Sartre je bezpochyby osobnosťou, ktorú netreba nijako zvlášť predstavovať. Bol filozofom, esejistom, prozaikom a dramatikom. Svojimi myšlienkami významne ovplyvnil filozofické a literárne prúdenie v povojnovom Francúzsku. Patrí k popredným predstaviteľom ateistického existencializmu vo Francúzku. Esej Existencializmus je humanizmus má v jeho diele významné postavenie. Sartre tu prístupným a zrozumiteľným jazykom objasňuje a obhajuje základné pozície filozofického smeru, ku ktorého predstaviteľom sa radí.
Esej Existencializmus je humanizmus bola najprv prednáškou, ktorú Sartre predniesol v klube Maintenant v Paríži na jeseň roku 1945. Po prepracovaní vyšla v roku 1946 v knižnej podobe. Sartre v nej reaguje na kritiku, ktorá bola na adresu existencializmu vyslovená marxistami a katolíkmi. Existencializmus bráni pred obvineniami z pesimizmu, naturalizmu, z možného vyústenia do pasivity alebo anarchie atď. Obrana existencializmu je založená na jasnom vyjadrení základných východísk a princípov existencializmu. Sartre ukazuje, že sú dve existencialistické školy – kresťanská (Jaspers, Marcel, a iní) a ateistická (Heidegger, Camus, a iní) – a sám sa radí k škole ateistickej. Základným východiskom ateistickej vetvy existencializmu je presvedčenie, že „...ak niet Boha, jestvuje aspoň bytosť, u ktorej bytie predchádza podstatu, bytosť, ktorá jestvuje predtým, ako môže byť určená nejakou predstavou, a že táto bytosť je človek...“ To znamená, že bytosť človeka nie je vopred ničím predurčená. Človek je tým, čo zo seba urobí. Z toho vyplýva absolútna sloboda človeka. So slobodou je spätá nevyhnutnosť voľby a zodpovednosť za túto voľbu. Človek je odsúdený k slobode, je odsúdený k voľbe. Aj samo zrieknutie sa voľby je podoba voľby. Avšak aktom voľby si človek nevolí len svoju vlastnú cestu, ale aj cestu všetkých ľudí. Potom je takisto zodpovedný nie len za seba, ale aj za všetkých ostatných ľudí. Sartre tvrdí, že individuálny čin jedného človeka angažuje celé ľudstvo. Z uvedomenia si tejto skutočnosti pramení vedomie totálnej a hlbokej zodpovednosti. Táto zodpovednosť človeku prináša pocit úzkosti. Úzkosť však nevedie k nečinnosti. Úzkosť je nevyhnutným sprievodným znakom, sprevádzajúcim čin, za ktorý musíme niesť zodpovednosť. Podľa Sartra, niet nijakej vonkajšej morálky. Je len morálka, ktorú si človek tvorí sám. Dobrá je každá voľba, ktorá je motivovaná a zameraná na slobodu.