Autorka:
Narodila sa v roku 1857 vo Zvolenskej Slatine v rodine evanielického farára. Základné vzdelanie získala u otca, ďalej študovala na dievčenskej škole. V roku 1875 sa vydala za kňaza Jána Vansu do Lomničky. Veľkú pozornosť zameriavala na rozvoj ženského hnutia: r. 1898 zakladá 1. časopis slovenských žien – Dennica. Písala prózy spočiatku sentimentálneho – romantického charakteru. Tu patrí aj román Sirota Podhradských. Druhá línia jej tvorby má v podstate dokumentárny základ v tom čo sama zažila, čo počula rozprávať o svojej i manželovej rodine. Zomrela v roku 1942 Banskej Bystrici.
Dielo
♦ Útvar: dievčenský román
♦ Kompozícia: kapitoly, každá kapitola má svoj názov
♦ Dej: celý sa odohráva na známych miestach, s ktorými bol čitateľ oboznámený už na začiatku
♦ Námet: príbeh lásky, hrdosti a hnevu
♦ Idea: zápas dobra a zla, nenávisť a hnev nie sú dobrí spoločníci na ceste životom
♦ Postavy a ich charakteristika:
Gabriel Podhradský:,, bol vysoký a nápadne chudý: tvár mu predčasne ostarela a zvráskovatela, akoby žial a trpké sklamanie boli orali po nej brázdy, ktoré čas viacej nezahladil...Vlasy, kedysi gaštanové, teraz zhusta zošedivené...“
Kedysi bol veľký boháč, no vďaka jeho ľahkomyseľnosti a dobrosrdečnosti išiel jeho majetok dolu vodou. Gabriel bol dvakrát ženatý. Jeho prvá žena sa volala Eleonóra Verinová, bola bohatá, no chorľavá, rozmarná a bezdetná. Pre jej chorľavosť najali na jej opateru chudobné, skromné dievča Marinku a práve ona sa po smrti jeho ženy stala druhou ženou Gabriela. S ňou mal dcéru Violu. Lenže Marinka tiež zomrela a tak zostal Podhradský sám so svojou dcérou. Gabriel mal svoju dcéru nesmierne rád a urobil by pre ňu všetko. Zomrel krutou smrťou rukou rozhnevaného ľudu, ktorý ho nespravodlivo a bez možnosti obhájiť sa obvinil z podpálenia dediny.
Viola: ,, jej postava veľká, štíhla, tvár bielej, priezračnej pleti, len akoby červánkom rána niečo sfarbená, no plná sviežosti a zdravia. Oči, tieto záhadné oči, ktorých farba nemohla sa určiť....Vlasy, zapletené v hrubých vrkočoch, strojne zdobili hlávku a utkávali v svetle zapadajúceho slnka akýsi svetlý zlatý kruh okolo jej hlavy.“
Viola bola skromná, milá, poriadkumilovná a nesmierne milovala svojho otca, preto aj jeho krutá smrť ju nesmierne zranila a ku každému, kto urazil jej otca pociťovala nenávisť. Dávanú lásku však neváhala opätovať.
Fraňo Mikulčík: ,,Bol to človek nepatrný a hrbatý. Tvár mal červenú, ba rudo sfarbenú od častého používania liehových nápojov, oči vodové, akoby plávali vo svojich dierach. No zato vedeli hádzať blesky hnevu a nenávisti...“ Tieto blesky najväčšmi šľahali na Podhradského, pretože ten keď bol ešte senátorom, nedovolil aby ránhojiča Mikulčíka zvolili za mestského lekára a k tomu mu aj vynadal do šarlatánov. Práve on založil požiar v Ihlovci a obvinil z toho Podhradského. Na to ušiel do Ameriky a všetci si mysleli, že zomrel hrdinsky v plameňoch. Pred smrťou ho však trápilo svedomie, vyspovedal sa jednému pátrovi, kt. sa volal Silvester a požiadal ho aby vyhľadal Violu, všetko jej povedal a odovzdal jej testament Podhradského, ktorý ukradol. Viola by tak získala dedičstvo, ktoré jej právom platí.
