Janko Jesenský sa narodil 30.12.1874 v národne uvedomelej zemianskej rodine v Martine. Základné školské vzdelanie získal v rodisku, gymnázium v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, kde roku 1893 zmaturoval. Potom absolvoval právnickú akadémiu v Prešove a štúdium práv zakončil v Kluži (Rumunsku) doktorátom (1901). Pracoval vo viacerých advokátskych kanceláriách, neskôr si v roku 1905 zložil v Budapešti advokátsku skúšku a začal pôsobiť ako samostatný advokát v Bánovciach nad Bebravou. Po vypuknutí prvej svetovej vojny r. 1914 ho ako slovenského národovca (“pansláva”) uväznili. V roku 1915 narukoval a bol odvelený na ruský front, kde sa mu podarilo prejsť do ruského zajatia.
Po zajatí sa zapojil do československého odboja v Rusku. Redigoval slovenskú prílohu časopisu Čechoslovan, bol podpredsedom Československej národnej rady. Po návrate vstúpil do administratívnych služieb Československej republiky. Dostal funkciu župana v Rimavskej Sobote a neskôr v Nitre. V rokoch 1930–1939 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Počas 2. svetovej vojny bol účastníkom protifašistického zápasu. Nesúhlasil s rozbitím Československej republiky roku 1939 a na slovenský štát (1939–1945) reagoval sériou politických básní a pamfletov. Ilegálne vyvezené do Londýna stali sa súčasťou Československého vysielania BBC počas vojny. Vyšli tam i knižne pod názvom Na zlobu dňa. V novembri 1945 mu bol udelený titul národný umelec. Zomrel 27.12.1945 v Bratislave.
Poézia:Verše (1905), Z veršov Janka Jesenského (1918), Zo zajatia (1918), Verše Janka Jesenského II (1923), Po búrkach (1932), Náš hrdina (1944), Proti noci (1945), Reflexie (1945), Na zlobu dňa (1945), Jesenný kvet (1948)
Próza:Malomestské rozprávky (1913), Novely (1921), Cestou k slobode (1933), Zo starých časov (1935), Demokrati I. II. (1934, 1938), Listy slečne Oľge (1970) Výber z prózy:Koniec lásky (2002), Malomestské rozprávky (2003)
Prekladová tvorba:J. Jesenský sa venoval aj prekladu – Puškin, Blok, Jesenin.
Jan Landík - nebol bohatý ani šikovný, je predstaviteľom národne uvedomelej slovenskej inteligencie, predstavuje mravné ideály, ostáva verný Hanke, je protipólom Petrovica
→ „Mladší, počerný, v nízkom slamenom klobúku na hlave, chudý, s ostrými črtami v tvári, s hrubou vrchnou oholenou gambou, s málo trčiacimi prednými zubmi, s medzierkou medzi nimi, díval sa bezmyšlienkovite na stôl.“
Hanka - nie je náhoda, že autor vybral za manželku hl. hrdinu slúžku, chce tým presadiť nový vzťah pánov k obyčajnému ľudu. Ona však nie je v skutočnosti slúzkou, ale odvrhnutou dcérou statkára, boháča, zvodcu Dubca.
→ „Vynikala štíhlou, plnou, nie tučnou pevnou postavou. Po pansky oblečená, len bez klobúka, s veľmi bledými vlasmi so zvitými vrkočmi na tyle. Jemná, podlhovastá biela tvár s ružovou priesvitnou kožou. Robila dojem mladej panej, ktorá si sama prišla vybrať mäso. Veľké belasé oči boli okrúhle, s výrazom smutným, skoro trpkým, len tenké husté obrvy, zdvihnuté k sluchám, dávali tvári čosi šibalské, veselé. Keď sa smiala, oči sa zúžili, obrvy vyhrnuli a celá tvár sa stávala bezstarostná, detsky veselá, samopašná a jasná, skoro šťastná. Plná, svieže pery sa roztvorili; vrchná, hodne užšia, potiahla sa k malému, rovnému a tenkému nosu, spodná, hrubšia, stenkla a markantný výrez jarčeka pod nosom sa stratil a tým i celá dievčenská prísnosť a nedotknuteľnosť.“
Tolkoš - je mäsiar, údená, obecný predstaviteľ, výborník, potomok starej, známej a povestnej rodiny v Starom Meste. Aj keď s Landlíkom zakladal spolok Rovnosť, vadili mu spoločenské rozdiely medzi ním a jeho tajnou láskou Hanou, ktorá bola kuchárkou a služkou.
→ „Druhý, starší, asi štyridsaťročný, červenkastých vlasov, s bielou, trošku pehavou tvárou, s belavými hustými, hrubými fúzmi, visiacimi nadol, s čiapkou na hlave a z času na čas odfukoval dym cigary.“
adv. Petrovic - protipólom Landíka, je nositeľom chýb charakteru jeho triedy, pokladá sa za vzorného, rodinný život má rozvrátený, naháňa sa za postavením
Dubec - predstaviteľ veľkostatkárov, vedie nemravný život, nestará sa o dcéru, stará sa len o svoje pohodlie
téma:
- Autor zobrazuje život vysokých štátnych úradníkov v 40. rokoch, pričom odhaľuje falošnosti buržoáznej demokracie.
hl. myšlienka:
- je kritika pomerov v buržoáznej republike
dej:
- Chudobný úradník Landík a mešťan (mäsiar) Tolkoš sa jedného dňa pri pohári piva dohodnú, že vytvoria spolok „Rovnosť“. Spolok, v ktorom si majú byť všetci rovní a čestní. Mäsiar sa prizná Landíkovi, že je zaľúbený do slúžky Hany, ale neodváži sa jej prihovoriť, pretože on je mešťan a ona len slúžka, a nechce aby o ňom ľudia klebetili, a tak sa s ním Landík staví, že bude jeden týždeň každé ráno odprevádzať Hanku od mäsiarstva až po dom, v ktorom slúži. Dal však Tolkošovi podmienku, že nesmie žiarliť, že on mu chce len demonštrovať, že aj on, úradník, môže chodievať so slúžkou. Landík však v krátkom čase spozná slúžku lepšie a zapáči sa mu. Tolkoš žiarli a začína vypisovať anonymné listy (Hanke, šéfovi úradu, v ktorom Landík pracuje, Landíkovej matke). Landík to zistí a zaumieni si, že aj napriek výstraham jeho šéfa a matky sa s ňou bude naďalej stretávať.
