referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Izabela
Štvrtok, 9. decembra 2021
Albert Camus: Mor
Dátum pridania: 24.05.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: rixil
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 852
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 7.9
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 13m 10s
Pomalé čítanie: 19m 45s
 
„Nekráčaj predo mnou, možno ťa nebudem nasledovať. Nekráčaj za mnou, možno ťa nedokážem viesť.Kráčaj vedľa mňa a buď môj priateľ“(Albert Camus)

Albert Camus bol jeden z popredných francúzskych autorov medzivojnového obdobia. Zaraďuje sa medzi existencialistov, aj keď on sám toto označenie po celý život odmietal. V románoch, drámach a esejach sa zamýšľal nad absurdnosťou ľudskej existencie a hľadal cesty úniku.Narodil 7.januára 1913 v mestečku Mondovi v Alžírsku, v rodine poľnohospodárskeho robotníka. Matka bola Španielka, otec Francúz. Spisovateľov otec zahynul hneď na začiatku prvej svetovej vojny, už necelý rok po chlapcovom narodení. Rodina žila v skromných pomeroch v Belcourt, ľudovom predmestí Alžíru. Matka živila rodinu ako upratovačka. K finančným problémom, sa neskôr pridružila aj Albertova choroba – tuberkulóza. Vďaka štipendiu vyštudoval lýceum a neskôr aj filozofiu na Alžírskej univerzite. Proletársky pôvod a hmotne nepriaznivé podmienky počas štúdia ho priviedli k ľavicovým, socialistickým až komunistickým názorom na postavenie človeka v spoločnosti. Tento záujem však zostal len epizódou. Na univerzite si privyrábal, ale bol činný aj inak.

V rokoch 1935 – 1936 zakladá s priateľmi Divadlo práce a záujem o divadlo ho už nikdy neopustil. Roku 1940 sa oženil s Francine Faureovou z Oreanu, potom odišiel do Paríža, kde sa stal redakčným sekretárom Paris-Soir. V roku 1943 mu bola ako členovi komunistickej strany zverená ideologická propagácia medzi moslimami. Zúčastňoval odboja proti nemeckej okupácii a v tom čase sa spriatelil s Jeanom Paulom Sartelom, s ktorým sa neskôr rozišiel z politických dôvodov. Odboja sa zúčastňoval hlavne ako redaktor časopisu Boj (Combat), ktorý potom riadi do roku 1947. Od roku 1947 sa venoval len literatúre. V roku 1957 dostal Nobelovu cenu za literatúru. Albert Camus bol humanista, dobre poznal humanistické tradície vo francúzskej literatúre. Tie stáli aj pri zrode jeho prozaických, dramatických i filozofických diel. Zomrel 4.januára 1960 pri dopravnej nehode vo Villeblevin, na mieste zvanom le Grand Frossard.PREHĽAD TVORBY A.Camusa Vo svojich prvých dielach, v tzv. „absurdnom“ období svojej tvorby, najmä v drámach Caligula, Nedorozumenie a v románe Cudzinec písal o úplnej absurdnosti ľudskej existencie, o protirečení úsilia človeka a jeho zbytočnosti.

V druhom období tvorby Camus kládol väčší dôraz na činorodosť a ľudskú spolupatričnosť v boji proti abstraktne chápanému zlu.Romány:Mor Mor je fiktívnou kronikou o neskutočných udalostiach v alžírskom Orane, metafyzická alegória večného a absurdného ľudského údelu. Lekár Rieux, tlmočník autorových názorov, zaznamenáva symptómy a priebeh morovej epidémie. Postavy i situácie sú zároveň symbolickým zobrazením Francúzska, okupovaného čiernym morom nacizmu. Autor v diele spája myšlienku odsúdenia fašizmu a zodpovednosti človeka za mor akéhokoľvek typu. Základnou myšlienkou diela je humanizmus. Nemá však optimistické rysy, má stále na mysli tragickosť ľudského života.Cudzinec Jeden z najznámejších románov 20. storočia. Rozpráva príbeh drobného úradníka, ktorý v Alžírsku nešťastnou náhodou zabije Araba a je odsúdený nie za to, že zabil človeka, ale preto, že podľa výpovedí svedkov neplakal na pohrebe svojej matky a je teda porotou považovaný za človeka bezcitného a ľahostajného.Šťastná smrťŤažiskovou témou tohto románu je úporné hľadanie šťastia hoci aj za cenu zločinu.

