AUTOR: Samo Chalupka
LITERÁRNY DRUH: epika
LITERÁRNY ŽÁNER: hrdinská lyricko-epická báseňHLAVNÉ POSTAVY:·Slovanskí poslovia:- mierumilovní-,,Zvyk náš je nie napádať cudzie vlasti zbojom:Slovan na svojom seje , i žne len na svojom,cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere zalope ruka cudzia v úprimnej dôvere:kto je, ten je ; či je on zblízka či zďaleka:vo dne v noci na stole dar boží ho čaká.“ - hrdí-,,Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú, taká otroč neznáma slovenskému kraju...“ - pohostinní- ,,lež božie dary nesú,chlieb a soľ, cárovi a smelým sa jemu primlúvajú slovy....“·Cár: dobyvačný a pyšný: ,,Vedzte,že som pán Rímu a Rím je pán svetu.“ zbabelý: ,,Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu.“
TÉMA: boj Slovanov proti Rímskemu cisárovi
IDEA: Boj za slobodu národa je hodný mnohých obetí,vyzdvihnuté národné hrdosti
ZNAKY DIELA: V tomto prípade ide o romantické dielo, keďže S.Chalupka patril do obdobia romantizmu,vyskytuje sa tu typ kolektívneho hrdinu (Slovanskí poslovia)-titanizmus,ktorý nie je spokojný zo situáciou a snaží sa ju zmeniť za každých podmienok.(Postaviť sa proti cárovi aj za cenu smrti)

STRUČNÝ OBSAH DIELA:Na začiatku diela autor zobrazuje Bratislavský hrad, pod ktorým zastal Rímsky cár aj so svojou mocnou družinou. ,,Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci,okoľ neho cárska stráž, tuhí to paholci.“ K cárovi prichádzajú slovanskí poslovia, ktorí mu nesú v mieri a pokoji božie dary. Hovoria mu o svojej krajne, o tom, že žiadne iné národy nenapádajú, žnú len na svojom,no ak ich chcel niekto napadnúť a získať ich územie,zaplatil za to svojou smrťou. ,,Zem, ktorú v údel daly Slovanom nebesá, tá zem hrobom každému vrahovi stane sa.“ Pýtajú sa cára,či prišiel v mieri alebo s mečom v ruke. Pretože ak prišiel s mečom, upozorňujú ho, že aj Slovania sú dobre vyzbrojení. ,, Nuž, povedzže nám cáre,mocná ruka tvoja,čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja? S mečom ak ideš cáre,niečo máme i my!“ Znova mu ponúkajú dary, no on ich s nahnevanou tvárou odmieta. Vraví im ,že on je pán Ríma,veľa národov vzdorovalo,no tvrdí im, že on bude vládnuť Slovanom a oni budú otroci Ríma. ,,Tie krásne roviny, túto zem vašich dedov dostane ľud iný, a spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,strážiť nám naše stáda,naše polia plúžiť.“ Lenže Slovania sa len tak ľahko nepodrobia, pozreli sa cárovi do očí, vytiahli meče a zrevali .

,,Mor ho!“...,,Lenže Slovan nejde sa ľakať pýchy jeho, hoj, rozovrela tá krv slovanská divoko, a junák ti cárovi pozrel okom v oko. Ruka sa napružila a na zbroj udrela.“ Cár je preľaknutý hrdinstvom Slovanov,nuž sa skováva za svoju stráž, no Slovania si prerážajú cestu k nemu. ,, No dokáž teraz, či máš toľko sily v meči, koľko pýchy v tvojej cáre,bolo reči...Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu. A mečom za ním si Slovan cestu preráža a junák za junákom padá cárska stráža.“ V momente sa začína zbiehať celý tábor, aby zaútočil na Slovanov.,,Povstal tábor, do šíkov svíjajú sa voje, a voj za vojom divým útokom sa letí, kde boj na cára bijú, tie slovanské deti.“...,,

Tá naša rodinka,tá slovanská čata, už vám je zôkol-vôkol od vrahov obstatá.“Slovania sa stále nevzdávajú, aj keď vedia že, proti rimanskej presile nemajú šancu,no nechcú povoliť a sú ochotný položiť život za svoju vlasť. ,, Zúri boj a našina stala si dokola :to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá.Lež, brať moja, ak už padnúť máš v boji,to že mi padni ako víťazom pristojí.“ Slovan sa ešte pozerá na šíri kraj,na mohyly svojich statočných dedov, ktorí bojovali proti vrahom. Slávna minulosť Slovanov zapálila duše ohňom,preto Slovania čím viac,tým ostrejšie bojovali. ,,Sláva zašlých vekov junáka oviala, a duša jeho svätým ohňom splápolala, a meč v jeho pravici starašnejšie sa zvíja, bleskom blýska na vraha,hromom ho zabíja.“ Po tomto nastáva bitka proti Rimanom, Slovania padajú mŕtvy na poli. Cár po bitke, stojí zo sklopeným zrakom.Hanbí sa za svoje víťazstvo. ,,A cár s okom sklopeným na bojisku stojí: A čo?- Azda tých padlých Slovanov sa bojí?“