Michail Bulgakov: Psie srdce

Šarik – Poligraf Polygrafovič Šarikov „Som krásavec. Ktovie, azda neznámy psí princ – inkognito, uvažoval pes, keď hľadel na huňatého kávového psa so spokojnou papuľou, prechádzajúceho sa v zrkadlových diaľavách.“(36) Keď sa zemnil na človeka, získal zlé vlastnosti od Klima Čugunkina. „Je to človek so psím srdcom.“(84) Filipp Filippovič Preobraženskij – profesor, snažil sa nájsť liek na omladnutie, ale vymklo sa mu to spod rúk. Ivan Arnoľdovič Bormentaľ- uhryznutý doktor, pomáhal Filippovi pri operáciach Zina Prokofievna Buninová – starala sa o domácnosť Filippa Filippoviča Daria Petrovna Ivanovová - kuchárka Švonder – domovník, staral sa o ŠarikovovaDielo sa začína, keď psa Šarika oblial kuchár vriacou vodou. Šarik skuvíňal a myslel si, že umiera. Túlal sa po ulici a hľadal niekoho, kto mu dá niečo pod zub. Dočkal sa a jeden bohatý pán mu pohodil kus salámu a hvízdal na neho. Šarik išiel za ním. „Ísť za vami? Hoci na koniec sveta. Kopte ma svojimi plstenými kapcami, ani nemuknem.“(12)

Dokonca ho ani vrátnik nekopol a Filippa Filippoviča pokladal za Boha. Doma sa zvítal so Zinou a ona odviedla psa do ordinácie. Ale Šarik sa bránil, poprevrhoval veľa vecí, kusol nejakého chlapíka do nohy, ale ten ho nakoniec uspal. „Chvalabohu, mám to za sebou, pomyslel si zasnene a zrútil sa rovno na ostré úlomky skla: Zbohom Moskva! Už viac neuvidím Čičkina, proletárov a krakovskú salámu. Idem do raja za psiu trpezlivosť. Bratkovia, tyrani, za čo ma... v tom a definitívne zvalil na bok a skapal.“(17) Ale oni ho len uspali a ošetrili mu jeho obarený bok. Šarik asistoval Filippovi v ordinácií, prišiel za ním muž a potom aj žena, kvôli problémom so starnutím. Striedalo sa tu mnoho ľudí a Šarik sa stále čudoval. „Je to nemravný byt, myslel si pes, ale ako je tu dobre! Na kieho ďasa ma potrebuje? Naozaj ma nechá pri živote? To je čudák! Stačilo by mrknúť a takého psa by splašil, že až! A možno som aj pekný. Zrejme sa na mňa usmialo šťastie!“(23) Večer za ním prišli štyria ľudia z domového výboru na čele so Švonderom a chceli, aby Filipp nemal sedem izieb, ale len päť. Ale nepodarilo sa im to. Večer pri jedle sa zhováral Filipp Filippovič s Ivanom Arnoľdovičom. „Ešte toto, Ivan Arnoľdovič, dávajte veľký pozor: len čo sa vyskytne vhodná smrť, hneď ho z operačného stola do živného roztoku a ku mne!“(35) V utorok, keď sa neordinovalo, mal Šarik zlú predtuchu.

Pred večerou Filippovi zavolal Ivan, ten všetko nechal a začal si pripravovať veci. Iva Arnoľdovič priniesol mŕtveho muža – Klima Gridorieviča Čugunkina, previezli ho do ordinácie a Šarika zavreli do kúpeľne. Keď bolo všetko pripravené, Zina ho priniesla a uspali ho. Vystrihali mu chlpy a operovali ho. Prioperovali mu ľudský semenník a následne aj hypofýzu. Párkrát stratil pulz, ale zachránili ho. „Hrom a peklo. Nezdochol. No, aj tak zggne. Ach, doktor Bormentaľ, ľúto mi je psa, bol milý, ale prešibaný.“(47) Doktor Brmentaľ si písal denník. Najprv opísal operáciu, stavy Šarika, jeho zmeny: strata ochlpenia, začal sa smiať, hovoriť, začal chodiť, odpadol mu chvost, začal nadávať. Šarik začal pripomínať dospelého muža. O tejto operácií sa rozšíril chýr po meste a písalo sa o tom v novinách, stále im niekto telefonoval a chodilo veľa ľudí. 8. januára stanovili diagnózu. „Filipp Filippovič ako naozajstný vedec si priznal svoju chybu – výmena hypofýzy nemá za následok omladenie, ale úplné poľudštenie (trikrát podčiarknuté). Ale týmto sa význam jeho úžasného, otrasného objavu nijako nezmenšuje.“(51)

