autor:
Narodil sa 16. februára 1907 v Hybiach (Liptov). Študoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, na Vyššej priemyslovej škole v Bratislave a Českom vysokom učení v Prahe. Roku 1934 vstúpil do služieb Čs. rozhlasu v BA, kde na rôznych úsekoch zotrval až do svojej smrti. Napísal rad odborných článkov, pripravoval vedecké publikácie. Podnety na mnohostrannú činnosť získal už doma a potom počas štúdií. Jeho otec Ondrej Chrobák bol dedinským krajčírom. D. Chrobák uverejňoval prvé prózy v Študentskom časopise, Mladých prúdoch, Novom rade a Svojeti. Prednosť dal technike, ale popri tom aj písal. Roku 1931 so Štefanom Letzom vydáva Slovenský literárny almanach. Táto práca bola súčasťou prípravy materiálu pre známu Rukoväť dejín Slovenskej literatúry (1932). Písal literárnokritické články, recenzie kníh, výstav, divadelných a rozhlasových hier, prózu (Poviestka). Zomrel 16. mája 1951
Hlavná myšlienka:
Autor v knihe zobrazuje život Draka, ktorý nemá rád ľudí. Je samotár, no má rád prírodu. Poukazuje tu na jeho dobrotu, keď Drak podkladá pod lastovičie hniezda doštičky a vkladá malú lastovičku do hniezda. Je tu kontrast medzi jeho skutkami a ľudskými rečami, ktoré mu pripisujú tajomnú moc. Odpustenie zdôrazňuje ako dobrý pocit a ušľachtilý čin. Postavy sú rozdelené typicky na dobré a zlé, pričom zlá postava Draka. Do polohy zlého ho dostali sami dedinčania a práve ich strach z neznámeho. Dielo je uvedené mottom: "Hľadanie stratenej cti, lásky a dôvery ľudí tvorí vhodnú látku pre hrdinskú rozprávku." (J. Conrad: Lord Jim)
Hlavné postavy:
DRAK – Lepiš Madlušovie - Čierny Macek – Bol vyššej postavy, počerný, s uhrančivými črtami, tenký, pružný, s čiernymi očami. Býval vo vyžihárni za dedinou. Jeho remeslom bolo hrnčiarstvo. Je veľmi šikovný, vidno, že je zvyknutý pohybovať sa v horách. Odpustí Šimonovi, že mu podpálil chalupu, povie, že aj on mu v minulosti ublížil. Aj náročné situácie rieši s pokojom. Potom, ako ho niekto zranil (pád do jamy), odišiel na dva roky preč. Bojuje za svoju česť, citlivý, nekonfliktný, odvážny, odpúšťajúci, mlčanlivý, stoicky pokojný, racionálny, starostlivý.
Všetky vlastnosti naturistickej postavy (tajomnosť, neznámy pôvod, odlišný zjav, oblečenie, šírenie zla a nešťastia: sucho, neúroda, zahrdúsenie dedinčanky v žitisku, vražda opatrovníka, krádež dobytka), ale v skutočnosti je uzavretým a tichý samotár, ktorého životný spôsob ostáva pochopený len Evou. Ale zaľúbi sa do Žošky.
ŠIMON - Miloval Evu natoľko, že si ju zobral, hoci mala dieťa s iným. Nežijú dobre. Šimon vie, že jeho žena čaká na Martina a ťažko to nesie. Zaťal sa, nerozpráva sa so ženou, pokiaľ nemusí. V ich dome je ticho. Ale chápe Evu a jej vzťah k Drakovi, je dokonca ochotný prepustiť ju Drakovi, len preto, aby bola šťastná. V ten večer, keď sa Drak vrátil, zastal pred dverami a predstavoval si Evu, ako chodievala za ním s obedom na lúku, kde kosil: "Zakaždým, keď ju zbadal, zaplesalo v ňom srdce radosťou, je to jednak len jeho žena, čo sa tu náhli orosenou trávou. Už-už chcel odhodiť kosu a vztiahnuť oproti nej ramená. Ale zakaždým búšilo ho čosi do pŕs, sotilo ho späť, takže keď sa Eva celkom priblížila, keď prišla k nemu na dva kroky a potreboval len vystrieť ruku, nevedel sa na ňu podívať."