Lazár Vilinský: počas štúdií bol veľmi dobrým kamarátom G. Podhradského a keď si zobral za manželku sestru jeho ženy: Antóniu Verinovú, stali sa aj rodinou. Lenže žena Vilinského bola vypočítavá a vďaka naivite a ľahkomyseľnosti Podhradského, získali celý jeho majetok. Inak nebol Vilinský zlý, no svoju ženu mal rád a preto konal ako konal. Po smrti Podhradského neváhal splniť posledné želanie zomierajúceho a to: aby sa postaral o jeho milovanú dcéru, ktorá si v dospelosti mala vziať za muža jedného z jeho dvoch synov. Možno mu to všetko sľúbil aj pre výčitky svedomia a kvôli tomu, že to bolo posledné želanie jeho dávneho priateľa Violu si však naozaj veľmi obľúbil, správal sa k nej ako k dcére. A sľub, ktorý dal sa snažil verne dodržať.
pani Vilinská : druhá žena Vilinského. Určite nebola vzorom milujúcej matky. Svoje povinnosti si však vykonávala dobre a k deťom sa nesprávala zle ale ani príliš láskavo. Jednoducho určite neplytvala milými slovami. To všetko si však vynahrádzala pri svojej zverenkyni Hermíne, ktorú vychovávala od mala. Jej cieľom bolo odjakživa vydať ju za najstaršieho syna Vilinského: Imricha. Violu nemala rada ešte prv ako ju spoznala, pretože nemohla zniesť myšlienku že v jej dome bude žiť dcéra podpaľača.
Imrich: najstarší syn L. Vilinského. Bol pýchou rodiny. Otcovou hrdosťou, ktorý mal raz uskutočniť jeho skvelé plány. Vždy sa snažil splniť otcove plány no po čase zisťuje, že mu na tom všetkom až tak nezáleží. Už v mladosti mu bola za manželku vybratá Hermína. Keď Viola prišla do ich domu urazil ju a hoci mu to prišlo ľúto neospravedlnil sa jej. K Viole sa správal, tak ako ona k nemu chladne. Veľmi rád mal svoju malú sestričku Emku a aj vďaka nej sa s blížil s Violou.
Hermína: ako hovorí autorka bola ,,svieža kráska“, ale krása na povrchu je málo. Hermína bola falošná, uštipačná, vypočítavá, náladová úplne rozmaznaná svojou tetou. Túžila po bohatom živote. K Viole aj k tým ktorých nepotrebovala bola zlá aj Imricha si chcela vziať iba preto že jej mohol zabezpečiť pohodlný život. Akonáhle sa však ukázalo, že to nebude podľa jej predstáv, neváhala ho opustiť. Keď sa však vydala za bohatého priateľa Imricha pochopila, že peniaze nie sú všetko. Život mala síce prepychový, ale prázdny.
Emka Vilinská: je to šesťročné dievčatko. Milé, pozorné a učenlivé. Veľmi zbožňovala svojich bratov, najviac však Imricha a po čase si rovnako obľúbila aj Violu. Rozpor medzi jej bratom ju trápil a chcela ho pochopiť. Večne bola napadaná uštipačnými poznámkami Hermíny, ale jej brat Imrich ju vždy ochránil.
Július Vilinský: druhý syn L. Vilinského. Večne veselý, milý, srdečný a večne zamilovaný mladík. On jediný sa k Viole správal hneď od začiatku láskavo a už pri prvom stretnutí ju nazval sestrou a tak ju bral vždy, hoci raz sa do nej tiež zaľúbil, no pri jeho povahe rýchlo zabudol na svoju odmietnutú lásku. Otec chcel aby sa chytil hospodárstva, ale jemu sa to nepáčila.
Daniel Milocký: ,, Postava niečo vyššia od strednej veľkosti, tvár pravidelná, trochu pridlhá, oči tmavé, zväčša sklopené, vlasy gaštanovej farby. Čo mu však dodávalo ráz zaujímavosti...“
Jeho veľkým snom bolo už odmalička byť vzdelaným, stať sa farárom a za týmto cieľom vždy pevne šiel. Bol výborný žiak, tichý, ideálne zmýšľajúci mladík a dobrý kamarát. Zaľúbil sa do Violy. No Viola jeho lásku odmietla. Lepáry:
brat pani Vilinskej. Navonok sa snažil byť pán, ale vo vnútri je to osoba súca iba opovrhnutia. Keď si L. Vilinský zobral svoju druhú ženu Lepáry znásilnil dobré, milé sotva pätnásťročné dievča Veronku a tá sa z toho zbláznila. Keď spoznal Violu stále ju obťažoval hoci ona ho rázne odmietala.
Vedľajšie postavy:
Krchová : dojka Júliusa Vilinského. Starala sa o gazdovstvo na majery. Ošetrovala vždy rodinných príslušníkov rodiny Vilinského, keď choreli. Doopatrovala aj prvú ženu L. Vilinského.
