referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Iľja, Eliáš
Sobota, 20. júla 2024
Eugene Ionesco: Plešivá speváčka
Dátum pridania: 07.04.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: addena
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 973
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 3.4
Priemerná známka: 2.94 Rýchle čítanie: 5m 40s
Pomalé čítanie: 8m 30s
 
Postavy: Pán Smith, Pani Smithová, Pán Martin, Pani Martinová, Mary, Veliteľ požiarnikov

Divadelnú hru Plešivá speváčka po prvý raz uviedla skupina Nicolasa Bataila v Théatre
des Noctambules 11. mája 1950.
Dej sa odohráva podvečer v typicky anglickom interiéri, kde typický anglický manželský pár vedie sprvu takmer normálnu konverzáciu, rozpráva zväčša pani Smithová pričom pán Smith číta noviny a nezúčastnene pomliaskávajúc sa občas zapája do konverzácie krátkymi ironickými odpoveďami, ktorými manželke akoby naznačoval svoju rozumovú prevahu. )

Pani Smithová: „Ryba bola čerstvá. Až som sa oblizovala. Dva razy som si naložila. Nie tri razy. Musela som si potom odbehnúť. Aj ty si si naložil tri krát. Tretí raz si si však dal oveľa menej než prvé dva razy, zatiaľ čo ja som si dala omnoho viac. Dnes večer som zjedla viac než ty. Ako je to možné? Zvyčajne jedávaš viacej ty. To nebude nedostatkom apetitu“
Pán Smith, mľaskne jazykom.

Dialóg medzi manželmi je nezmyselný, akoby si ani nemali čo povedať a snažili sa iba vyplniť ticho, pripomínajúc tak neosobný rozhovor dvoch absolútne cudzích postáv. Takisto absurdne pôsobí aj postava Bobby Watson – je rodinný priateľ resp. priateľka, to sa však nedozvedáme, pretože všetci členovia rodiny majú rovnaké meno „Bobby“ a rovnaké zamestnanie, a preto nie je možné rozoznať, či sa jedná o muža alebo ženu.
Pán Smith: „To nie je ten, to je iný. To je Bobby Watson, syn starej Bobby Watsonovej, ktorá je tetou zomrelého Bobbyho Watsona“
Pani Smithová: „Myslíš na Bobbyho Watsona, ktorý je obchodný cestujúci?“
Pán Smith: „Všetci Bobby Watsonovia sú obchodní cestujúci.“

Tento rozhovor preruší slúžka Mary, ktorá sa práve vrátila z kina a oznamuje manželom Smithovcom, že pred dverami už 4 hodiny čaká na privítanie rodina Martinovcov. Smithovci opúšťajú scénu – idú sa prezliecť, zatiaľ si pán a pani Martinovci sadnú oproti sebe, sú si veľmi povedomí a postupne odhaľujú skutočnosť, že sú manželia aj keď si na seba vôbec nespomínajú.
„Prepáčte, pani, možno sa mýlim, no zdá sa mi, že sme sa už kdesi stretli“ … „To je zvláštne! To je čudné! To je nezvyčajné! Bývame teda v tej istej izbe a spíme v tej istej posteli, drahá pani. Možnože sme sa stretli práve tam!“
Akoby k sebe vôbec nepatrili, náhodne sa pri sebe ocitajú a aj napriek tomu, že si väčšinu skutočností pamätajú na to, že sú manželia si nespomenú, takmer nič ich nespája – kritický obraz dnešného manželstva, kde partneri v dôsledku zmenených hodnôt, karierizmu zabúdajú na rodinu, nespája ich už žiadny cit, iba povinnosti vyplývajúce z tohto zväzku.

