Kto pozná Indiánov a ich pomery, musí povedať, že Indiáni sú „vymierajúce plemeno“. Áno, červené plemeno vymiera. Od Ohňovej zeme až ďaleko za severoamerické jazerá.
Belosi mali čas na prirodzený vývoj. Najprv boli lovcami, potom pastiermi a napokon sa stali roľníkmi a remeselníkmi. Zatiaľ prešli mnohé stáročia.
Ale Indián nemal čas na tento vývoj. A teraz má urobiť z 1. najnižšieho stupňa – ako lovec – obrovský skok až na najvyšší? Tí, čo to od neho žiadajú, nemyslia pritom, že iste spadne a nebezpečne sa poraní.
Indiáni nielenže pohostinsky prijali prvé „bledé tváre“, ale takmer ich zbožňovali. Aká odmena sa im za to dostala? Krajina, ktorú Indiáni obývali, patrila im, o tom niet sporu – belosi im ju vzali. Koľké potoky krvi pritom tiekli a aké ukrutnosti sa popáchali, to vie každý, kto čítal príbehy slávnych conquistadorov.
Kam sa podeli divé stáda mustangov, spomedzi ktorých si Indián smelo vyberal jazdecké kone? Kde sú bizóny, ktorých mäsom sa živil, keď sa v miliónoch preháňali po prérii?
Akým hrdým, krásnym dojmom pôsobil Indián prv, keď cválal šírou savanou na mustangovi, ktorého hriva povievala v povetrí! On, ktorý kedysi iba päsťami bojoval proti hroznému grizlymu.
Bizónom, aby nevyhynuli, zriadili rezervácie v Národnom parku v Montane a Wyomingu. Prečo teda aj bývalému oprávnenému pánovi tejto krajiny nevyhradiť určité miesto, kde by mohol v bezpečí bývať a duchovne rásť?
Za mnohé roky som dobre spoznal Indiánov, a najmä jedného z nich, ktorý tróni v mojom srdci, v mojich myšlienkach jasne, vznešene a nádherne. Bol najlepším, najvernejším a najobetavejším zo všetkých mojich priateľov. Bol dokonalým predstaviteľom plemena, z ktorého pochádzal, a ako ono hynie, tak zahynul aj on. Jeho život vyhasila vražedná guľka nepriateľa. Mal som ho rád ako nikoho na svete a teraz milujem vymierajúce plemeno, ktorého on bol najšľachetnejším synom. Bol by som riskoval vlastný život, aby som ho zachránil, veď on sa to odvážil urobiť pre mňa hádam 100 ráz. Ale osud mi to nedožičil. Zachraňoval priateľov, čo robieval veľmi často a pritom zahynul. Ale umrel iba telesne. Bude ďalej žiť v týchto stránkach, ako žije v mojej duši.
Winnetou, veľký náčelník Apačov!
Týmto dielom mu postavím zaslúžený pomník. A keď čitateľ uzrie tohto náčelníka duševným zrakom a potom správne ocení plemeno, ktorého bol verným predstaviteľom, bude to moja najväčšia odmena.

Karl May.