Symbolicky to môže tiež znamenať, že dieťa dostatočne spoznalo život a zvyky minulej doby, že už sa mu „otvorili oči“ a má pocit naplnenia, na teraz mu to stačí. Možno neskôr, keď vyrastie, bude staršie, už mu nebudú stačiť tieto poznatky a znova zatúži po rozprávaní starej matere.
2. Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava: Literárne informačné centrum 2004, s. 387

Oko sa často samostatne objavuje ako symbol bdelosti alebo vševedúcnosti. Veľmi známym príkladom je známy egyptský wedžat, alebo Horovo oko. Teda nebeský boh s hlavou sokola.

Symbolizuje ostražitý dohľad boha nad dodržiavaním náboženských zákonov a obradov. Oko na dlani je v budhizme symbolom múdrosti. „Tretie oko“ u hinduistov reprezentuje nadprirodzenú múdrosť srdca. Tieto myšlienky symbolicky odzrkadľujú dávne tradície, v ktorých nebolo presnej hranice medzi srdcom a hlavou v pochopení a vedomostiach – múdrosť sa nepovažovala čisto za produkt mozgu. Francúzsky filozof 17. storočia Blaise Pascal to napísal podobne:
„Srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nepozná.“

Jar zase predstavuje znovuzrodenie, prebúdzanie. Symbolicky je obdobím rannej mladosti. Na jar sa všetko prebúdza, vzniká nový život, všetko je nové a zaujímavé. Jar tu môže predstavovať nové poznanie malého dievčatka, zaujímavé, krásne, nové.

Celý príbeh je citovým rozprávaním. Láska má mnoho podôb a symbolov.

Srdce – je dnes takmer synonymom lásky na celom svete. Srdce sa ako symbol lásky a romantického vzplanutia začalo používať až v stredoveku. Predtým bolo predovšetkým filozofickým symbolom. Len postupne sa premenilo na symbol lásky, tak ako sa láska zmenila a presunula z duchovného do zmyselného sveta. Z psychologického hľadiska je srdce ženským symbolom, pretože má tvar nádoby, trochu podobnej váze.
Stará mať mala veľké srdce. Aj keď sa srdce v príbehu priamo nespomína, v celej knihe možno vidieť, aká bola láskavá, ako mala rada svoju vnučku a ako s láskou rozprávala o svojich rodičoch a svojom manželovi.

Hudba – v Číne bola hudobná harmónia symbolom toho, ako rôzne sa môžu veci urovnať živelnou silou duality. Symbolika hudby a čísel boli v Číne a Grécku tesne spojené a považovali sa za kľúč k planetárnym vzťahom. Platón sa domnieval, že celý vesmír tvoria hudobné stupnice a čísla, a vytvoril analógiu medzi relatívnymi rýchlosťami, ktorými sa pohybujú planéty, a zmenou vibrácií rôznych strún na lýre.3

3. Tresidder, J.: 1001 symbolov. Bratislava: Ikar 2004, s. 140, 211, 225 - 226, 290

„- V zime mlátil zbožie, čo sa nám urodilo. A chodil na blízke dediny hrávať na svadby. Bol chýrny muzikant-huslista, - vysvetlila stará mať a dievčatko z jej hlasu poznalo, aká je ešte dnes pyšná na otcovu muziku.

- To chodili viacerí spolu, - pokračovala stará mať, - jeden z nich hrával na base. Do basy im hádzali peniaze. A keď prišli zo svadby, podelili si, čo spolu vyhrali.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 14)

„Večer sme sedeli pri ohnisku a otec začal spomínať, že už nepôjde do sveta, lebo už nevyvládze toľkú cestu z Oravy do Pešti, že zostane robiť doma a bude na svadbách hrávať. Mať sa dala do plaču. Starala sa, ako len vyžijú so siedmimi deťmi. Ale darmo nariekala: otec už nemal vôľu odísť z domu. Nakoniec sa mať nahnevala, schytila otcove husle a utekala s nimi rovno pod cieňu. Tam ich položila na klát a rozrúbala sekerou. „teraz hraj, na čom chceš!“ povedala nahnevaná. Keď sme to otcovi oznámili, celkom zmeravel. Schúlil sa na lavici pri kozube a vyzeral ako bez duše. Celý večer nepovedal ani slovko. V našom dome ostalo také ticho, akoby nám bol niekto umrel.
Tak to chodilo u nás niekoľko dní. Otec aj robil, aj jedol, ale všetko len ako v mrákotách.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 16)

