Alberto Moravia Rimanka

Keď v roku 1947 vyšiel román Rimanka, ktorý napísal Alberto Moravia, vzbudilo to rozruch a senzáciu nielen preto, že šlo o obľúbeného autora so známym menom, ale najmä preto, že hlavná postava bola prostitútka. Adriana je krásne, mladé dievča plné túžob a ideálov, celkom normálnych a prirodzených: chce si založiť rodinu, mať muža, deti. Chudobný pôvod, nevraživé prostredie Ríma a v značnej miere obmedzená a životom ubitá matka ju postupne navádzajú, až ju donútia dať sa na remeslo prostitútky a takto si zarábať na živobytie.
Dej románu rozpráva sama Adriana, s úprimnosťou vlastnou jej veku. Adriana je citovo aj telesne zviazaná s tromi mužmi: s úradníkom fašistickej polície Astaritom, študentom - rebelantom Giacomom a s dvojnásobným vrahom Sonzognom, s ktorým v závere románu čaká dieťa. Dej sa odohráva v období vrcholnej moci fašizmu, v tzv. čiernom dvadsaťročí, kedy prekvitá ľahostajnosť, konformizmus /prispôsobovanie sa jednotlivca oficiálnym názorom/ a nihilizmus /popieranie všetkých mravných, spoločenských a iných hodnôt/.
O to sympatickejšie vyznieva postava Adriany, dobrej až veľkodušnej dievčiny, bez štipky cynizmu a vypočítavosti, ktorá skĺzla nie vlastnou vinou na šikmú plochu. Adriana býva so svojou matkou v chudobných pomeroch. Otec jej zomrel, kým ešte nebola na svete. Matka sa živí šitím a opravovaním rôzneho oblečenia. Keď má Adriana 16 rokov, jej matka využíva jej krásu a z Adriany sa stáva modelka, ktorá nahá pózuje maliarom.

„Boli sme veľmi chudobné a v mojej kráse videla mama jediné bohatstvo, ktorým sme disponovali, a to nielen moje, ale aj jej, ak nie pre iné, ako som povedala, tak aspoň preto, že ma priviedla na svet“. Adriana sa skamaráti s prostitútkou Gisellou a matka jej dáva Giselu za vzor, pretože Gisella kvôli svojmu remeslu nežije v chudobe. „Gisella mala azda pravdu, je to jediný spôsob, ako dosiahnuť tie veci, ktoré som tak zúfalo potrebovala. Ale hneď nato som túto myšlienku zahnala, a ešte väčšmi som sa upäla na myšlienku manželstva a usporiadaného, čo aj skromného života, od ktorého som si toľko sľubovala.“

Adriana podľahne psychickým nátlakom matky a vďaka vysokému úradníkovi v oblasti štátnej moci sa stáva prostitútkou.

Astarita má úprimne rád Adrianu, bol ochotný pre ňu urobiť čokoľvek, keby chcela, rozviedol by sa so svojou ženou, ktorú mu nanútili rodičia a oženil s Adrianou.
Adriana ho však nemá rada, miluje Giacoma, pre ktorého by bola ochotná urobiť čokoľvek, nakoniec aj vzdať sa pohodlného života prostitútky. Giacomo ju však nemiluje, ale istý čas s ňou žije.

„Nikdy som si tak ako v tejto chvíli neuvedomila, že všetko je láska a že všetko závisí od lásky. A táto láska alebo v nás je, alebo nie je. Ak ju máme, milujeme nielen vlastného milenca, ale aj všetkých ľudí a všetky veci, ako to bolo u mňa, no ak jej nieto, nemilujeme nič a nikoho, ako to bolo v Giacomovom prípade. A nedostatok lásky plodí nakoniec neschopnosť a bezmocnosť.“





Giacomo je študent univerzity, pochádza z bohatej rodiny, môže mať všetko, čo len chce, ale je nespokojný s vtedajšou vládou, nenávidí ju a chcel by, aby čo najskôr zmizla. So svojimi dvoma kamarátmi je členom protifašistickej skupiny. Polícia Giacoma chytí a on udáva svojich dvoch kamarátov.


„Vieš, čo sa so mnou stalo vo chvíli, keď som zradil? Zomrel som, jednoducho som zomrel, zomrel navždy.“

Giacomo nemôže zniesť ten pocit viny, ťaží ho, stáva sa pasívnym, nechce žiť. Adriana ho má veľmi rada, nevie, ako mu pomôcť, navrhuje mu zmenu prostredia.

„Mám ťa naozaj rada, Giacomo, možno iná žena by sa nechcela od teba odlúčiť, no ak je to potrebné, odíď hneď zajtra. Ak je to potrebné, už sa neuvidíme, len aby si bol šťastný!“

Medzitým Adriana čaká dieťa so Sonzognom, dvojnásobnym vrahom, ktorého nikdy nemala rada, pretože bol násilnícky a bil ju. Sonzogno zabil vypočítavého zlatníka a potom aj Astaritu – policajného úradníka. Adriana povie Giacomovi, že čaká jeho dieťa. Ten akoby na chvíľu opustil svoj vnútorný svet, svet pasivity.

„Dieťa môže byť dôvod, aby človek žil. Mnohí, takmer všetci, viac ani nežiadajú. Dieťa je akýmsi drobným ospravedlnením, pre dieťa možno kradnúť aj zabíjať.“

Giacomo ale aj napriek dieťaťu a lásky Adriany pácha samovraždu a Adriane necháva list na rozlúčku:

„Neboj sa, že by som ťa nenávidel, naopak, mám ťa tak rád, že len myšlienka na teba stačí, aby som sa zmieril so životom. Keby to bolo možné, iste by som žil a bol by som si ťa vzal a boli by sme, ako často vravíš, spolu takí veselí. Ale nie je to možné.“

Giacomo odkázal pre dieťa celý svoj majetok, ktorý zdedil po svojej tete. Adriana sa však nemohla zmieriť s jeho smrťou. „Plakala som potichu a cítila som, že plačem posledný raz v živote. Plakala som nad Giacomom, nad sebou, nad celou svojou minulosťou i nad celou svojou budúcnosťou.
Sľúbila som, že už nikdy v živote nepripustím, aby sa ma dotkol nejaký muž, ani Giacomo.

Láska bola jediná vec na svete, ktorú som mala rada a na ktorej mi záležalo, preto sa mi zdalo, že pre Giacomovu spásu nemôžem priniesť väčšiu obeť.“

Adriana skončila so svojím remeslom, a s matkou začali znova šiť oblečenie a žiť v skromnejších pomeroch. Román končí Adrianiným optimistickým nazeraním do budúcnosti vlastnej i do budúcnosti svojho dieťaťa.

„Pomyslela som si, že bude dieťaťom vraha a prostitútky, ale každému človeku sa môže stať, že zabije a každá žena sa môže dávať za peniaze. A teraz najviac záležalo na tom, aby sa šťastne narodilo a rástlo zdravé a silné. A rozhodla som sa, že ak to bude chlapec, nazvem ho Giacomom, na Giacomovu pamiatku... Keby to bolo dievča, nazvem ho Letizia, lebo som chcela, aby na rozdiel odo mňa mala život veselý a šťastný, a bola som si istá, že pomocou Giacomovej rodiny ho bude mať.".