Žáner: Poviedka

Téma: život Demetera Gajdoša po návrate z vojny

Čas a priestor: slovenská dedina po 1. svetovej vojne

Kompozícia: 12 častí, lyrizačné prvky - opisy prostredia, súlad počasia a nálady, dôraz na postavu a nie na dejovosť

Postavy: Demeter Gajdoš – chlap z dediny, bojoval v prvej svetovej vojne, po návrate sa je z neho iný človek, vojna ho zmenila k horšiemu, jediné, čo ho ešte s vojnou spája je kôň, už nie je taký dobrý k ľuďom, mal ženu Helenu, syna Ondreja a brata Štefana, postupne sa z neho stával aj lepší človek a zaľúbil sa do Zuzy
Zuza – mocná a milá, pomáha Demeterovi odkedy sa vrátil, jediná si ako-tak rozumela s Gajdošom, nakoniec sa do nej zaľúbil

Dej: Demeterovi Gajdošovi nikto nepovedal, že sa skončila vojna, tak zobral svojho koňa a vybral sa domov. Ten kôň bolo to posledné, čo ho s vojnou spájalo – bol vychudutý, no Gajdoš si ho zobral aj tak. Doma chcel ublížiť jeho žene Helene a bratovi Štefanovi, pretože počas vojny spolu bývali. Keď sa dostal domov, zistil, že jeho žena umrela a Štefan odišiel do služby. Vlastný syn Ondrej sa ho zľakol a utiekol. Doma si zvykal ťažko, na pomoc mu chodila Zuza. Koňa nechával v stajni. S dedinčanmi nemal veľmi vrelé vzťahy, mal chuť stále piť, začal rozvážať rum. Raz mu prišli aj žandári prehľadávať dom, on na nich vytiahol sekeru ale Zuza ho zastavila. Tak mu plynie život, so Zuzou si čoraz lepšie rozumejú. Prišla zima, prišiel list, že Gajdoš má koňa odovzdať, no on ani za svet nechcel toho koňa dať. Na koniec sa do chalupy vrátil Štefan. Demeter mu v konečnom dôsledku nič nespravil. Vojna - koňa nakoniec odovzdal.

Citáty: vojna sa za ním tiahla: „Lenže vojna bola dlhá, že sa všade rozváľala okolo človeka bola ťažká, že vsiakla až po samu kosť, a nik nepovedal, či má koniec, nuž nechala zhynúť a vliekla sa za Demetrom, i keď kráčal domov.“ návrat domov ťažký: „Tak sa vrátil domov guľometčík Demeter Gajdoš. Teraz už tvrdo zaprel nohou do dlážky, keď vykročil, nalial do seba mnoho neznámej tupoty a ľahostajne šiel obzerať, ako mu vojna vyrabovala dom.“ jeho kôň: „Kôň bol vojna, čo mala právo všetko hltať (i cudziu slamu i Helenu)... nahnevaný Gajdoš: „Úzky žilnatý krk opálal sa mu v špinavej blúze, ktorá zdala sa vnútri prázdna. Slová sa mu kde-tu zatrhli, sťaby sa mu čkalo, zo zreníc vyletúvali mu rozpajedené sršne, z úst fŕkali jedovaté sliny. Strašný bol, keď dvíhal poloprázdne rukávy s veľkými päsťami, keď vyratúval veľké obvinenie, že čas a v čase ktosi vyraboval mu dom. Kuchyňu, komoru, izbu. Že niekto na jeho poli sial, niekto tam žal, niekto skosil lúku, i jeho lúku, aby mal viac. Susedia sa tu azda smiali. A umyslel si, videl pred sebou iba tých, čo z vojny niečo mali, a všetkých teraz nenávidel, i tých, čo mali iba biedu, biedu doma, a ramená také suché a staré ako Agáta.“ nechcel dať koňa: „Nikde nejdem a nič nedám! Iba keď ma zabijú! A prskal okolo seba ako posadnutý.“ Zuzin život: „Pokým vošla do dvora, v duchu pozhrabúvala si na hŕbku celý svoj život. Detstvo, dva-tri veselšie tance pri muzike, mĺkvu vojnu, neveľkú chalupu rodnú, materine kriky od jesene, že čo sa má v Gajdošovej chalupe toľko ponevierať, i posmešky ľudí....“