Občianskym menom Terézia Hečková, manželka spisovateľa Františka Hečku. Narodila sa 25. decembra 1908 na Orave. Študovala na gymnáziu v Dolnom Kubíne a v Košiciach, absolvovala jednoročný učiteľský kurz v Bratislave
Pôsobila ako učiteľka na viacerých miestach, bola redaktorkou vydavateľstva Mladé letá
Tvorba:
 Debutovala zbierkou osobnej lyriky Blahoslavení
 Kniha krátkych próz Bochník – oravské detstvo a rodinné väzby, disharmónia sociálnej reality 1. a 2. svetovej vojny
 Rozprávky starej matere – kultová kniha povojnovej klasickej detskej literatúry, prekonávajúca neosobný ideologicko-utilitárny model pofebruárovej beletristiky pre deti
 Poviedkové kompozície Carlucci a Žofkine rozprávky – dominuje citová vrúcnosť a humanizujúci zreteľ prejavujúci sa fenoménom dobra a dobrých ľudí, zdolávajúcich nástrahy osudu mravným konaním
 Dve prozaické miniatúry pre čitateľov mladšieho školského veku O kapsičke, čo nechcela chodiť do školy a Kojko hľadá rozprávku – pokus o rekonštrukciu súčasného dieťaťa
 Miniatúra Braček a sestrička – hrejivé súrodenecké vzťahy
 Zbierka poviedok a čŕt Divé husi – apoteóza ľudskej dobroty – adresovaná dospelému čitateľovi.
 Autorka stavia svoju prozaickú tvorbu pre deti predovšetkým na osobnom zážitku a skúsenosti. Po tematických zdrojoch siaha najčastejšie do spomienok. V spomienkach sa neviaže len na vlastnú osobu, ale na široký okruh postáv starých rodičov, rodičov, priateľov, súrodencov, učiteľov a mnohých známych. 1

1. Sliacky, O. – Stanislavová, Z.: Kontúry slovenskej literatúry pre deti a mádež v rokoch 1945 – 1997. Prešov: Náuka 1988, s. 49 - 51
Rozprávky starej matere

Dialogickým rozprávanmím vnučky so starou materou približuje sociálny obraz niekdajšej dediny. Rozprávanie člení do krátkych emotívne podfarbených príbehov.

Názov v nás na prvý pohľad evokuje princezné, draky, kúzla, ale:

„Stará mať vedela krásne rozprávať. A v chorobe sa dievčatko tým väčšmi upriamilo na jej rozprávky. Boli to neobyčajné rozprávky. Nie o princeznách a šarkanoch, ani o strigách a čarodejníkoch, ale o tom, čo stará mať sama prežila vo svojom dlhom živote.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 9-10)

Nie sú to teda typické rozprávky, ide skôr o rozprávanie, ale určité prvky rozprávky tu možno nájsť:
- ľudové prostredie, dedina, prostí, chudobní ľudia sú hlavnými hrdinami

„Keď sme sa najedli, hybaj každé za svojou robotou! Maž vzala do náručia poľné kolísky a košík s najmenším na chrbát. Staršie dievčatá pobrali motyky, tĺky a šli s ňou do poľa. Nám menším pridelila robotu doma: husi pásť, plátno polievať, na zelinu chodiť.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 12)

- v každom príbehu sa nakoniec všetko dobre skončí. Napríklad Stará mať rozpráva o povodni:

„Okolo poludnia začala voda opadávať. Už ani neniesla toľko všeličoho so sebou. Ľudia poschádzali zo striech, stáli na prahoch domov a dívali sa, ako voda ubúda zo dvorov. Keď už tiekla len po ceste, tu naraz čo nezbadali! Popri ceste plávala kolíska s malým dieťatkom. Veľký pes plával popri nej. Len čo sa kolíska na niektorom boku trochu naklonila, hneď priplával na tú stranu a tak sa držal vždy tesne pri nej, aby sa neprevrátila! Ktovie, ako dlho im to trvalo. Keď ich zachytili, pes bol už celkom vysilený. Ale dieťatku sa v kolíske dobre spalo. Keď ho z nej vytiahli, zobudilo sa, ale neplakalo. Smialo sa, lebo iste sa naspalo do vôle. Nevedelo, chúďa, čo sa s ním robilo! A voda opadúvala stále a stále. Za niekoľko dní tiekla už rieka pokojne, akoby sa nič nebolo stalo.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 22 – 24)

Autorka tu nezatajila nič zo sociálnej biedy Oravy, len v súlade so svojím kresťanským založením presunula pozornosť na starú mať a vnútornú silu, s akou sa vyrovnávala s nepriazňou osudu. Je to podobná mravná heroizácia plebejstva, s akou sa v tom čase stretávame v poézii Milana Rúfusa. Motív dievčatka s chorými očami je trochu sentimentálny, no má aj svoju skrytú ideovú funkciu: symbolicky poukazuje na „otváranie očí“ dieťaťu, ktoré dané skutočnosti nemohlo vidieť a zažiť. Dievčatko je „slepé“, ale túži po poznaní, chce sa dozvedieť o živote starej mamy a o dobe, v ktorej stará mať žila.2

Prelínajú sa tu dva svety – svet vtedajšej mladej generácie a svet ich starých mám.