Nie je si celkom istý, čo chce vlastne dosiahnuť, všade cíti spoločenské rozdiely, vie že dať sa dokopy so slúžkou je nereálne. Zisťuje, že žiadna rovnosť nejestvuje, že je zbabelec, ktorý si len rovnosť namýšľa... Landík sa nakoniec pohnevá so svojím šéfom z úradu, ktorý pošle žiadosť o jeho preloženie na krajinský úrad. Jeho matka ho posiela na prázdniny k jeho tete, ku ktorej príde aj Želka, dcéra advokáta Petroviča. Dajú sa dohromady a on sa do nej zaľúbi (presne tak, ako to chcela jeho matka - vybiť lásku láskou). Jedného dňa sa však vydajú na prechádzku na koči. Keď sa vracajú domov z obhliadky miestneho najbohatšieho šľachtica Dubčica, začne koč dobiehať kôň, na ktorom sedí sám Dubec (veľký sukničkár). Landík nechce, aby predbehol jeho koč, a tak popoháňal svoje kone, aby mu ušiel, ale nezvládol zákrutu, a koč sa prevrátil. Dubec pomohol Želke a urazil Landíka. Želka sa naňho tiež nahnevala. Landík už u tety nemohol vydržať, tak odišiel naspäť do úradu. Medzitým sa už na krajinskom úrade v Bratislave hromadila kopa sťažností na Landíka, ale pán prezident si o nich myslel svoje, tak nezakročil. Keď sa mu ale dostal do rúk list Dubecov, padlo rozhodnutie, že Landíka preložia priamo na krajinský úrad, nech ho majú pod dohľadom.
Landík trávieval večere so slúžkou Hankou, pretože páni boli preč. Tolkoš ich však sledoval, požaloval to domácim a oni vyhodili Hanku aj s druhou slúžku a tie sa potom vrátili domov na vidiek. Landík je preložený do Bratislavy, kde sa stretáva s priateľom, advokátom Petrovičom a opäť sa stretáva so Želkou, ktorá oňho znova javí záujem. Pomôže mu so slávnostným privítaním istého indického prezidenta, ktorý nakoniec aj tak nepríde, ale vďaka bludom v novinách sa stane Landík slávnym. Landík a Želka sa začnú opäť schádzať, ale to sa Petrovičovi nepáči, pretože on túži len po kariére a peniazoch (vstúpil do strany, ktorá mu najviac vyhovovala, aj vydajom dcéry sa chcel obohatiť, takže Landík nevyhovoval). Tá sa však stále zabáva len s Landíkom, až do dňa, keď stretnú opäť Dubca. Prestáva si Landíka všímať a on zistí, aké je to márnotratné a povrchné dievča... Nakoniec ešte Landíka odbije s tým, že nech si ide za tou svojou slúžkou. On odchádza a vracia sa k svojej dávnej láske Hanke, ktorá je opäť v službe u Rozvalidovcov, pretože si uvedomili, že spravili chybu, keď ju vyhodili. Zásluhou Petroviča sa stáva Landík poslancom. Petrovič vedie v tom čase proces bankára Rozvalida, na ktorom vysvitne, že Hanička je jedno z Dubcových detí, lebo nosila totiž taký istý prsteň ako on. Hanička a Landík sa zoberú a žijú v Starom meste jeden pre druhého. Landík však prosí Haničku, aby nič nepýtala od svojej macochy Želky (ktorá sa medzitým stala jeho ženou - peniaze sú peniaze), že oni si vystačia s tým čo majú a Hanka ani nič iné nechce.
Myšlienky, ktoré ma zaujali:
→ „ Daj jej najavo, že sa ti páči. Chodievaj s ňou na prechádzky, do biografu, do záhrady na pivo, na tanec, daj jej kedy-tedy darček, čo ja viem, na šaty, prstienok. Nemusíš ani hovoriť, že sa ti páči. Ona to už vycíti, a ty tiež, či by bola naklonená.“
→ „Nebudem hrdý, ani spupný voči Hane, ale budem hrdý a spupný oproti spoločenskej mienke, ktorá to bude odsudzovať. Nebudem sa hanbiť.“
→ „Môj úmysel je čistý. Budem demonštrovať za rovnosť, proti tým múrom, ktoré medzi sebou nastavali.“
→ „...ale čím viac na ňu hľadel, tým väčšmi sa presviedčal, že na diavčati niet nič hrubá a nepekné. Naopak, všetko mu bolo príjemné, pekné, ľahké a jemné, ako u hociktorej panskej slečny.“
→ „Ľudia sa radi lepia k mocným, ako muchy na med...“
→ „Srdce je ako loď s cenným tovarom v ľudskom mori. Loď musí mať dva prístavy, odkiaľ vyjde a kam príde. Ak má len jeden – nikdy nepláva. A láska – cenný tovar – sa potom neprenáša z prístavu do prístavu, kolíše sa na jednom mieste a tovar je vlastne nepotrebný, ani loď.“
→ „Vchod do chrámu lásky vedie len bránou manželstva.“
