Astarita má úprimne rád Adrianu, bol ochotný pre ňu urobiť čokoľvek, keby chcela, rozviedol by sa so svojou ženou, ktorú mu nanútili rodičia a oženil s Adrianou.
Adriana ho však nemá rada, miluje Giacoma, pre ktorého by bola ochotná urobiť čokoľvek, nakoniec aj vzdať sa pohodlného života prostitútky. Giacomo ju však nemiluje, ale istý čas s ňou žije.

„Nikdy som si tak ako v tejto chvíli neuvedomila, že všetko je láska a že všetko závisí od lásky. A táto láska alebo v nás je, alebo nie je. Ak ju máme, milujeme nielen vlastného milenca, ale aj všetkých ľudí a všetky veci, ako to bolo u mňa, no ak jej nieto, nemilujeme nič a nikoho, ako to bolo v Giacomovom prípade. A nedostatok lásky plodí nakoniec neschopnosť a bezmocnosť.“





Giacomo je študent univerzity, pochádza z bohatej rodiny, môže mať všetko, čo len chce, ale je nespokojný s vtedajšou vládou, nenávidí ju a chcel by, aby čo najskôr zmizla. So svojimi dvoma kamarátmi je členom protifašistickej skupiny. Polícia Giacoma chytí a on udáva svojich dvoch kamarátov.


„Vieš, čo sa so mnou stalo vo chvíli, keď som zradil? Zomrel som, jednoducho som zomrel, zomrel navždy.“

Giacomo nemôže zniesť ten pocit viny, ťaží ho, stáva sa pasívnym, nechce žiť. Adriana ho má veľmi rada, nevie, ako mu pomôcť, navrhuje mu zmenu prostredia.

„Mám ťa naozaj rada, Giacomo, možno iná žena by sa nechcela od teba odlúčiť, no ak je to potrebné, odíď hneď zajtra. Ak je to potrebné, už sa neuvidíme, len aby si bol šťastný!“

Medzitým Adriana čaká dieťa so Sonzognom, dvojnásobnym vrahom, ktorého nikdy nemala rada, pretože bol násilnícky a bil ju. Sonzogno zabil vypočítavého zlatníka a potom aj Astaritu – policajného úradníka. Adriana povie Giacomovi, že čaká jeho dieťa. Ten akoby na chvíľu opustil svoj vnútorný svet, svet pasivity.

„Dieťa môže byť dôvod, aby človek žil. Mnohí, takmer všetci, viac ani nežiadajú. Dieťa je akýmsi drobným ospravedlnením, pre dieťa možno kradnúť aj zabíjať.“

Giacomo ale aj napriek dieťaťu a lásky Adriany pácha samovraždu a Adriane necháva list na rozlúčku:

„Neboj sa, že by som ťa nenávidel, naopak, mám ťa tak rád, že len myšlienka na teba stačí, aby som sa zmieril so životom. Keby to bolo možné, iste by som žil a bol by som si ťa vzal a boli by sme, ako často vravíš, spolu takí veselí. Ale nie je to možné.“

Giacomo odkázal pre dieťa celý svoj majetok, ktorý zdedil po svojej tete. Adriana sa však nemohla zmieriť s jeho smrťou. „Plakala som potichu a cítila som, že plačem posledný raz v živote. Plakala som nad Giacomom, nad sebou, nad celou svojou minulosťou i nad celou svojou budúcnosťou.
Sľúbila som, že už nikdy v živote nepripustím, aby sa ma dotkol nejaký muž, ani Giacomo.