múdre, vo veku od osemnásť do dvadsaťosem rokov. Boccaccio ich nazval Pampinea, Fiametta, Filomena, Emilia, Lauretta, Neifile a Elisa. Pampinea sa rozhovorila o súčasnej dobe a o tom, že najlepšie by bolo odísť spoločne do jedného z ich vidieckych sídel, utiecť od nepočestných mešťanov a niekde, v krásnom a zdravom prostredí sa oddávať radostiam.

„Tam je počuť spievať vtáčiky, tam je vidieť, ako sa zelenajú kopce a roviny, ako more sa tam vlnia polia plné obilia, rastie tam tisíc druhov stromov a samotné nebo je tam milosrdnejšie – lebo hoci rozhnevané, neupiera nám svoje večné krásy, ktoré sú oveľa pôvabnejšie na pohľad, než prázdne steny nášho mesta.“
(...)
„Budeme sa veseliť a radovať, ako to len v tejto dobe pôjde, a to tak dlho, dokiaľ neuvidíme (ak nás však skôr nepostihne smrť), že nebesá urobili už tejto pohrome koniec.“
(Dekameron, str. 38)

Boccaccio vzápätí ústami Filomeny a Elisy vymenúva všetky zlé vlastnosti žien, aby zdôraznil, že ich spoločnosť potrebuje mužské riadenie. Ako riadenie osudu vtedy vojdú do kostola traja, im nie úplne neznámi mladí muži, Pamfilo, Filostrato a Dioneo, v ktorých napriek okolnostiam pulzuje život. Ženy si to vysvetlia ako znamenie Šťasteny a mužom navrhnú spoločný odchod na vidiek. Keď súhlasia, spoločne sa vydajú do sídla, ktoré si vopred vybrali. Sídlo ich nesklame svojou krásou, záhrady sviežosťou a pivnice drahocennými vínami. Vtedy sa ozve Dioneo, ktorý hovorí, že svoje starosti zanechal v meste, a že ostatným navrhuje zabávať sa a radovať, ak to zodpovedá ich dôstojnosti. Ostatní súhlasia a zhodnú sa na tom, že na každý deň si zvolia vladára, ktorý vždy určí spôsob trávenia dňa. Prvou kráľovnou sa stala Pampinea.

„Keď nová kráľovná prepustila veselú spoločnosť, vydali sa mladíci s krásnymi paniami voľným krokom do záhrady: cestou viedli príjemné reči, vili si krásne vence a spievali milostné piesne.“
(...)
„Boli prinesené umne pripravené pokrmy a veľmi jemné vína a traja sluhovia sa dali do nehlučného obsluhovania. Každý mal radosť, že všetko bolo pekne a riadne usporiadané, a všetci jedli zvesela a uprostred ľúbezných žartov.“
(Dekameron, str. 42)

Vidíme, že na mor, ktorý zúril v neďalekom meste, sa títo mladí ľudia rozhodli bojovať dobrou náladou a príjemne strávenými chvíľami. Dobre jedli, tancovali, spievali si rôzne piesne. Potom si odpočinuli a vybrali sa na lúku, kde prehovorila Pampinea:

„Je tu pekne a sviežo, sú tu – ako vidíte – hracie stolíky a šachy, takže sa každý môže baviť podľa toho, čo je mu najbližšie. Ak sa však pridržíte môjho názoru, nebudeme hrať, ale strávime túto sparnú dennú dobu rozprávaním príbehov, čo môže poskytnúť zábavu celej spoločnosti, ktorá načúva tomu, čo jej jeden rozpráva.“
(Dekameron, str. 43)

Takto sa to teda celé začalo – desiati priatelia si začali rozprávať príbehy. Každý deň z desiatich dní dekameronu každý z nich porozprával jeden príbeh na tému, ktorú na začiatku dňa vždy určila kráľovná či kráľ. Príbehy boli o ľuďoch čo svojou schopnosťou niečo dosiahli, o milencoch a neverných ženách, či o ľuďoch, na ktorých bol zameraný nejaký vtip, ale oni ho odrazili. Vždy boli vtipné, veselé, aj keď niektoré sa venovali aj smutným témam, ako je napríklad nešťastná láska, s nádychom erotiky.

Dielo Dekameron je kniha, ktorá aj napriek tomu, že bola napísaná pred cca. 650 rokmi, sa dá veľmi dobre čítať. Novely, ktoré obsahuje, sú vtipné, a do určitej miery aj aktuálne. Každý si v nich nájde čo chce, humor, erotiku, ale aj kritiku spoločnosti. Túto knihu môžem skutočne každému odporúčať.