Bráni sa tomu, že ho dedina chce dotlačiť k otvorenému konfliktu s Drakom. Oni sa mu chcú za čosi pomstiť, ale Šimon nerozumie, prečo by mu mal ubližovať on. Šimon sa celkom nevymaní z vplyvu svojej dediny - v kútiku duše vždy striehne, či ho Drak neoklame. Keď idú s Drakom za dobytkom, dôveruje Drakovi, aj keď stále má podozrenie, že Drak niečo chystá. Nepochopí situáciu s Poliakmi, reaguje emotívne – udrie Draka bičom, pobije sa s Poliakmi, a napokon zapáli Drakovi chalupu. Drak prichádza do dediny s dobytkom a s mladou ženou Zoškou. Šimon sa hanbí za to, čo urobil a chce sa Drakovi ospravedlniť za to, že mu podpálil chalupu.
EVA - Starostlivá, citlivá, pekná mladá žena, s hrubým vrkočom, pevných tvarov. Bola zaľúbená do Draka, mala s ním dieťa, bola oddaná iba jemu, avšak Drak jej túto lásku neopätoval. Neskôr sa vydala za Šimona Jariabka, ktorý ju miloval a vzal si ju, hoci mala dieťa s Drakom. Nevie sa prinútiť, aby bola milá k svojmu mužovi. Nezabudla na svoju veľkú lásku k Martinovi - Drakovi. Keďže z ničoho nič pred hrozbou dediny ušiel, roky tajne dúfala, že sa vráti.
Obsah:
Nie je chronologický, autor niektoré udalosti vysvetľuje a ozrejmuje čitateľovi neskôr. Kniha začína návratom Draka (Martin Lepiš). Keď bol malý našiel ho hrnčiar Lepiš Madlušovie, ten si ho nechal, aby sa o neho staral (bol slepý). Vďaka Lepišovi sa priučil hrnčiarskemu remeslu. Veľmi sa mu darilo a ľudia mu preto pripisovali zázračnú moc. Nemali ho radi, lebo bol zvláštny. Nehovoril veľa a keď sa v dedine niečo zlé stalo, všetko to pripisovali Drakovi. Mysleli si, že kvôli nemu je sucho, povodeň, požiar a podobne. Autor opisuje, ako žil Martin oddelený od sveta, sám s Lepišom. Bol iný ako jeho rovesníci. Zaujímal sa o prírodu, pozoroval ju a fascinovala ho. Raz Lepiš padol do jamy, z ktorej ho Drak vytiahol a dotiahol do chalupy.
Bol pri ňom celý deň a noc, pokiaľ sa starý Lepiš neprebral. Keď sa Lepiš prebral, poslal ho do dediny po pomoc. Ale keď sa vrátil aj s pomocou, starý Lepiš bol už mŕtvy. Raz sa náhodou stretol v lese s Evou, keď hľadal strateného koňa. Obaja boli plachý, ale Eva bola zvyknutá na ľudí. Stretávali sa spolu a Eva sa do Draka zaľúbila. Chodila za ním, on ju mal rád ale skôr to na mňa pôsobilo ako keby bral, čo sa mu ponúka. Ale práve ona bola tá, ktorá ho doviedla do dediny medzi ľudí. Draka obviňovali z Lepišovej smrti. O niekoľko dní neskôr našli aj jeho v jame na hlinu. Bol zranený a Eva sa o neho starala. Potom ako sa uzdravil odišiel bez rozlúčenia. Eva mala s ním dieťa, ale starala sa oň jej stará mama. Eva bola z jeho odchodu zronená. Raz keď tak bola v komôrke a prišiel za ňou opitý Šimon Jariabek, neskôr sa vzali. Nemali veľmi šťastné manželstvo, pretože sa nebrali z lásky. Šimon Evu miloval, ale ona stále milovala len jedného - Draka.
