Miguel Cervantes Don Quijote a Sancho Panza

Miguel Cervantes: Don Quijote a Sancho Panza, Bratislava, Tatran 1974.

V dedine v Manchi žil slávny rytier Don Quijote de la Mancha. Spočiatku to bol celkom obyčajný človek. Bol známy len tým, že rád čítal rytierske romány. Bol z nich taký pobláznený, že raz sa dokonca rozhodol, že sa stane rytierom a vydá sa na dobrodružnú výpravu. Predtým sa však musel stať rytierom a to ho musel niekto pasovať. Vybral sa teda do krčmy a požiadal krčmára, aby ho pasoval. Jemu sa to zdalo dosť smiešne, ale nakoniec pristúpil, aby sa aspoň pobavil. Don Quijote myslel aj na iné veci ako len na pasovanie. Svojmu koňovi dal meno Rocinant a on si začal hovoriť Don Quijote de la Mancha (v skutočnosti sa volal Alonso Quijano ).
Spolu so Sanchom Panzom, človekom, ktorý sa vyznal v knihách sa vyprali na prvú dobrodružnú výpravu. Po istom čase sa dostali k veterným mlynom. Don Quijote však nechcel Sanchovi Panzovi uveriť, že to nie sú obri, ale veterné mlyny. Zaútočil na nich, ale napokon skočil so zranením, ktoré mu spôsobil jeden z mlynov. Neskôr opäť napadol okoloidúcich, pretože jeho fantázia ich považovala za zlých protivníkov. Celého domláteného ho verný služobník Sancho odviedol do krčmy, o ktorej si Don Quijote myslel, že je to hrad a škaredá krčmárova dcéra mu pripadala ako to najdokonalejšie stvorenie. Nakoniec sa kvôli nej aj pobili. Don Quijote vymyslel akýsi prečudesný liek, z ktorému prišlo Sanchovi hrozne zle, ale koniec-koncov, obom im to pomohlo. Pri odchode Don Quijote zistil, že ten jeho hrad je v skutočnosti len obyčajná krčma. Za nič nechcel zaplatiť podľa istého zákona rytierov, podľa ktorého rytieri nemusia v krčme nič zaplatiť. Samozrejme, že ani Sancho nezaplatil, a tak ho ľudia z krčmy zmlátili. Od Dona Quijota nechcel liek, lebo by mu zasa prišlo zle, tak mu krčmárova dcéra dala vína.
Na ďalšej výprave zbadal Don Quijote v diaľke človeka, ktorý mal na hlave podľa Dona Quijota vzácnu Mambrinovu prilbu. V skutočnosti to bol holič, ktorý si dal na hlavu holičskú misku. Don Quijote si zaumienil dostať tú prilbu a zaútočil na holiča. Ten sa v strachu tak rozbehol na oslovi preč, až mu z hlavy spadla miska. Don Quijote si ju nasadil na hlavu a hoci sa mu zdala trocha čudná, stále si myslel, že je to Mambrinova prilba. Po tomto dobrodružstve pokračujú ďalej v ceste a Sancho sa ho medzi rečou opýta na, či by sa raz mohol do služieb kráľa, lebo verný služobníci rytierov to tak vraj robievajú.

Don Quijote mu to prisľúbil, ale najprv sa vraj treba presláviť, zamilovať sa do kráľovej dcéry, oženiť sa s ňou, zdediť kráľov majetok a stať sa kráľom. Tak sa to vraj robí. Po dlhšom rozhovore sa dostali až na Camachovu svadbu. Bola veľmi honosná a pozvané boli aj Bohatstvo, Poézia a Štedrosť. Zo slov Poézie:
Ak moja túžba horiaca
sa v mojom srdci nestráca,
vynesiem tvoje mladé šťastie
nad závisť ľudí, takže vzrastie
vyššie než obruč mesiaca.

