Občianskym menom Terézia Hečková, manželka spisovateľa Františka Hečku. Narodila sa 25. decembra 1908 na Orave. Študovala na gymnáziu v Dolnom Kubíne a v Košiciach, absolvovala jednoročný učiteľský kurz v Bratislave
Pôsobila ako učiteľka na viacerých miestach, bola redaktorkou vydavateľstva Mladé letá
Tvorba:
 Debutovala zbierkou osobnej lyriky Blahoslavení
 Kniha krátkych próz Bochník – oravské detstvo a rodinné väzby, disharmónia sociálnej reality 1. a 2. svetovej vojny
 Rozprávky starej matere – kultová kniha povojnovej klasickej detskej literatúry, prekonávajúca neosobný ideologicko-utilitárny model pofebruárovej beletristiky pre deti
 Poviedkové kompozície Carlucci a Žofkine rozprávky – dominuje citová vrúcnosť a humanizujúci zreteľ prejavujúci sa fenoménom dobra a dobrých ľudí, zdolávajúcich nástrahy osudu mravným konaním
 Dve prozaické miniatúry pre čitateľov mladšieho školského veku O kapsičke, čo nechcela chodiť do školy a Kojko hľadá rozprávku – pokus o rekonštrukciu súčasného dieťaťa
 Miniatúra Braček a sestrička – hrejivé súrodenecké vzťahy
 Zbierka poviedok a čŕt Divé husi – apoteóza ľudskej dobroty – adresovaná dospelému čitateľovi.
 Autorka stavia svoju prozaickú tvorbu pre deti predovšetkým na osobnom zážitku a skúsenosti. Po tematických zdrojoch siaha najčastejšie do spomienok. V spomienkach sa neviaže len na vlastnú osobu, ale na široký okruh postáv starých rodičov, rodičov, priateľov, súrodencov, učiteľov a mnohých známych. 1

1. Sliacky, O. – Stanislavová, Z.: Kontúry slovenskej literatúry pre deti a mádež v rokoch 1945 – 1997. Prešov: Náuka 1988, s. 49 - 51
Rozprávky starej matere

Dialogickým rozprávanmím vnučky so starou materou približuje sociálny obraz niekdajšej dediny. Rozprávanie člení do krátkych emotívne podfarbených príbehov.

Názov v nás na prvý pohľad evokuje princezné, draky, kúzla, ale:

„Stará mať vedela krásne rozprávať. A v chorobe sa dievčatko tým väčšmi upriamilo na jej rozprávky. Boli to neobyčajné rozprávky. Nie o princeznách a šarkanoch, ani o strigách a čarodejníkoch, ale o tom, čo stará mať sama prežila vo svojom dlhom živote.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 9-10)

Nie sú to teda typické rozprávky, ide skôr o rozprávanie, ale určité prvky rozprávky tu možno nájsť:
- ľudové prostredie, dedina, prostí, chudobní ľudia sú hlavnými hrdinami

„Keď sme sa najedli, hybaj každé za svojou robotou! Maž vzala do náručia poľné kolísky a košík s najmenším na chrbát. Staršie dievčatá pobrali motyky, tĺky a šli s ňou do poľa. Nám menším pridelila robotu doma: husi pásť, plátno polievať, na zelinu chodiť.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 12)

- v každom príbehu sa nakoniec všetko dobre skončí. Napríklad Stará mať rozpráva o povodni:

„Okolo poludnia začala voda opadávať. Už ani neniesla toľko všeličoho so sebou. Ľudia poschádzali zo striech, stáli na prahoch domov a dívali sa, ako voda ubúda zo dvorov. Keď už tiekla len po ceste, tu naraz čo nezbadali! Popri ceste plávala kolíska s malým dieťatkom. Veľký pes plával popri nej. Len čo sa kolíska na niektorom boku trochu naklonila, hneď priplával na tú stranu a tak sa držal vždy tesne pri nej, aby sa neprevrátila! Ktovie, ako dlho im to trvalo. Keď ich zachytili, pes bol už celkom vysilený. Ale dieťatku sa v kolíske dobre spalo. Keď ho z nej vytiahli, zobudilo sa, ale neplakalo. Smialo sa, lebo iste sa naspalo do vôle. Nevedelo, chúďa, čo sa s ním robilo! A voda opadúvala stále a stále. Za niekoľko dní tiekla už rieka pokojne, akoby sa nič nebolo stalo.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 22 – 24)

Autorka tu nezatajila nič zo sociálnej biedy Oravy, len v súlade so svojím kresťanským založením presunula pozornosť na starú mať a vnútornú silu, s akou sa vyrovnávala s nepriazňou osudu. Je to podobná mravná heroizácia plebejstva, s akou sa v tom čase stretávame v poézii Milana Rúfusa. Motív dievčatka s chorými očami je trochu sentimentálny, no má aj svoju skrytú ideovú funkciu: symbolicky poukazuje na „otváranie očí“ dieťaťu, ktoré dané skutočnosti nemohlo vidieť a zažiť. Dievčatko je „slepé“, ale túži po poznaní, chce sa dozvedieť o živote starej mamy a o dobe, v ktorej stará mať žila.2

Prelínajú sa tu dva svety – svet vtedajšej mladej generácie a svet ich starých mám.

Kniha je rámcovaná dvoma príbehmi o dievčatku:
Na začiatku je Choré dievčatko – príbeh je akýmisi dverami do rozprávania starej mamy o svojom živote a jeho strastiach i radostiach.
Posledná kapitola má názov Dievčatko ozdravelo. Samotný názov poukazuje na to, že sa končí príbeh o chorom dievčatku a zároveň sa končí aj rozprávanie starej matere, ktorá by v zdravom dievčatku už nemala takú pozornú poslucháčku, pretože by ju rozptyľovalo všetko krásne naokolo, lákal by ju krásny slnečný jarný deň.

„Dievčatko bežalo do kuchyne. Tak sa radovalo všetkému, čo videlo, že na rozprávky si už ani nepomyslelo. Možno zase v zime, keď celý kraj zapadne snehom. Ale teraz je jar. A v tráve pri plote kvitne púpava.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 86)