Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak

Hlavné postavy:Jozef Mak – „Nuž všetkým ľuďom a vo všetkom dával za pravdu. Ale ak ľudia veľmi kliali, odšuchol sa ďalej, ak sa veľmi smiali, krútil nad nimi hlavou, lebo ani jedno nemal rád, ani jedno nechápal, ba vari sa teraz obojeho bál.“ (96) Od narodenia mal určený svoj osud – aby trpel. Je nemanželské dieťa, jeho brat ho bije a vezme si jeho lásku, nakoniec mu zomiera Jula.Jano Mak – Jozefom nevlastný brat, snaží sa všetko využiť vo svoj prospech. Maruša Meľošovie – dcéra Hany Meľošovie – Jozefovej krstnej. Predtým, ako Jozef Mak odchádza na vojnu, tak sa ľúbia, ale po vojne je Maruša vydatá za Jana. Vďaka chorobe a alkoholu je škaredá a zlá. Snaží sa zíkať Jozefa späť aj napriek tomu, že je ženatý. Jula Petriskovie – bola mrzáčka, ľavú ruku mala vyschnutú. Odmalička posluhovala svojim trom sestrám a oni jej určili osud starej dievky. Keď sa za ňu chcel Jozef Mak vydať, tak sa ju snažili odhovoriť. Jula mala Jozefa rada, Jozef ju nemal až tak rád. Divila sa, že ju Jozef vôbec nebije. Porodila mu syna aj dcéru a keď umierala, tak až vtedy si Jozef Mak uvedomil, že ju má rád.V jednu noc porodila vdova po Janovi Makovi syna. „Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik spomínať nebude, keď sa zo života vráti.

Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek.“ (5) Nikto sa na neho neprišiel pozrieť, okrem Ježiša, ktorý mu dal ukrižované ruky. „Narodil si sa a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám ti aspoň to, čo ešte mám. Dávam ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval.“(7) Po troch dňoch sa Hana Meľošovie rozhodla byť krstnou matkou, ale nedodržala presne všetky zvyky. Chlapca pokrstili na Jozefa. Jozef Mak obdivoval svojho brata, bol rád, keď ho bil. Po určitých rokoch sa stal drevorubačom, patril mu dom a zazeral na Jozefa, že mu „žerie v jeho dome“. Matka mu povedala, nech ide za Augustom Kubandom a zaháňal jalovice, pomáhal mu. Po niekoľkých rokoch sa Jozef Mak vrátil domov, pretože bol požiar.

Zhorel Janov dom, tak ich Hana Meľošovie prijala k sebe. Tu sa Jozef zoznámil s Marušou a zaľúbili sa do seba. „Pohli sa krížom cez konopiská ako jeden a zaľúbili sa túto noc.“ (25) Jozef Mak si našiel prácu drevorubača a zoznámil sa s Gregorom Biaľošom, ktorého privalil strom zomrel. „Vysoký, tenký chlap stál vedľa Jozefa Maka, všimol si ho a chcel práve povedať: - Jožo, dorazilo to otca. Ale v poslednú chvíľu poopálalo sa mu tenké hrdlo nad Makovou hlavou a povedal iba toľko: - No, Jožo, jedným úderom dorazilo ti Biaľoša.“ (47) Taktiež umrela jeho krstná matka – Hana Meľošovie. „Vidíš, ako nám naraz umrela, a bola zdravá, a to namiesto tvojej matere umrela, lebo tej je na umretie už koľký čas, a tá ti neumrie, ani keď bude mať sto rokov, a čo zdravá nikdy nebude. Napi sa, Jožko!... Veď ťa krstná mať rada mala a rada bude ležať v tvojej truhle.“ (32)