Kniha je rámcovaná dvoma príbehmi o dievčatku:
Na začiatku je Choré dievčatko – príbeh je akýmisi dverami do rozprávania starej mamy o svojom živote a jeho strastiach i radostiach.
Posledná kapitola má názov Dievčatko ozdravelo. Samotný názov poukazuje na to, že sa končí príbeh o chorom dievčatku a zároveň sa končí aj rozprávanie starej matere, ktorá by v zdravom dievčatku už nemala takú pozornú poslucháčku, pretože by ju rozptyľovalo všetko krásne naokolo, lákal by ju krásny slnečný jarný deň.

„Dievčatko bežalo do kuchyne. Tak sa radovalo všetkému, čo videlo, že na rozprávky si už ani nepomyslelo. Možno zase v zime, keď celý kraj zapadne snehom. Ale teraz je jar. A v tráve pri plote kvitne púpava.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 86)
Symbolicky to môže tiež znamenať, že dieťa dostatočne spoznalo život a zvyky minulej doby, že už sa mu „otvorili oči“ a má pocit naplnenia, na teraz mu to stačí. Možno neskôr, keď vyrastie, bude staršie, už mu nebudú stačiť tieto poznatky a znova zatúži po rozprávaní starej matere.
2. Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava: Literárne informačné centrum 2004, s. 387

Oko sa často samostatne objavuje ako symbol bdelosti alebo vševedúcnosti. Veľmi známym príkladom je známy egyptský wedžat, alebo Horovo oko. Teda nebeský boh s hlavou sokola.

Symbolizuje ostražitý dohľad boha nad dodržiavaním náboženských zákonov a obradov. Oko na dlani je v budhizme symbolom múdrosti. „Tretie oko“ u hinduistov reprezentuje nadprirodzenú múdrosť srdca. Tieto myšlienky symbolicky odzrkadľujú dávne tradície, v ktorých nebolo presnej hranice medzi srdcom a hlavou v pochopení a vedomostiach – múdrosť sa nepovažovala čisto za produkt mozgu. Francúzsky filozof 17. storočia Blaise Pascal to napísal podobne:
„Srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nepozná.“

Jar zase predstavuje znovuzrodenie, prebúdzanie. Symbolicky je obdobím rannej mladosti. Na jar sa všetko prebúdza, vzniká nový život, všetko je nové a zaujímavé. Jar tu môže predstavovať nové poznanie malého dievčatka, zaujímavé, krásne, nové.

Celý príbeh je citovým rozprávaním. Láska má mnoho podôb a symbolov.

Srdce – je dnes takmer synonymom lásky na celom svete. Srdce sa ako symbol lásky a romantického vzplanutia začalo používať až v stredoveku. Predtým bolo predovšetkým filozofickým symbolom. Len postupne sa premenilo na symbol lásky, tak ako sa láska zmenila a presunula z duchovného do zmyselného sveta. Z psychologického hľadiska je srdce ženským symbolom, pretože má tvar nádoby, trochu podobnej váze.
Stará mať mala veľké srdce. Aj keď sa srdce v príbehu priamo nespomína, v celej knihe možno vidieť, aká bola láskavá, ako mala rada svoju vnučku a ako s láskou rozprávala o svojich rodičoch a svojom manželovi.

Hudba – v Číne bola hudobná harmónia symbolom toho, ako rôzne sa môžu veci urovnať živelnou silou duality. Symbolika hudby a čísel boli v Číne a Grécku tesne spojené a považovali sa za kľúč k planetárnym vzťahom. Platón sa domnieval, že celý vesmír tvoria hudobné stupnice a čísla, a vytvoril analógiu medzi relatívnymi rýchlosťami, ktorými sa pohybujú planéty, a zmenou vibrácií rôznych strún na lýre.3

3. Tresidder, J.: 1001 symbolov. Bratislava: Ikar 2004, s. 140, 211, 225 - 226, 290

„- V zime mlátil zbožie, čo sa nám urodilo. A chodil na blízke dediny hrávať na svadby. Bol chýrny muzikant-huslista, - vysvetlila stará mať a dievčatko z jej hlasu poznalo, aká je ešte dnes pyšná na otcovu muziku.

- To chodili viacerí spolu, - pokračovala stará mať, - jeden z nich hrával na base. Do basy im hádzali peniaze. A keď prišli zo svadby, podelili si, čo spolu vyhrali.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 14)

„Večer sme sedeli pri ohnisku a otec začal spomínať, že už nepôjde do sveta, lebo už nevyvládze toľkú cestu z Oravy do Pešti, že zostane robiť doma a bude na svadbách hrávať. Mať sa dala do plaču. Starala sa, ako len vyžijú so siedmimi deťmi. Ale darmo nariekala: otec už nemal vôľu odísť z domu. Nakoniec sa mať nahnevala, schytila otcove husle a utekala s nimi rovno pod cieňu. Tam ich položila na klát a rozrúbala sekerou. „teraz hraj, na čom chceš!“ povedala nahnevaná. Keď sme to otcovi oznámili, celkom zmeravel. Schúlil sa na lavici pri kozube a vyzeral ako bez duše. Celý večer nepovedal ani slovko. V našom dome ostalo také ticho, akoby nám bol niekto umrel.
Tak to chodilo u nás niekoľko dní. Otec aj robil, aj jedol, ale všetko len ako v mrákotách.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 16)

