po boji mu bolo ľúto toho psa, ktorý sa kvôli nemu utopil, čo jasne hovorí o jeho dobrote. Prišla jar a Jerguš sa vybral s Rudkom hrať k močiaru. Tu sa stretáva s dedinskými chlapcami, jeden z nich - Červenák trafil Rudka žabou do hlavy a tak sa Jerguš s bratom pobral domov a vymýšľal ako sa pomstí. Spolu so Štefanom Fašangom sa dohodnú, že pôjdu do dediny k fabrike, kde sa stretávajú chlapci, aby si podali Červenáka.

Keď sú pri fabrike Jerguš začuje kričanie o pomoc, malý chlapec Vilko Halaj sa topil. Jerguš sa za ním hrdinsky vrhol do vody a zachránil ho, čím si u chlapcov začal budovať rešpekt. Za krátky čas sa Jerguš skamaráti s jedným z chlapcov- s dedinským pastierikom Paľom Stierankom. S Paľom trávi dosť veľa času, chodí mu pomáhať na pašu. Raz stretnú Červenáka spolu s ďalším chlapcom- Maťom Kliešťom Horúcim.( „Bol malej postavy, čulý, pichľavých drobných očiek. Obracal sa, smial sa jedovato, do všetkých zadieral. Ustupovali mu všetci.“). Maťo s Červenákom sa pustia do Jerguša, ale keď sa ukáže že je silnejší ako si mysleli tak ho nechajú tak.

Vtedy išla okolo Jergušova krstná matka Budáčová, zavolala ho a povedala mu aby si dal na Maťa pozor a že nech príde pomôcť k ním na dvor. Prisľúbi a na druhý deň prichádza pomôcť. Stretáva sa tam s tromi synmi krstnej mamy – s Ondrejom, Janom a Jožom, a s jej manželom Tomášom. Najviac si obľúbil prostredného syna Jana. Jerguš mu ide pomôcť umyť kone, pričom hneď sa na ňom naučí jazdiť. Odvtedy častejšie chodil do Budáčovie dvora pomáhať. Zanedlho sa Jerguš znovu stretol s Maťom Kliešťom, ktorý ho chcel stále zbiť. Maťo ho trafil prakom do hlavy, avšak Jerguš sa hneď prebral a premohol ho. Napriek tomu sa mu Maťo stále vyhrážal, že ho zabije. Jerguš sa však nehneval : „Nie! -povedal Jerguš pokojne – Nezabiješ! – Chvíľu mlčal a doložil:

Neublížim ti, macochu máš!“. A tak sa nakoniec spriatelili a boli z nich dobrí kamaráti. Na sviatok Božieho Tela mal Jerguš možnosť ísť do mesta spolu s Rudkom a Maťom. Boli sa pozrieť na vojenskú prehliadku a pochod sprievodu mestom. Avšak mesto sa im nepáčilo : Všetko to bolo zaujímavé, hurhaj i nepokoj, ale nebolo v tom nijakej radosti. Chýbali pokojné polia samoty, kde možno bosými nohami brodiť po kvetnatej tráve. Ľahnúť si horeznačky, zahľadieť sa do neba, vysoko, hlboko. Hlava nezahučí, nohy sú ľahké, nesú sa ako krídla, ani necítiš... A tu ľudia všetci obutí. Tmolia sa, postávajú kričia- nevieš prečo. A nemáš sa kde ani prevaliť.

Chlapci bez dohovoru, sami od seba, krok za krokom vybočili z námestia. Krivkali, vliekli sa. Nohy nezvyknuté na obuv, nabiehali, boleli. Bolo treba vyzuť sa hneď za mestom.“ Postupne sa Jerguš stretáva aj s ďalšími chlapcami, pričom tí ho hneď pri prvej hre zvolia za vodcu, lebo vďaka svojej sile a odvahe si získal ich rešpekt. Jerguš chodil aj v lete ku Budáčovcom robiť a niekedy sa ani domov nevracal. Rezal sečku, staral sa o kone, motal sa okolo jej synov a pritom sa často stretával s Paľom.

Raz Jerguša s Paľom bača pozval k sebe na večeru. Tam sa naraz znoci vynoril zbojník Turoň, s ktorým bol radšej každý zadobre. Vravelo sa, že vidí aj vnoci. Keď sa Jerguš s Paľom vracali tak našli Turoňa spať vtráve. Chlapci mu vzali nožík a píšťalu a urobili fúzy z trávy. No po chvíli im Turoň skočil do cesty a zobral im svoje späť so slovami :“Budú z vás zbojníci“. Jergušovi to dlho nedalo pokoja. Jergušova sestra Anka si našla kamarátku Zuzku Košaľkuľu. Tá sa aj Jergušovi páčila.

V auguste bol Jerguš pomáhať kosiť trávu. Večer si posadali okolo ohňa a rozprávali všelijaké príhody. Vtedy mu ujo Košaľkuľa rozprával o jeho otcovi. Povedal, že bol zbojníkom a že ho zabili traja kamaráti, keď kradli býčka. – „Dobrý človek, ale nerád v noci spával, ako tie šelmy, čo o nich bola reč. . . Zdržiaval sa tu, na Blúdovom vrchu, nikto nevedel, na ktorom mieste. Najskôr v skalách, ako strašidlo. Hovorilo sa, že má sily za piatich. . . - Zbíjal, kde bolo čo, nemohli ho chytiť ani ustriehnuť. Prichádzal domov veľmi zriedka - v noci, keď deti spali. Ja nemôžem povedať, ale vraví sa, že znášal tvojej materi peniaze. . .“Ako prišla jeseň, Jergušovi začalo byť smutno. Jeho smútok sa ešte zväčšil po tom, ako sa dozvedel, že zomrel jeho kamarát Červenák.

Ľudia hovorili, že zomrel na vodný vlas, ale Jerguš to dával za vinu jeho zlej macoche. Po jeseni prišla zima a s ňou aj Štedrý večer. Jerguš spoločne s kamarátmi išiel na Horný koniec dediny spievať koledy. Zastavili sa aj v dome uja Košaľkuľu, kde chcel ísť pozrieť Zuzku, avšak tá sa tam zabávala s Gustom Peknušiakom, čo považoval za zradu, a preto sa s ňou prestal kamarátiť. Ujo Košaľkuľa zanedlho na to prišiel pre Jerguša, aby išiel robiť do fabriky. Jerguš musel pracovať, lebo chcel uživiť rodinu. Mama ho pustila. Ujo ho poučil ako sa má správať ku pánovi riaditeľovi. Jerguš ho stretol na fabrickom dvorea pocítil v chrbte podivné mrazenie.

Jerguš sa mu niekoľkokrát pozdravil, ale riaditeľ neodpovedal, len na neho nakoniec skríkol : „Daj pokoj, - povedal, - kopnem ta, budeš mat'!“Napriek tomu sa Jerguš chytil roboty, avšak keď sa cez prestávku hral s kamarátmi riaditeľ ho vybil. To už nevydržal a preto ušiel do hory k bačovi, kde ostal pracovať pri ovciach. V tom momente sa začala jar. Záverečná časť, Povesť, hovorí už o Jergušovi ako o zbojníkovi, ktorý chodí navštevovať svoju matku a ktorého naháňajú žandári.