Šarika učili prestať nadávať, po nejakom čase už začal tvoriť vety a nakoniec bol schopný konverzovať. Kúpili mu oblečenie, čítal noviny. „17. január. V tomto čase sa výzor definitívne ustálil: a) podľa stavby tela absolútny človek, b) váha okolo päťdesiat kíl, c) nízky, d) malá hlava, e) začal fajčiť, f) je ľudskú stravu, g) sám sa oblieka, h) vie sa plynulo zhovárať.“(54) Býval spolu s Filippom v ordinácií a po nejakom čase sa začali spolu hádať. Šarik sa začal stýkať so Švonderom a vďaka nemu sa začal dožadovať svojich práv. Najprv si vybral meno: Poligraf Poligrafovič Šarikov. Ale aj napriek tomu, že bol ako človek, stále sa naháňal za kocúrmi, podarilo sa mu zavrieť v kúpeľni, odkiaľ ho museli oslobodiť. Povytŕhal potrubia a všade bola voda. Mali s ním samé problémy. Bormentaľ sa raz rozprával s Filippovičom, že by sa mali zbaviť Šarikova. Bormentaľ ho chcel zabiť, ale Filipp mu to nedovolil. Boli zúfalí, bavili sa o hypofýze. „Po tom, keď som pred dvoma rokmi získal po prvý krát z hypofýzy extrakt pohlavného hormónu, chcel som urobiť malý pokus. A čo sa namiesto toho stalo? Božemôj! Tých hormónov v hypofýze, panebože... Doktor, vidím pred sebou čistú beznádej, prisahám vám, neviem, kam z konopí.“(84)

V ten večer sa Šarikov vrátil z krčmy opitý a skoro znásilnil Zinu a Dariu. Vynadal mu a odvliekol ho do ordinácie. Ráno nebol doma, vrátil sa až poobede, našiel si prácu – likvidoval mačky. Za pár dní sa u nich zjavila slečna, s ktorou sa chcel Šarikov oženiť. Filipp Filippovič jej povedal o tom, že Šarikov klame a ona odišla s plačom. Šarikov bol jej nadriadený a Filipp mu pohrozil, že ak ju prepustí, tak ho odbachne. Na druhý deň ho prišiel varovať jeden z jeho pacientov, dal mu lístok, ktorý napísal Švonder. „..a vyhrážal sa, že zabije predsedu domového výboru súdruha Švondera, z čoho vidieť, že opatruje doma strelnú zbraň. A má protirevolučné reči, ba dokonca rozkázal svojej socialistickej domácej pomocnici Zinaide Prokofievne Buninovej, aby v peci spálila Engelsove knihy, ako zjavný menševik spolu so svojím asistentom Bormentaľom Ivanom Arnoľdovičom, ktorý žije potajomky bez prihlásenia v jeho byte. Podpis vedúceho pododdelenia čistiacej služby P.P.Šarikova potvrdzujem.“(92) V ten večer prišiel Šarikov domov, Filipp mu povedal, nech odíde z domu, ale on naňho vytiahol revolver.

Naháňali sa po izbe, až ho Filippovi nakoniec dusil vankúšom. Za niekoľko minút vyvesili papier, že sa neordinuje, zamkli byt a spolu s Bormentaľom boli v ordinácií. V ten večer bolo u nich absolútne ticho. Po desiatich dňoch prišla do ich bytu milícia, obvinili ich za vraždu Poligrafa Poligrafoviča Šarikova. Ale Filipp sa obhajoval, že nikoho nezabil, len operoval svojho psa, ktorý sa zjavil za ním. Ešte stále trochu hovoril. Neboli zatknutí, a tak Švonder a milícia odišli z domu. Šarik bol znovu spokojný. „Mal som také šťastie, myslel si, keď naňho padali driemoty, jednoducho nepredstaviteľné šťastie. Uchytil som sa v tomto byte. Pravda, nevedno prečo mi celú hlavu dokmásali, ale do svatby sa to zahojí. Z toho si nemusíme robiť ťažkú hlavu.“(97) Filipp Filippovič vyťahoval mozgy a popritom si spieval.Michail Bulgakov, Psie srdce a iné, Bratislava, Smena, 1990, 224 strán ( Psie srdce – 97 strán)