Drak prišiel do dediny koncom júna. Šimon našiel v sebe silu, aby Eve oznámil, že Martin prišiel. Chce jej povedať, že môže ísť k nemu, že jej nebude v tom brániť. Počul, ako Eva vyšla. Myslel si, že hneď za ním utekala, a preto je šťastný, keď ju počuje o malú chvíľku vojsť do domu. Nešla za Drakom. Teraz keď sa vrátil všetci brali ako samozrejmosť, že sa mu Šimon bude chcieť pomstiť. Ale Šimon nemal dôvod na to, aby také niečo spravil. S Drakom prišlo aj ďalšie obdobie sucha. Letné horúčavy sa stupňujú, začínajú horieť lesy, a to aj v tej časti, kde pasie dedinský pastier voly. Richtár s chlapmi preberá všetky možné cesty, ako vyslobodiť dobytok. O takej ceste vie len jeden - Drak. Nepáčilo sa im to, no nakoniec súhlasili. Nechceli ho nechať samého a preto sa rozhodli, že Šimon pôjde s ním ako „dozor“. Drak chcel za dovedenie dobytka iba to, aby mohol ťažiť hlinu pod Peklom. Vydali sa na cestu.
Postupne ako idú, získava Šimon dôveru v Draka. Musia zliezť do doliny a Šimon včas upozorní Draka na skalu, ktorá by ho mohla zabiť. Došli až k miestu, kde bola uväznená črieda. Okolo bolo všetko v ohni. Dobytok bol vychudnutý, špinavý, hladní strážni psi sa konečne zbavili náhubkov. Drak pozná kraj, zohnal geletku so žinčicou a baránka, ktorého si upečú. Šimon ho pozoruje, uvedomuje si, že je kritickejší, ako by mal. Prekáža mu, že Drak zabil a očistil baránka, ale potom si uvedomil, že je zaujatý - Drak je veľmi šikovný a zručný. Nerozprávajú sa, odovzdávajú si len pokyny a pokriky. Šimon rozmýšľa, prečo súhlasil, aby išiel s Drakom. S dobytkom sa dostali do Tichej. Ďalej mali prejsť cez Tomanovú (v Poľsku) nemohli, museli počkať. Začalo pršať, tráva ozelenela a dobytok sa čiastočne zotavil. Bývali v kolibe a bača zo susedného salaša im posielal syr a žinčicu. Drak každý deň niekam odchádzal Šimon celý čas vyrezával kúdeľ pre Evu, a aj hada, ako sa ovíja okolo.
Po týždni sa mohli vydať ďalej. Šimon išiel vzadu pri dobytku, Drak vpredu. Museli s dobytkom prejsť okolo Poľských hraníc. Šimon dobehol Draka a videl ho ako si s Poliakmi podáva ruku. Šimon je podozrievavý, myslí si, že Drak predal dobytok Poliakom. Príde k nemu a napadne ho. Poliaci chcú pomôcť Drakovi v bitke, ale im to nedovolí. Martin musí Šimona udrieť, aby prestal útočiť. Stratí vedomie a uložia ho do koliby. Keď sa Šimon prebral v noci, vidí cez škáru ako pri ohni sedí Drak s dievčinou a viacerými Poliakmi. Žena ho príde skontrolovať a nechá otvorené dvere. Myslel si, že je uväznený a utiekol odtiaľ.
Vrátil sa do dediny a podpálil Drakovu vyžiháreň. Išiel za richtárom, ktorý sa len smeje na Šimovi, že si myslel, že Drak predal dobytok. Ukazuje Šimonovi prichádzajúcu čriedu a až vtedy si Šimon uvedomuje, ako zle spravil, a že Drakovi krivdil. Drak prichádza so ženou Žoškou, vidí horiacu chalupu, ale situáciu rieši pokojne (budú spať v obecnej bujačiarni). Ani sa za to na neho nehneval. Šimon dal Evke kúdeľ, ktorá tá bola symbolom toho, že na ňu myslel a ona si uvedomila, čo pre neho znamená (nevedel jej to vyjadriť slovami nebol veľmi výrečný). Kým bol preč zistila že ho má rada, bez príchodu Draka by si to asi neuvedomila.
