Dielo sa začína tým, ako sa vychudnutá postava Gabriela Podhradského uberá ulicou smerom od radnice domov. Na ulici stál sused Mikulčík, ktorý Podhradského nenávidel, lebo ho pripravil o miesto. Podhradský prišiel domov a oproti mu vybehla štíhla dievčenská sotva 16-ročná dievčina. Z jej zjavu vyžarovala láska k otcovi. Otec bol namrzený, lebo niesol zlú zvesť. Zbavili ho podpredsedníctva. Gabriel bol veľmi rozčúlený, hrabal sa v akýchsi listinách a jeho dcéra Viola, ktorá bola doteraz v dievčenskom ústave bola zvyknutá na poriadok, to nemala rada. V tom sa pred domom ozvali hlasy, že horí. Keď to Podhradský počul, ihneď bežal i keď ho Viola odhovárala. Ihneď vybehol hasiť. Viola sa medzi tým obliekla a vybrala sa otca hľadať.

Prišla na miesto požiaru a to, čo sa dopočula ranilo jej mladé, skoro ešte detské srdiečko. Jej milého otca obviňovali z toho hrozného činu, lebo od ich domu boli dosky vylámané, akoby odtiaľ išiel podpaľač. No požiar sa rozšíril a Gabriel usilovne hasil. Práve bol na rebríku, keď sa z dola ozvali hlasy: „Dolu s podpaľačom!“ Zvalili ho a začali ho mlátiť. Takýto obraz sa naskytol Viole, keď tam dobehla. Ihneď sa vrhla za otcom a vlastným telom ho chránila. Pritom sa jej jemnému telíčku uštedrilo niekoľko poriadnych rán. Na miesto prišli žandári, ktorých privolal Podhradského priateľ. Gabriel ihneď kázal zavolať priateľa Vilinského, ktorý žil na jeho majetku. Vedel, že sa blíži jeho posledná chvíľa a tak zveril svoju dcéru do rúk Vilinskému. Gabriel mal ešte matku, ale tú si znepriatelil tým, že si zobral za ženu obyčajnú slúžku. Raz sa už oženil, no žena ochorela a tak ju opatrovala slúžka Marienka. Po smrti ženy sa s ňou oženil. Marienka mu dala malú Violu a neskôr i tá odišla. Podhradského prvá žena bola Vilinského sestra. Gabriel nakázal Viole a doktorovi aby šli domov a hľadali dokumenty týkajúce sa Violy. No keď prišla Viola domov, takmer ho nepoznala, pretože všetko bolo rozhádzané, rozbité. Po papieroch, ktoré chcel otec, nebolo ani stopy.

No Viola nemala odvahu to povedať umierajúcemu otcovi. Nevedela si predstaviť život v novom neznámom prostredí s Vilinským, o ktorom vedela len to, že má dvoch synov, malú dcéru , druhú ženu a Hermínku – obľúbenkyňu ženy. Vilinský si Violu od začiatku obľúbil. Vedel sa vžiť do jej situácie. Keď prišla k nim, do jej budúceho domova, nik jej nepovedal vľúdneho slova na uvítanie. Pani Vilinská bola odmeraná až nepriateľská. Malá Emuška sa jej prizerala, nevedela, čo robiť. Hermínka so svojej namyslenosti nehľadela na novú členku rodiny. Imrich, najstarší syn akoby ju nevidel. Viole dali komoru, ktorá mala byť jej izbou i všetkým a preto si ju neskôr zmenila na nepoznanie. Keď vychádzala z izby, začula rozhovor medzi domácimi a pánom Vilinským. Pani Vilinská, Hermínka i Imrich sa čudovali, prečo prišla k nim býva, či ich nieje dosť a Imrich dokonca povedal, že prečo doviedol pod ich strechu podpaľačovu dcéru. Keď ho Viola počula, vypovedali jej zmysly, vypadol jej tanier z ruky, vykríkla a omdlela. Teda takéhoto uvítania sa dočkala.

No ešte nepoznala jedného člena rodiny, druhého Vilinského syna Júliusa, ktorý bol na majeri. Myslela, že i od neho sa jej dostane nevítaných slov, no Julo bol iný. Vyrozprával sa s ňou ako starý priateľ, ale hneď jej povedal, aby si na neho nerobila nároky, že on už dievča má. Viola sa tešila tomu, že Julo sa k nej správal priateľsky. Medzičasom Imro odišiel študovať a Julo po hádke s otcom tiež. Hermínka sa odišla naučiť chovať ako dáma a tak sa Viola zblížila s malou Emuškou a stali sa veľkými kamarátkami. Vilinský dostal porážku z opakovaných hádok v rodine. A tak Violinou starosťou bolo nielen ošetrovať chorého Vilinského, ale aj starať sa o majetok. Pani Vilinská prepúšťala čoraz viac slúžok a všetka ťarcha spadla na Violine plecia. Neďaleko od Vilinských bývala pani Milocká so synom Danielom, ktorý študoval za farára. Vedel veľmi pekne hrať na klavíri. viola sa tiež v dievčenskom ústave naučila hrať na klavíri. Tak ich hudba zblížila. Často k nim chodila a spolu sa rozprávali. Mala Daniela a pani Milockú rada. Boli jej priateľmi, ktorým sa mohla zdôveriť.

Medzitým sa Emuška presťahovala k Viole. Pán Vilinský dostal druhú porážku, ktorá mohls pre neho znamenať smrť. Ihneď dali zavolať Imra zo školy. Odvtedy, čo Imro naposledy videl Violu, ubehli 3 roky. Lebo kedykoľvek prišiel domov, Viola náročky niekam odišla, len aby sa nemusela s ním stretnúť. Teraz ako tak tíško sedela zadumaná pri posteli pána Vilinského, Imrich si všimol, že Viola veľmi opeknela – vyrástla. No stále bola uzavretá, pretože nemienila urobiť prvý krok k zmiereniu. Teraz si Imrich o nej myslel, že je záhadná. Ak sa s ňou aj rozprával, tak len o veciach týkajúcich sa Emušky a otca. Keď pán Vilinský vyzdravel, Imrich sa chcel vrátil do školy a doštudovať. Zastavila ho v tom náhla Emuškina choroba. A tak boli Imrich a Viola nútení sa spolu rozprávať. Daniel požiadal Violu o ruku. Zostala veľmi prekvapená, ponuku neprijala, pretože ho nemala úprimne rada.

Pri tejto príležitosti Viola zistila, že má vlastne rada Imricha, hoci toto poznanie v sebe dusila. Láska týchto dvoch ľudí bola obojstranná, lebo i Imrich mal Violu rád, no obával sa že by v jej ľadovom srdci nemohol vzplanúť horúci cit ako je láska. Viola mala i ďalšieho nápadníka, ktorým bol Imrichv spolužiak Lepáry. Toho však Viola tiež odmietala. Raz Violu upozornila Vilinská, že jej zmizol drahý prsteň a tým jej dala najavo, že ju upodozrieva. Toto Violu vyviedlo z rovnováhy a zamkla sa urazená do izby. Až na veľké prosenie Imricha a Emušky odomkla. A vo Violinej izbičke sa dlho tajné city oboch ľudí, Imricha i Violy, dostali na správnu cestu. Upodozrievanie pani Vilinskej sa vyvrátilo tým, že sa prsteň našiel v rukavici. Imrich a Viola sa nakoniec vzali a boli spolu šťastný.