Po jeho smrti sa Jozef Mak rozhodol postavať si chalupu, kde by býval s Marušou a matkou. Lenže pred dokončením chalupy musel narukovať do vojny. Marušu stále ľúbil, aj keď mu nenapísala žiaden dopis. Po siedmich rokoch sa vrátil, očakával, že mu zomrela matka, ale nemal pravdu. Maruša sa vydala za jeho brata Jana, mala s ním dcéru Hanu, bývali spolu v Jozefovej chalupe. Maruša bola omnoho škaredšia, nepríjemnejšia a pila. Jozef Mak býval s nimi, Hanu chodila strážiť Jula Petrisková, ktorá robila slúžku svojim trom sestrám. Hovorilo sa o nej, že sa nikdy nevydá, ale Jozef Mak ju požiadal o ruku, aj keď ju nemá tak rád ako Marušu. Jozef Mak sa dostal do väzenia na päť mesiacov za politizovanie a keď sa vrátil domov, čakal ho tam syn. Jula ľúbila Jozefa a od lásky opeknela. Maruša má stále o Jozefa záujem a pod zámienkou, že ho potrebuje, sa ho snaží zviesť. „Ak neprídeš, prídem ja. Vyber si, ako ti bude lepšie. Ja nemám otca, brata, nemám muža, nepoznám ja nikoho, a ak sa ty budeš odvracať, nuž ja ti nepoviem, čo sa stane. Teba som poznala prvého a ja si myslím, že som tebe zaprisahaná, a nikomu inému na svete. Nazožierala som sa dosť. Ak chceš, zadusím Jana, keď si ku mne priľahne do postele, ale ty musíš prísť.“ (210) Jozef sa nebráni a takto ich našiel Hiriaček, ktorý sa vždy potom na nich usmieva. Jula pomaly začala tušiť, že je niečo medzi Jozefom a Marušou, tak začala o nej hovoriť. Jozef to nevydržal a zbil ju. „Jožko, dostala som sa ti na ťarchu. Nebi ma. Sama by som nebola prišla, keby si nebol chcel. Nikdy som ti nehovorila, čo máš robiť a čo nie.

Nehovorím ti ani teraz. Ale ma nebi. Zakrútim si chlapca, pôjdem sa pomodliť do kostola k Panne Márii a viac sa nevrátim. Neboj sa, ani zlého slova na teba nikdy nepomyslím, ani nezahyniem. I syna dobre vychovám. Nemysli si, že sa ti teraz vyhrážam. Lenže neviem, prečo ma biješ a či ma chceš vyhnať. Ani ti reči nenarobím, Jožko, ticho odídem.“ (228) Naďalej žili všetci pokope, keď sa Jozef dozvedel, že Maruša sľúbila Hiriačkovi Julu, ak ich neprezradí. Toto Jozefa naštvalo a prikázal Jule, nech Marušu vyhodí z domu. „Choď jej povedať, že ju zmlátim. Nech sa viac nikto môjho nedotýka, čo je moje, nech mi nikto neberie, nadával som sa dosť, zožrali by ma celého, a tú tam rozdriapem na kusy, ak pôjdem von. Vmlátim ju do zeme, pokým jej bude trčať čo len jediný prst.

Nech sa mi tu nevláči. Vykopni ju, Jula!“ (234) Maruša zistila, že už nemá šancu, tak sa utopila v zvárke. Jula je druhýkrát tehotná, ale je vysilená a zhrýzaná pochybnosťami. Pár dní po pôrode umrela, ale vedela, že Jozef Mak ju miluje. „Nehnevaj sa na mňa, Jožko, veď ja za nič nemôžem. Keby som len trochu bola tušila, keby som skôr bola tušila, že ma budeš raz i návidieť, veď by som ja nebola oslabla do truhly. Bola by som sa držala života tak húževnate, tak tvrdo ako pleseň na kameni. Nič by ma nebolo zožralo..“ (270) Jozef Mak bol nešťastný kvôli tomu, ako sa k nej správal. „Trp, Jozef Mak. Človek – milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“ (271)Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak, Tatran, Bratislava 1969 288 strán, osem obrazových príloh