Ján Hrušovský - Muž s protézou (Prípad poručíka Seeborna)

Ján Hrušovský sa narodil 4. februára 1892 v Novom Meste nad Váhom. Mal predpoklady stať sa spisovateľom, bolo to v rodine. Jeho starým otcom bol jeden zo štúrovských básnikov Viliam Paulíny-Tóth. Takmer celú 1. svetovú vojnu prežil na fronte a to sa odrazilo aj v jeho tvorbe. Bol predstaviteľom ornamistickej literatúry, v ktorej dominovali pesimistické, tragické nálady a pocity, nešťastné, ale niečim výnimočné postavy a nájdeme tam prvky expresionizmu.

Muž s Protézou

Žáner: román
Téma:osud poručíka Maximiliána von und zu Seeborna počas 1.svetovej vojny

Postavy: Maximilián von und zu Seeborn - poručík; bezcitný, krutý, neľútostný, „srdce mu nahradila umelina-protéza“
Wilhelmina z Riedenburgu (Mína) - žena z vyššej spoločnosti, dcéra vrchného súdneho radcu vo výslužbe; nežná, úprimná, citlivá, miluje Seeborna
Erna - herečka, Seebornova milenka, povrchná, „radodajka“
Dr.Viliam Schröder - advokát, Mínin snúbenec, čestný, galantný

Dej:Odohráva sa v Rakúsku. Dielo sa začína predstavením Seeborna čitateľovi. Už na začiatku sa dozvedáme o Seeborovej smrti na fronte. Medzi jeho pozostatkami je aj tenká, husto popísaná knižočka – Seebornove zápisky. A tieto zápisky tvoria celé dielo. Bez obalu tam opisuje svoje pocity a názory na život. Hneď po prvých stránkach zisťujeme, že Seeborn si vsugeroval, že miesto srdca má protézu a to spôsobuje jeho krutosť a egoizmus. Jeho vzorom je hlavný hrdina Lermontovho diela – Pečorin.-,,Lebo som zamenil srdce za púhu protézu a žije sa mi lepšie ako prv s tým bláznivým, náladovým krámom.“-,,...a rozhodol sa malý poručík, šiel k dobrým lekárom, dal si to choré, úbohé srdce vyoperovať a vložiť na jeho miesto tichú protézu. Lebo chcel byť strašným, nemilosrdným Pečorinom...“-,,Vieš, Mína, kto som? Pečorin! Druhý Pečorin! Daj si pozor na Pečorina!“-,,Dnes som sa kochal v tvojich slzách, zajtra sa budem kochať v tvojich bozkoch a nakoniec sa budem smiať, smiať, smiať. Lebo to je jediné, čo smie človek s protézou.“-,,Takto teda vyzerá človek s protézou namiesto srdca. Vravím, som celý ako z olova, nič ku mne nepreniká, od vecí aj ľudí ma oddeľuje šedá stena, na ktorej sa všetko rozbíja. Som od sveta dokonale izolovaný...vykonávam všetko ako stroj.“

Seeborn a jeho milenka Erna si spolu vyšli do mesta a zastavili sa aj v kaviarni. Tu zbadal svoju bývalú milú Mínu aj so snúbencom. Seeborna to nijako nerozhodilo, chladne prijal skutočnosti. Užíva si naďalej s Ernou, ale Mína sa o neho neprestane zaujímať. Navrhne mu schôdzku, na ktorú ide a tam sa hrá s Míniními, stále ešte silnými citmi. Vzbudí v nej znova vášeň a Seeborn sa iba kruto baví na jej účet. Dostane sa to až tak ďaleko, že Mína zruší zasnúbenie s dr. Viliamom Schröderom, Seeborn vyženie Ernu zo svojho príbytku a začnú sa stretávať.-,,už ma netešia Ernine bozky a nepôsobí mi zvláštnu rozkoš zaboriť si hlavu do jej rozpustených vlasov....Urážajú ma Ernine gestá, uráža ma jej náhly spád hlasu, uráža jej smiech, jej spôsob reči, jej chôdza.... a tak sa mi potom stáva, že bozkávajúc Ernu, bozkávam Mínu.“-,,I jej ňadier vystupuje vôňa konvaliniek, jej ústa sú konvalinkovým kalíškom, jej bozky chutia medom konvaliniek, jej pršteky sú ako útle konvalinkové stebielka a jej hlas...to ako keby sa rozhojdalo tisíce zvončekov. Moja biela, nepoškvrnená konvalinka...“Po čase panensky čistá Mína podľahne čaru Seeborna. On si užíva víťazný triumf, a hoci túžil po Míne čoraz viac, pri jednom z ďalších ich stretnutí ju urazí, vynadá jej a pošle ju preč.

Na ceste späť Mína dostane infarkt a zomiera. Za nejaký čas si ho odchytí Mínin bývalý snúbenec. Po kľudnom rozhovore medzi nimi sa dohodli, že jeden z nich musí zomrieť. Povedali si jasné pravidlá a žreb padol na Schrödera. Po niekoľkých dňoch už Seeborn stojí na stanici v Innsbrucku, odkaľ má ísť rovno na front. Kým pochodoval k stanici, práve prebiehal Mínin pohreb. Seeborn bol úplne pokojný. Za chvíľu ho vlak zobral na front, kde už ho čaká smrť.

Záver:V tomto diele sa striedajú pasáže epické (dejové) a lyrické (Seebornove pocity a myšlienky). Je tu kontrast medzi skutočnosťou – samotná dejová línia a abstrakciou – Seebornové „umelé“ srdce a domnienka, že mu skutoční lekári vyoperovali srdce. Cítiť tu znaky expresionizmu, Seeborn je človekom strateným, bez ilúzií a bez radosti do života. Je iba produktom vojny. Sú tu aj niektoré pasáže s expresionickým, až naturalistickým vyznením – -,,Na plačúce ženy je groteskný, ba odporný pohľad, a keby vedeli, ako im plač zohyzďuje tvár, nikdy by neplakali pred mužom. Len si pomyslieť: skrivené ústa, opuchnuté viečka, zrumenený konček nosa...Ale ženy nikdy nemali opravdivého krasocitu, večne budú kriviť ústa pred mužmi a večne budú robiť peklo na zemi. Ach áno, hrozné, hrozné, nespôsobné plemä...vy úbohé, ničomné, egoistické a slabé plemä!“