Rozprávka sa končí rozprávaním starej mamy Evy, ktorá svojmu vnukovi dopovie rozprávku. Aj táto rozprávka sa končí klasicky: Potom žili šťastne, až kým nepomreli.
Myšlienky, ktoré ma zaujali:
→ „Dostala sa v spomienkach na príbeh, ktorý sa odohral pred rokmi, práve k tomuto miestu (keď jeho hlava, opretá o jej plece, krvácala z úzkej rany na čele a keď ona bozkávala toto miesto, namáčala obrúsok do vody a prikladala na ranu), keď odrazu, ako už toľkokrát predtým, vyrušil ju z myšlienok na neho krok toho druhého, čo zasahoval vždy vtedy, keď už-už zabúdala, že všetko je inakšie, než si predstavovala, že nie tamten, ale tento, Šimon Jariabek patrí k nej."
→ Šimon Eve: "Vrátil sa ti... vrátil sa Drak. Ostatné slovo vytisol s najväčšou námahou a len-len že sa s ním nezadusil. Potom stisol kľučku, vošiel do izby a dvere za ním sa zavreli.“
→ Eva: "Vrátil sa teda. Vedela odprvoti, že sa raz vráti, a čakala, že sa vráti práve v takýto večer, keď jej prsia budú navreté túhou a jej ústa rozpuknú sa milosťou. Ako ho volali? Drak, Čierny Macek, Lepiš Madlušovie. A aké mená mu dávala ona? Ozaj, ako by ho oslovila, keby zrazu vyvstal pred ňou: vysoký, čierny, vychudnutý, s očami, ktoré vraj vedia porobiť?"
→ Šimon na tajnej návšteve Draka: „Nesie v rukách rebrík a díva sa skúmavo pod ústrešie. Azda len netrčal celý čas na streche a nepozoroval nás ponad jej hrebeň? Nie, zdá sa, že je to nemožne: rebrík je na to prikrátky. Čo však má za lubom, čo hľadá pod ústreším? Ah áno, je tam plno lastovičích hniezd. Za jeho neprítomnosti nikým nevyrušované rozmnožili sa tam náramne. Ale nie, neráňa ich dolu, na to by mu stačila žŕďka. Naopak, skúma každé hniezdo jednotlive a pod tie, ktoré sú plné pribíja úzke doštičky.“
→ Šimon rozmýšľa, prečo súhlasil, aby išiel s Drakom: "...nie je v stávke už len Eva, ale čosi iného, väčšieho a významnejšieho... je to hádam jeho alebo Drakova česť. A je to hádam aj stratená dôvera ľudí..."
→"Dni sú ako lenivé bravy, prevaľujú sa v koryte medzi týmito dvoma vrchmi, spokojne si pokrochtávajú a nezdá sa, že by sa raz muselo dačo zmeniť na tomto poriadku. Od rána do noci stoja štíty na svojich miestach a strážia túto chvíľu, keď ležiac horeznačky pod svrčinou, hľadíme na biele obláčky a pripodobňujeme ich ku kŕdľu husí, plávajúcich po tichej hladine rybníka."
→ Drak odpúšťa Šimonovi: "-Viem, nedalo sa inakšie, ten, čo to spravil, vrátil mi len, čo som ja dávno vykonal jemu."
→ „A čo bolo potom, stará mať? -Potom? Potom už nebolo nič. Mali sa radi a žili šťastne, kým nepomreli..."
→„ ..len potom zdvihol on hlavu: Pristavil sa uprostred cesty a dlho sa na ňu díval. Čím dlhšie sa díval, tým viacej sa ona pýrila, až napokon musel tomu uveriť, osmelil sa, pristúpil k nej a dotkol sa jej. Zdvihla k nemu hlavu a v každom jej oku sa trblietala odprosujúca slza.“