Túto, už aj tak veľmi absurdnú situáciu ešte umocňuje príchod Mary, ktorá zrazu vysvetľuje, že Manželia Martinovci vlastne nie sú manželia.
Mary: „Donaldova dcérka má – podobne ako Elisabethina dcérka pravé očko biele a ľavé červené, zatiaľ čo Elisabethina dcérka má biela ľavé očko a červené pravé. … Napriek nezvyčajným zhodám, ktoré vyzerajú ako jasné dôkazy, Donald a Elisabeth nie sú rodičmi toho istého dieťaťa a teda nie sú Donaldom a Elisabeth “ , a ani Mary nie je Mary – jej skutočné meno je totiž Sherlock Holmes.
V nasledujúcom výstupe prichádzajú na scénu opäť Smithovci, ktorí sa boli prezliecť no prídu oblečení rovnako ako keď odchádzali zo scény.
„Dobrý večer, drahí priatelia! Prepáčte, že sme Vás nechali tak dlho čakať. Bolo našou povinnosťou prejaviť Vám úctu, ktorú si zaslúžite. Len čo sme sa dozvedeli, že nás chcete poctiť svojou návštevou a prísť bez ohlásenia, išli sme sa rýchlo prezliecť do gala.“
Vety akoby plynuli bez rozmyslenia, používajúc naučené frázy neprislúchajúce situáciám v ktorých sa postavy nachádzajú, vyznieva ich komunikácia ešte chaotickejšie.

Rozhovor týchto dvoch rodín je spočiatku trápny, nevedia o čom sa majú rozprávať, sú zväčša ticho, iba si pohmkávajú, neskôr si začnú rozprávať rôzne príhody.
Ich rozprávanie zrazu preruší zvonenie zvončeka a do deja vstupuje veliteľ požiarnikov. Svoju návštevu veliteľ požiarnikov zdôvodňuje potrebou nájsť oheň a je očividne sklamaný, keď zistí že v dome Smithovcov oheň nie je.
Požiarnik: „Vôbec nie? Nejaký ohník v krbe, niečo na povale, alebo v pivnici...? Aspoň malý zárodok požiaru?“
Pani Smithová: „Počujte, nechcem Vás trápiť, ale podľa mňa v tomto okamihu u nás nič také nie je. Sľubujem, že len čo sa u nás niečo také objaví, dám vám vedieť.“
Požiarnik: „Nezabudnite na to. Pomôžete mi tým.)

Postavy pokračujú v rozprávaní príhod, ktoré sú stále viac absurdnejšie.
Pani Smithová: „Istý snúbenec priniesol raz svojej snúbenici kyticu kvetov a tá mu za ňu povedala ďakujem. No prv než by mu povedala ďakujem, on jej bez jediného slova kvety vzal, chcel jej dať príučku. Vraviac beriem si ich späť povedal jej dovidenia a vzdialil sa sem aj tam.
Po odchode požiarníka sa Smitovci a Martinovci už iba prekrikujú bezvýznamnými slovnými spojeniami plnými vulgarizmov a nonsensov, atmosféra sa stupňuje, postavy sú absolútne zúrivé, revú si navzájom do uší, v tom nečakane zhasne svetlo a nastane úplne ticho. O chvíľu sa svetlo opäť zasvieti, na scéne sú Martinovci, sedia tam kde na začiatku hry sedeli Smithovci a vedú ten istý dialóg, pričom opona pomaly klesá.

Eugene Ionesco sa pomocou absurdného chovania postáv snaží vykresliť nezmyselnosť existencie a jej smerovanie do prázdna. Opovrhuje vtedajšou buržoáznou spoločnosťou v Anglicku, veľmi zábavným spôsobom sa vysmieva ľudskej primitívnosti, lipnutiu na konvenciách („Myslím, že slúžka našich priateľov sa zbláznila. Aj ona chce povedať nejaký príbeh.“), Pomocou triviálnych životných situácií postáv a ich bizarných rozhovorov, kedy všetci rozprávajú, ale akoby nikto nikoho nepočúval, poukazuje na stereotypnosť ľudského života, zmýšľania ľudí.

Spôsob vyjadrovania postáv je nízky, používajú jednoduchú hovorovú reč, klišé, nejde o význam viet, ani slov, takže možno ľahko prejsť k bezmyšlienkovitému trhaniu slabík – naznačuje primitívnosť spoločnosti, ktorá je nemenná, bez snahy ponúknuť niečo nové.
Dej začína aj končí tým istým dialógom, rozdiel je iba v postavách ktoré ho hovoria – čím autor opäť naznačuje nečinnosť ľudí, ich neschopnosť dokonca až obmedzenosť vyvíjať úsilie zmeniť sa, tendenciu človeka prijať všetko tak, ako to už predtým spravil niekto iný, ponechajúc mu tak jednotvárnosť.
Téma hry Plešatá speváčka, je aktuálna aj v dnešnej hektickej, konzumnej spoločnosti
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.