Peripetie postáv vychádzajú z Camusovej vlastnej skúsenosti, zo zážitkov ťažkej, chudobnej mladosti, z choroby, z ciest do strednej Európy a do Talianska (časť sa odohráva v Prahe, časť vo Viedni) a napokon zo života "medzi nebom a zemou" na vŕšku nad Alžírom.Prvý človek Nedokončený autobiografický román Prvý človek, bol vydaný posmrtne. Camus v ňom opísal mnohé detaily zo svojho detstva v Alžírsku.Drámy:Caligula V dráme Caligula podáva Camus obraz človeka, ktorý poznal nezmyselnosť sveta a rozhodol sa proti absurdite bojovať absurdnými prostriedkami. Z histórie si vzal Camus len vonkajšie motívy a z rímskeho cisára urobil nositeľa svojich filozofických názorov. Keď mladému a dovtedy bezúhonnému Caligulovi umiera jeho milovaná Drusilla, upadne do zúfalstva a zisťuje, že ľudia umierajú a nie sú šťastní. S touto jednoduchou pravdou sa cisár nevie zmieriť.

Chce nájsť nemožné, rozhodne sa preto využiť svoju neobmedzenú moc do krajnosti a dokázať si tak totálnu slobodu. Napokon pochopí, že sa mýlil, že nie je možné všetko zničiť a nezničiť pritom aj seba. Umiera s tichým súhlasom pod údermi sprisahancov.Eseje: ( v súčasnosti najuznávanejšia zložka jeho diel)Rub a lícePrvá knižka Alberta Camusa. Eseje zoskupené pod týmto názvom napísal Camus ako dvadsaťdvaročný a rozvinul v nich svoju filozofiu absurdity.Mýtus o Sizyfovi V eseji sa Camus pokúša odpovedať na základné filozofické otázky. V zhode so sartrovským existencializmom vychádza z tvrdenia o nejestvovaní boha a posmrtného života a teda z nezmyselnosti ľudskej existencie. Skúma východiská – úniky ako je samovražda, náboženská viera.

ROZBOR DIELA:Žáner:román s prvkami kronikyKompozícia:retrospektíva. Román je zložený z piatich častí, v ktorých sú kapitoly bez čísla a názvu. Lekár Rieux vystupuje ako tlmočník autorových názorov.Téma:vypuknutie, šírenie a boj proti moruIdea:každý jednotlivec nosí v sebe mor. Vnútorný mor, ku ktorému patrí klamstvo, pýcha a nenávisť, rozožiera ľudské duše.Charakteristika hlavných postáv:•doktor Bernard Rieux – „asi 35-ročný, strednej postavy, široké plecia, takmer štvorhranná tvár. Oči tmavé a rovné, ale výrazné čeľuste. Nos silný a pravidelný, čierne vlasy, ostrihané nakrátko. Ústa oblúkovité s plnými, takmer vždy zovretými perami. Opálenou tvárou, čiernymi vlasmi a vždy tmavými šatami, ktoré mu pristanú, pripomína sicílskeho sedliaka. Kráča rýchlo. Zostupuje z chodníka, nemení krok, ale dva razy z troch prípadov vystupuje na náprotivný chodník ľahkým skokom. Za volantom auta je roztržitý a často necháva svietiť smerovky aj po odbočení. Je vždy prostovlasý. Inteligentný výraz“. Dobrosrdečný človek, ktorý obetoval aj sám seba pre pomoc iným.

Svoj život uzamkol a venuje sa pomoci iným. •Jean Tarrou – „mladý muž so širokou a vypadnutou tvárou, preťatou hustými obrvami“. Pracoval veľmi tvrdo a ostával rovnako láskavý a pozorný. Aj keď ho niekedy večer premohla únava, našiel na druhý deň novú energiu. „S tým človekom sa možno pozhovárať, lebo je to chlap. Vždy vás pochopí,“ hovorieval Rambert.•novinár Raymond Rambert – „bol nízky, mal široké plecia, odhodlaný výraz, jasné a inteligentné oči, bol športovo oblečený a vyzeral ako človek, ktorý je rád na svete“. Do udalostí tohto románu sa dostal len náhodou, robil anketu pre Parížske noviny. Spočiatku odmieta pomáhať ako dobrovoľník. Nie je to zbabelosť, koná v mene lásky. Za každú cenu sa snaží dostať k manželke, ktorá ostala v Paríži. Keď zistí, že doktor Rieux je v tej istej situácii sľúbi mu dočasnú pomoc.