Hoci Don s tou svadbou úplne nesúhlasil, narozdiel od neho Sancha ohúrili všetky tie dobroty, ktoré tam boli a konečne sa mohol dosýta najesť. Nevestina krása zasa očarila Dona Quijota, ktorý ju prirovnával k tým najnádhernejším veciam na svete. Quitéria sa však otrasným podvodom vydala namiesto Camacha za Basília, ktorý sa tváril, že zomiera a pritom bol úplne v poriadku. Napokon z toho obvinili aj Quitériu, ktorá podľa všetkého Basíliovi pomáhala. Quitéria a Basílio zo svadby odišli s Donom Quijotom a Sanchom Panzom.
Po sľube, ktorý dal Don Quijote Sanchovi Panzovi sa Sancho skutočne stal kráľom na svojom vlastnom ostrove. Pred tým, než odišiel vládnuť mu Don Quijote dal niekoľko múdrych rád pre dušu ( napr. aby sa nenechal ovplyvniť pri rozhodovaní ženskou krásou, ale aby bol zhovievavý voči slzavým výpovediam ) a niekoľko rád pre telo ( napr. aby si strihal nechty, lebo dlhé sú dôkazom namyslenosti a pýchy ). Jednou z najdôležitejších rád bolo, aby rozprával menej porekadiel a prísloví, lebo ho to raz môže stáť aj kráľovstvo. Večer sa Don Quijote uložil do postele v hrade. Bolo mu tak dusno, že otvoril okno a počul rozhovor dvoch mladých dievčat, pričom jedna z nich – Altisidora bola doňho zamilovaná. On jej ale povedal, že je zamilovaný do Dulciney a len jej prísahal vernosť.
Sancho ako vladár v troch namáhavých skúškach obstál vynikajúco. Vladárenie sa mu zdalo ako veľmi príjemná a zábavná vec, ale o opaku sa presvedčil pri večeri, keď sa ani nemohol dosýta najesť, pretože mu doktor Bumbaj zakazoval všetko jedlo, pretože ani jedno z nich nebolo úplne neškodné a nezávadné. Hlad ho napokon prinútil doktora Bumbaja vyhodiť a keď sa už chystal doplna sa najesť, prišiel mu list od Dona Quijota, v ktorom ho varoval pred štvoricou lúpežníkov, ktorí ho majú prísť zabiť. Hneď na uväznil doktora Bumbaja, o ktorom si myslel, že ho chcel zabiť hladom. Po nevydarenej večeri sa vybral na obchôdzku svojho ostrova. Opäť sa mu podarilo natrafiť na pár nezvyčajných situácií, ktoré hravo vyriešil. O pár dní mu opäť prišiel list od Dona Quijota, ktorý mu dáva plno múdrych rád ako vládnuť. List bol starostlivo uchovaný pot tom, ako ho všetci uznali za veľmi múdry.

Sancho mu samozrejme hneď odpísal o svojich zážitkoch. Ešte v tú noc sa jeho služobníci rozprávali o tom, ako zničiť vladára. Na druhý deň nepriateľ prepadol Sanchov ostrov a keďže Sancho predtým nikdy nebojoval, skončil celý dolámaný, ale napokon aj tak nepriateľa zničili a Sanchov ostrov zvíťazil. No po tejto skúške vladár uznal, že pre niečo takéto on stvorený nie je a že odstúpi z funkcie. Všetkým bolo ľúto, niektorí dokonca aj plakali, ale Sancho svoje rozhodnutie nezmenil.
Konečne sa vrátil k Donovi Quijotovi, kde sa rozprávajú o jedinečnosti a nádhere spánku, ktorý sa však tiež podobá smrti. Po tomto rozhovore boli zajatí a odvedení do kaštieľa.
O čosi neskôr sa slávny Don Quijote de la Mancha ocitol na smrteľnej posteli. Nanešťastie až vtedy zistil, že nie je rytierom, ale len blázon zvaný Alonso Quijano, ktorého všetky zážitky boli len obyčajnými bláznovstvami. Dá si zavolať kňaza, aby sa vyspovedal a pisára, aby napísal testament. Stálo v ňom, že ak sa jeho dcéra vydá za človeka, ktorý má rád rytierske romány, bude jej odopretý celý diel dedičstva. Po týchto slovách umrel. Sansón Carrasco na jeho náhrobný kameň napísal tieto slová:

Tu slávny, mocný šľachtic odpočíva,
čo strašná odvaha ho zdobila,
že dodnes jeho pamiatka je živá.
Ani smrť nad ním nezvíťazila,
hoci už, rytier, v tesnom hrobe býva.

On mimo sveta staval si svoj cieľ,
preto sa správal ako pochábeľ,
no napriek obmedzencov tupej reči
o jeho šťastí táto pravda svedčí:
žil ako blázon, ale múdry umrel.