Smrť, alebo skôr spôsob smrti Gabriela Podhradského ma trochu prekvapil. Jeho smrť zavinila nenávisť jedného človeka a veľkou mierou k tomu dopomohla zaslepenosť ľudí a túžba po pomste. Ak ľudí zožiera nenávisť a hnev, sú schopný všetkého dokonca aj zabiť, či bez výčitiek svedomia ublížiť aj nevinnému. Hlavne, že pomsta bola vykonaná a či spravodlivá, alebo nie to už nie je dôležité.
Skoro všetky vzťahy v diele sú založené na nenávisti a hneve. Aj nenávisť Violy je trochu zvláštna. To že sa nemohla dočkať odchodu z domu svojho opatrovníka svedčí o nenávisti k svojmu druhému domovu i keď je naozaj ťažko označiť prostredie v ktorom žila domovom. No i napriek tomu nikdy netrucovala. Na zlé správanie, kritizovanie a uštipačné poznámky reagovala tichosťou, navonok ľahostajnosťou. Prácu si vykonávala zodpovedne aj keď jej bolo veľa. Z tohto hľadiska bola, aspoň podľa mňa, Viola nerealistická.
Aj tu sa potvrdilo, že reči sa šíria rýchlejšie ako pravda:
Imrich a pani Vilinská odsúdili Violu ešte prv ako ju spoznali. Bolo im jedno kto to je, nezáležalo im, že práva stratila otca a potrebuje potechu. Jediné čo ich zaujímalo bolo, že pod ich strechou bude bývať dcéra podpaľača a čo na to ľudia povedia. Viola aspoň mala to šťastie, že sa v jej živote objavilo pár šťastných lúčom ako jej priateľ Milocký, Július Velinský, malá Emka a hlavne majer, kam sa tak rada uchyľovala.
Na konci diela prichádza rozuzlenie všetkých problémov, dobro víťazí nad zlom. Čo má byť odpustené je odpustené, rodinné spory vyriešené.