„Vtedy mať prudko odskočila od stola k truhle. Vybrala z nej krásnu červenú šatku so žltými ľaliami. Vyšla s ňou von.
Nevedeli sme, čo zamýšľa. Skončili sme večeru celí nesvoji. Už bola tma, a matere nikde. Menšie deti aj pospali, ale ja som čupela v posteli. Čakala som na mater.
Keď končene prišla, držala v rukách husle. Vložila ich otcovi do rúk a povedala mu prívetivým hlasom:
„Bude lepšie, keď ostaneš doma. Aj tak už všetko nestačím dorobiť na poli. A toto,“ ukázala na husle, „aby si mal na čom na svadbách hrávať.“
„A kde si ich vzala? Opýtal sa otec celkom premenený.
„Vymenila som ich u cigánov za tú červenú šatku, čo si mi z Pešti doniesol. Aj tak by mi už nesvedčala taká ohnivá. A dievky by sa darmo pobili pre ňu,“ doložila celkom usmiata.
Otec už viac nešiel do sveta. Robil s materou na poli a hrával na svadbách.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 18 – 19)

Farebná symbolika
Biela – je najčistejšia zo všetkých odtieňov a reprezentuje čisté vedomie bez škvŕn. Biela farba je protikladom čiernej a je to farba nevinnosti.

Červená – je v symbolike najpozitívnejšia zo všetkých, pretože sa spája so slávnosťami, vitalitou a samým životom. V Číne červená predstavuje šťastie. V psychológii videnia má červená výhodu, pretože vyzerá „ťažšie“ ako ostatné farby. Tento fakt a jej asociácia s ohňom, vitalitou a energiou je dôvodom, prečo symbolicky bola spätá so silou a mocou Marsu a iných bohov vojny.

Modrá – v Číne je nadpozemská modrá symbolom vzdelanosti a v budhizme má aj širší význam. Z toho istého dôvodu sa modrá stále považuje za najmenej materiálny odtieň spektra, navodzuje atmosféru pokojného života a mysle. Modrý odtieň symbolizuje tiež pravdu, pokoj, harmóniu a rodinnú pohodu, teda podmienky, pri ktorých by mala láska vytrvať. Tienisté modrasté svetlo súmraku má aj dávnejšie spojenie s melanchóliou – spomienky starej matky vyznievajú trochu melancholicky, ako väčšina príjemných spomienok.4

„Oči mu začudovane prebehli izbou a zastavili sa v obloku. V obloku kvitol muškát. Ako ho zazrelo, srdce mu zaliala radosť, akú doteraz nepoznalo.
Rýchlo vstalo z postele a bežalo k obloku.
Muškátové kvietky boli červené ako krv a hebké ako najjemnejší zamat. Zľahka sa ich prstom dotklo.
Vrzli dvere a do izby vošla stará mať.
Aká je len milá v bielom čepci!
Dievčatko si po prvý raz všimlo, že má oči belasé ako ľanové kvietky.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 84)

Stará mať bola láskavá, milá, dobrá, rozvážna, pokojná a aj keď v tej dobe ženy nemali možnosť študovať, vďaka svojim skúsenostiam bola veľmi múdra.
Keď dievčatko konečne vyzdravelo, ako prvý zbadalo červený muškát a zaliala ho neopísateľná radosť.

4. Tresidder, J.: 1001 symbolov. Bratislava: Ikar 2004, s. 75, 113, 164 – 165, 216

Rozprávač sa tu nachádza v dvoch osobách:
- v 3. osobe – vťahuje nás do deja, hovorí o dievčatku a starej materi, opisuje prostredie a situáciu
- v 1. osobe – prostredníctvom starej mamy rozpráva o časoch minulých a dodáva rozprávaniu citový nádych

Jazyk je jednoduchý, nevyužíva termíny ani žiadne iné ťažké slová, stará mať rozpráva ľudovým jazykom, používa staré ľudové názvy a výrazy, napr. cieňa (kôlňa), kabanka (dievčenské šaty), šesták (rakúsko-uhorská minca, dvadsaťhaliernik). Okrem toho sú do príbehov vložené aj ľudové piesne.

Zverenie rozprávania postave starej matky zvýšilo dojem jeho autentickosti a dodalo mu príťažlivý rozmer vnútornej skromnosti. Vďaka týmto estetickým kvalitám si kniha stále udržiava čitateľskú príťažlivosť.5
Zážitkovou hodnovernosťou a citovou vrúcnosťou výpovede sa Jančovej podarilo ukázať cestu skutočnosti v próze pre deti z 50-tych rokov k príbehovej umeleckej pravdivosti.6