Na prvý pohľad by sa vám zdalo, že Anna Terlecká je dievča ako každé iné. Vysoká, s tmavými vlasmi, hnedými očami, s jamkou v brade,... Táto 15-ročná dievčina sa však predsa odlišovala od svojich rovesníčok. Už odmalička mala rečovú vadu, ktorú vždy považovala za tabu-zajakávala sa. Preto bola utiahnutá, citlivá, ťažko naviazovala vzťahy s ľuďmi... V škole sa učila najlepšie, možno aj preto nebola veľmi obľúbená. V rodine si dobre rozumela len s otcom. Mala tiež mladšiu sestru, Kašku, ktorá bola maminým ,,miláčikom". Anna však mala najradšej sučku Sabu. Jedného dňa prišiel Kľúčik do triedy a oznámil: ,, Bude sa konať predstavenie. Hlavnú úlohu-Balladynu-som pridelil Anne." Tá si preto musela vypočuť veľa nepríjemných poznámok kvôli tomu, že sa zajakávala. Rozhodla sa, že do školy viac nepôjde. Vždy, keď rodičia odišli do práce a Kaška do školy, ona zostávala doma so Sabou. Raz ju tak však pristihla susedka, doktorka Jakubowská. Bola to milá stará pani, preto jej Anna všetko porozprávala. Sľúbila, že to nikomu nepovie, bude to ich tajomstvo.

Doktorka chodievala pracovať do sanatória a raz so sebou vzala aj Annu. Keď sa otvorili dvere do izby, zasiahol ju závan ponurého, ťažko dýchateľného vzduchu. V izbe boli 4 lôžka. Starý, úplne nevládny dedko pri stene. Viešek, ten už nebude chodiť. Janek, ktorý mal ťažký úraz. No a Vladek, jediný na odchode. Anna mala strašný pocit, najradšej by sa zvrtla a utiekla, ale nemohla. Vedela, že títo ľudia sú odkázaní len na pomoc druhých. Preto sa snažila ako len mohla. Dala im napiť, obracala ich na bok, keď ich tlačilo... A vždy bola obdarovaná úprimným úsmevom, takým bezstarostným a hravým, akoby celkom zabudli, aký smutný osud ich zastihol... Najviac si obľúbila Janka. Ten jeho milý, jemný, nevinný, bezstarostný pohľad. Nikdy ju priamo o nič nepožiadal, taký bol skromný. Keď sa Anna v ten deň vrátila domov, veľa nad tým premýšľala. Vedela, že jej pomoc sa tam zíde, a preto tam s doktorkou chodievala denne. Tá sa rozhodla, že Anne pomôže, a tak jej dohodla stretnutie s foniatrom a následne s psychiatričkou Alou, ktorá jej pomáhala odstrániť jazykovú chybu.

Do školy však naďalej nechodila, no do sanatória áno. Najviac času trávila s Jankom. On bol iný ako ostatní, v jeho hlase nebola ľútosť, že dnes je mrzák, ale nádej, že zajtra bude lepšie. A to na ňom obdivovala najviac. Jedného dňa ho vzala do záhrady. Rozprával jej o tom, akým bol výborným skokanom na lyžiach, aké mal ambície, ako nešťastne spadol... a teraz je tu... odkázaný na druhých. Ale neľutoval sa... ,,Som rád, že to nedopadlo horšie..." ,,Nnnám.", zajachtala Anna. ,,Ako sa pekne zajakávaš!", povedal jej na to Janek. ,,Allle kkeď...", začala, ale nedopovedala. Nemohla. Veď ako sa mohla sťažovať?! Janekovi, ktorý je doživotne bezvládny na vozíčku rozprávať o tom, že sa občas ,,zadrháva,,? Pri ňom to bolo úplne bezvýznamné, také nedôležité! ,,Len rozprávaj!", súril ju Janek.

Tak sa Anna nadýchla a povedala mu úplne všetko tak, ako ešte nikomu. Nežne na ňu pozeral a ona napriek tomu všetkému vedela, že ju chápe. Odkedy ho poznala, pozerala na svet úplne ináč. Aj jej rozprávanie sa stále zlepšovalo, počase sa opäť vrátila do školy a s pomocou doktorky sa všetko vysvetlilo. Anna dokonca hrdo vystúpila v úlohe Balladyny a dočkala sa veľkého potlesku. A za to všetko vďačila Jankovi... Keď bola Anna malá, takto jej pomáhala Saba a za to jej vyrobila medailu-Rád vlajkovej stuhy. Teraz si ju zaslúžil Janek. Našla tú najkrajšiu stuhu a navliekla naň malú medenú kotvičku, ktorú mala už odmalička. V ten deň, keď išla za Jankom, zastavila sa ešte u doktorky. Otvorila jej celá zmorená, uslzená. ,,Môj Mumko sa zadusil kosťou...", nariekala doktorka. Anna nevedela, čo povedať..., že si nájde iného kocúra? Nie..." Preto ju len pohladila po šedivých vlasoch a z vrecka vytiahla kotvičku na stuhe a zavesila ju doktorke na krk. ,,Je to Rád vlajkovej stuhy. Stuha za..." Nedopovedala. Vedela, že to slovo patrí len a len Jankovi...