DEJOVÁ LÍNIA
V jedno ráno doktor Rieux cestou z práce natrafil na zdochnutého potkana a ihneď ho odkopol, nevenoval mu pozornosť. Keď sa počas ďalších dní objavovali nové potkany, domovník si myslel, že ide o zlý vtip a mrciny odpratával. Avšak keď bolo v rozhlase oznámené, že bolo zozbieraných okolo 8000 potkanov, úzkosť v meste dosiahla vrchol. Po týždni potkany zmizli. Vo večerníkoch sa písalo, že invázia potkanov sa skončila. Ľudia sa upokojili, len domovník a pár jemu podobných zomrelo v mukách na „čudnú“, neznámu chorobu.Neskôr sa vyskytlo asi 20 smrteľných horúčok. Keď počet mŕtvych stúpal, Rieuxa navštívil starý známy doktor Castel a prvýkrát spomínajú slovo mor. Ľudia umierali ďalej a zdravotnícka komisia odmietla konať, aby nevznikla panika. Keď počet mŕtvych stále narastal, konečne boli nariadené pravidlá a všetci chorí boli izolovaní na jednom mieste, aby sa neprenášala nákaza a pomaly tam umierali. Brány mesta sa uzavreli a všetka komunikácia s okolitým svetom bola zakázaná.

Aj najväčší optimisti strácali po čase ilúzie a myšlienky na koniec tohto „uväznenia“. Doktor Rieux sa dostával do ťažkých situácii „boja“ s príbuznými chorých, pretože každého podozrivého z nákazy vyšetroval on a keď sa potvrdila, chorého odviezli do nemocnice, čo znamenalo, že príbuzní ho uvidia už len mŕtveho. Dôležitá udalosť tohto obdobia bol týždeň spoločných modlitieb, na ktorom sa zúčastnilo množstvo veriacich, či neveriacich. Počas jednej kázne im páter Paneloux pripomenul všetky, biblické skazy, ktoré postihli svet a prirovnal ich k moru. A pripomenul, že za ne si mohli ľudia sami, ich zloba, chyby a hriechy. Veľa ľudí sa pokúšalo dostať z mesta, medzi nimi aj novinár Rambert. Obchodil veľké množstvo úradov, tvrdil, že je cudzinec, že sem nepatrí, ale bezvýsledne. V meste musel ostať ako všetci ostatní. Vďaka prisťahovalcovi Tarrouovi sa začali vytvárať zdravotnícke oddiely dobrovoľníkov, ktoré pomáhali ľuďom lepšie pochopiť a znášať mor, aj keď tým riskovali vlastné životy. Neskôr sa pridal aj Paneloux a Rambert, ktorý sa ešte stále snažil nájsť spôsob, ako uniknúť tomuto nespravodlivému väzeniu.

Nedarilo sa mu, lebo v meste sa vyskytli rabovania, lúpeže a jediný spôsob, ktorý bol chvíľu účinný bol zákaz vychádzania, či strieľanie ľudí, za neuposlúchnutie zákonov. Keď už nebolo kam pochovávať obete moru, vytvárali sa masové hroby, ktoré ľudí zbavovali totožnosti. Neskôr začali ľudí aj spaľovať. Keď ochorel syn sudcu Othona a lekár mu nedával žiadnu nádej, vtedy Castel prichádza s hotovým sérom, ktoré by mohlo skoncovať s tým utrpením. Chlapca nezachránili, no neskôr počet mŕtvych nenarastal. Castel neskôr zomrel na následky moru. Keď mal Rambert na dosah útek, o ktorý sa celú epidémiu snažil, vzdal sa a pokračoval v práci dobrovoľníka. Po ďalšej kázni páter Paneloux ochorel a umrel, nie však na mor. Choroba začala nečakane ustupovať a Castelovo sérum malo odrazu veľké, dovtedy nepoznané úspechy. Asi jediný kto sa netešil z ústupu a obával sa návratu k normálnemu životu bol „čierny“ obchodník Cottard. Brány mesta sa mali konečne otvárať a vtedy ochorel Tarrou. Rieux sa rozhodol nechať ho doma a staral sa oňho sám s matkou.

Dve noci bojoval Tarrov tichú vojnu, potom sa prudko obrátil k stene a skonal s dutým stonom, akoby v ňom praskla hlavná struna. „Rieux tentoraz jasne pochopil, že ide o definitívnu porážku, ktorou sa končia vojny a ktorá mení aj samotný mier na nevyliečiteľné utrpenie“. Asi vďaka týmto všetkým udalostiam Rieux pokojne prijal správu o smrti svojej ženy, ktorá ešte pred vypuknutím nákazy odcestovala na liečenie do hôr. Brány mesta sa otvorili a zovšadiaľ sa ozývali radostné výkriky. Všetci sa tešili. Všetci, okrem Cottarda, ktorého polícia zatkla a doktora Rieuxa, ktorý mal stále pred očami uplynulé udalosti. „Lebo tento jasajúci dav nevedel, čo vedel on a čo si možno prečítať v knihách, že bacil moru nikdy neumiera ani navždy nezaniká, že môže celé desaťročia driemať v nábytku a v bielizni, že trpezlivo čaká v izbách, v pivniciach, v kufroch a v starých papieroch a že možno príde deň, keď mor, na nešťastie a poučenie ľudí, zobudí svoje potkany a pošle ich umierať do niektorého šťastného mesta“.