„Vtedy mať prudko odskočila od stola k truhle. Vybrala z nej krásnu červenú šatku so žltými ľaliami. Vyšla s ňou von.
Nevedeli sme, čo zamýšľa. Skončili sme večeru celí nesvoji. Už bola tma, a matere nikde. Menšie deti aj pospali, ale ja som čupela v posteli. Čakala som na mater.
Keď končene prišla, držala v rukách husle. Vložila ich otcovi do rúk a povedala mu prívetivým hlasom:
„Bude lepšie, keď ostaneš doma. Aj tak už všetko nestačím dorobiť na poli. A toto,“ ukázala na husle, „aby si mal na čom na svadbách hrávať.“
„A kde si ich vzala? Opýtal sa otec celkom premenený.
„Vymenila som ich u cigánov za tú červenú šatku, čo si mi z Pešti doniesol. Aj tak by mi už nesvedčala taká ohnivá. A dievky by sa darmo pobili pre ňu,“ doložila celkom usmiata.
Otec už viac nešiel do sveta. Robil s materou na poli a hrával na svadbách.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 18 – 19)

Farebná symbolika
Biela – je najčistejšia zo všetkých odtieňov a reprezentuje čisté vedomie bez škvŕn. Biela farba je protikladom čiernej a je to farba nevinnosti.

Červená – je v symbolike najpozitívnejšia zo všetkých, pretože sa spája so slávnosťami, vitalitou a samým životom. V Číne červená predstavuje šťastie. V psychológii videnia má červená výhodu, pretože vyzerá „ťažšie“ ako ostatné farby. Tento fakt a jej asociácia s ohňom, vitalitou a energiou je dôvodom, prečo symbolicky bola spätá so silou a mocou Marsu a iných bohov vojny.

Modrá – v Číne je nadpozemská modrá symbolom vzdelanosti a v budhizme má aj širší význam. Z toho istého dôvodu sa modrá stále považuje za najmenej materiálny odtieň spektra, navodzuje atmosféru pokojného života a mysle. Modrý odtieň symbolizuje tiež pravdu, pokoj, harmóniu a rodinnú pohodu, teda podmienky, pri ktorých by mala láska vytrvať. Tienisté modrasté svetlo súmraku má aj dávnejšie spojenie s melanchóliou – spomienky starej matky vyznievajú trochu melancholicky, ako väčšina príjemných spomienok.4

„Oči mu začudovane prebehli izbou a zastavili sa v obloku. V obloku kvitol muškát. Ako ho zazrelo, srdce mu zaliala radosť, akú doteraz nepoznalo.
Rýchlo vstalo z postele a bežalo k obloku.
Muškátové kvietky boli červené ako krv a hebké ako najjemnejší zamat. Zľahka sa ich prstom dotklo.
Vrzli dvere a do izby vošla stará mať.
Aká je len milá v bielom čepci!
Dievčatko si po prvý raz všimlo, že má oči belasé ako ľanové kvietky.“
(Jančová, M.: Rozprávky starej matere. Žofkine rozprávky. Bratislava: Mladé letá 1983, s. 84)

Stará mať bola láskavá, milá, dobrá, rozvážna, pokojná a aj keď v tej dobe ženy nemali možnosť študovať, vďaka svojim skúsenostiam bola veľmi múdra.
Keď dievčatko konečne vyzdravelo, ako prvý zbadalo červený muškát a zaliala ho neopísateľná radosť.

4. Tresidder, J.: 1001 symbolov. Bratislava: Ikar 2004, s. 75, 113, 164 – 165, 216

Rozprávač sa tu nachádza v dvoch osobách:
- v 3. osobe – vťahuje nás do deja, hovorí o dievčatku a starej materi, opisuje prostredie a situáciu
- v 1. osobe – prostredníctvom starej mamy rozpráva o časoch minulých a dodáva rozprávaniu citový nádych

Jazyk je jednoduchý, nevyužíva termíny ani žiadne iné ťažké slová, stará mať rozpráva ľudovým jazykom, používa staré ľudové názvy a výrazy, napr. cieňa (kôlňa), kabanka (dievčenské šaty), šesták (rakúsko-uhorská minca, dvadsaťhaliernik). Okrem toho sú do príbehov vložené aj ľudové piesne.

Zverenie rozprávania postave starej matky zvýšilo dojem jeho autentickosti a dodalo mu príťažlivý rozmer vnútornej skromnosti. Vďaka týmto estetickým kvalitám si kniha stále udržiava čitateľskú príťažlivosť.5
Zážitkovou hodnovernosťou a citovou vrúcnosťou výpovede sa Jančovej podarilo ukázať cestu skutočnosti v próze pre deti z 50-tych rokov k príbehovej umeleckej pravdivosti.6

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Mária Jančová: Rozprávky starej matere