HODNOTENIE DIELA
„Mor“ v tomto románe je v prvom rade zobrazením fašizmu a nemeckej okupácie, zobrazuje navyše aj povojnovú situáciu, v ktorej prevládajú mocenské špekulácie, nové formy neľudskosti, hrozba ďalšej vojny. V popredí Camusovho záujmu stojí kolektívna ľudská skúsenosť v extrémnej situácii a možnosť jedincov reagovať na absurdné situácie etickým spôsobom. Román Mor je Camusovým najúspešnejším dielom, predovšetkým kvôli svojej presvedčivej požiadavke etického konania človeka aj v situácii, keď sa svet nachádza na pokraji skazy.Mor je do detailu presná reportáž o udalosti, ktorá sa nestala. Autor s precíznosťou kronikára opisuje bez najmenšieho citového zaujatia vznik a vývoj morovej epidémie i reakcie ľudí na ňu, od neveriacej skepse, cez úzkosť, strach, hrôzu, skleslosť a otupenie až k novej nádeji a konečnej radosti tých, ktorí prežili. V uzavretom, od okolitého sveta úplne odrezanom meste sa pod vplyvom moru obyvateľstvo rozdelí na dve rozdielne skupiny. Kým jedni trpne čakajú, až na nich príde rad, druhí sa snažia proti pohrome bojovať všetkými prostriedkami aj keď sú vyhliadky na víťazstvo nanajvýš mizivé. Oba postoje sú však určite hlboko ľudské.

V boji proti moru sa až prekvapujúcou samozrejmosťou spoja ľudia najrôznejších názorov a tak sa doba najväčšej hrôzy stáva zároveň príležitosťou pre pomoc, porozumenie a službu druhému. Hrdinovia čelia spoločnej katastrofe a možno i preto sa ich súkromný svet – svet osobných problémov objavuje v románe iba sporadicky.Keďže je dielo písané ako tragédia v piatich aktoch (vo forme románu), sú i hlavné postavy stelesnením určitých ideí, či názorov. Osoby vystupujúce v diele nepredstavujú reálne a rozporne konajúcich ľudí, sú typizované. Napríklad hlavná postava – doktor Rieux je predstaviteľom čiernej morálky pomoci, ktorú sám zdôvodňuje potrebou byť človekom. Kňaz Paneloux predstavuje kresťana, ktorý plne prijíma svoj „osud“ a smrť ľudí je pre neho iba výzvou k ešte väčšej viere. Pomocou vytvorenia rôznych postáv autor pozoruje a skúma ich reakcie pred bezprostrednou hrozbou smrti. Keďže sú ale postavy stelesnením rôznych filozofických smerov, typov konania atď., autor vlastne preveruje tieto systémy v praxi, podriaďuje ich „krstu ohňom“.

Kým kňaz Paneloux v oboch svojich hlavných kázaniach úplne prijíma absurdný osud ľudskej existencie, doktor Rieux zo všetkých síl bojuje proti šíriacej sa epidémií.Postavy i situácie sú zároveň symbolickým zobrazením Francúzska okupovaného čiernym morom nacizmu. Autor v diele vynikajúcim spôsobom spája myšlienku odsúdenia fašizmu a zodpovednosti človeka za mor akéhokoľvek typu.I v tomto diele je základnou myšlienkou humanizmus. Autor vyjadruje svoj jednoznačný odpor voči vojne a násiliu. Jeho humanizmus však stráca optimistické rysy a stáva sa až pochmúrne tragickým, najmä v názore na človeka ako na „absurdnú bytosť“, odsúdenú k smrti. Autor nerozmýšľa nad smrťou preto, aby ju schválil ako nutnú súčasť osudu, ale preto, aby vyvolal v človeku protest smrti, ktorá urobí rázny koniec všetkým ľudským snaženiam. ZÁVERPodľa môjho názoru to bolo ťažké čítanie, lebo autor často odbieha od témy, „skáče“ z deja do deja, prípadne opisu. Dookola zdĺhavo opisuje mesto, jeho obyvateľov a zvyky, boj so smrťou, alebo vzdávanie sa. Na druhej strane to bol zaujímavý a dojímavý pohľad na udalosti, ktoré by určite nikto nechcel prežívať.
 
Galéria k článku [2]
Podobné referáty
Albert Camus: Mor GYM 2.9446 706 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.