Bubelák : Imrichov kamarát zo štúdií. Zaujímali ho hlavne peniaze. Zobral si za ženu Hermínku, ale skoro sa mu zunovala a on jej.
pani Podhradská: matka G. Podhradského. Nikdy synovi nemohla odpustiť, že sa priatelil s L. Vilinským, pretože ten sa kedysi zaujímal o jej dcéru a zároveň Gabrielovu sestru, keď si však už získal jej srdce opustil ju a vzal si za manželku sestru Gabrielovej manželky. Druhé čo sa jej nepáčilo, bolo že si Gabriel zobral za svoju druhú ženu chudobné dievča. Kvôli tomuto sa odsťahovala a o svojho syna a vnučku viac nejavila záujem.
♦ Osnova:
● Podpálenie dediny Mikulčíkom, nespravodlivé obvinenie G. Podhradského jeho smrť
● Posledné želanie G. Podhradského: požiadal L. Vilinského aby sa postaral o jeho dcéru a sľub, že si v dospelosti zoberie za muža jedného z dvoch synov Vilinského.
● Zlé prijatie rodiny Vilinského. Imrichova urážka.
● Po troch rokoch: Porážka L. Vilinského, jeho želanie sobáša Imricha a Violy
● Neodpustená urážka Imricha, Viola k nemu cíti nenávisť
● Imricha a Violu spojil strach o chorú Emku, začínajú k sebe cítiť náklonnosť
● Kandidácia Imricha do senátu:neúspešný. Zlosť Hermíny,Imrich začína odkrývať jej pravú tvár.
● Láska D. Milockého k Viole. Viola túto lásku odmieta, pretože sa zaľúbila do Imricha
● Imricha prekvapí, že Viola odmieta Milockého, no zároveň sa teší, uvedomí si lásku k Viole.
● Do domu prichádza Lepáry a Imrichov priateľ Bubelák, Lepáry obťažuje Violu
● Viola odchádza na majer, Lepáry sa ju pokúsi znásilniť, ale prekazí to Krchuľa
● Veronka zomiera, Imrich vyzná lásku Viole, zasnúbia sa
● Za Violou prichádza páter Silvester, spovedník Mikulčíka, dokázaná nevina G. Podhradského
● Hermína si vezme Bubeláka, nemá šťastné manželstvo, Imrich vyháňa Lepáryho
● Zmierenie Violy a pani Podhradskej
♦ Môj názor a rozbor diela:
Toto dielo sa mi páčilo. Upútala ma hlavne jednoduchosť akým je napísané. Nevnucuje sa čitateľovi a tým ho zaujme. Takže aj keď bolo toto dielo povinné čítanie, oslovilo ma a chcela som vedieť ako sa skončí. Vansová sa pri písaní tohto diela orientovala na zápletky, ktoré nachádzame v rodinnej a dievčenskej nemeckej literatúre. Preto si možno najbližšie pre porovnanie prečítam nejaké dielo z nemeckej literatúri.
I keď je toto dielo zaradené medzi realistické, oproti zahraničným a iným sa dosť líši, hlavne v tom, že autorka tu použila idealistické a sentimentálne prvky, ktoré sa vo väčšine realistických diel nevyskytujú.
Smrť, alebo skôr spôsob smrti Gabriela Podhradského ma trochu prekvapil. Jeho smrť zavinila nenávisť jedného človeka a veľkou mierou k tomu dopomohla zaslepenosť ľudí a túžba po pomste. Ak ľudí zožiera nenávisť a hnev, sú schopný všetkého dokonca aj zabiť, či bez výčitiek svedomia ublížiť aj nevinnému. Hlavne, že pomsta bola vykonaná a či spravodlivá, alebo nie to už nie je dôležité.
Skoro všetky vzťahy v diele sú založené na nenávisti a hneve. Aj nenávisť Violy je trochu zvláštna. To že sa nemohla dočkať odchodu z domu svojho opatrovníka svedčí o nenávisti k svojmu druhému domovu i keď je naozaj ťažko označiť prostredie v ktorom žila domovom. No i napriek tomu nikdy netrucovala. Na zlé správanie, kritizovanie a uštipačné poznámky reagovala tichosťou, navonok ľahostajnosťou. Prácu si vykonávala zodpovedne aj keď jej bolo veľa. Z tohto hľadiska bola, aspoň podľa mňa, Viola nerealistická.
Aj tu sa potvrdilo, že reči sa šíria rýchlejšie ako pravda:
Imrich a pani Vilinská odsúdili Violu ešte prv ako ju spoznali. Bolo im jedno kto to je, nezáležalo im, že práva stratila otca a potrebuje potechu. Jediné čo ich zaujímalo bolo, že pod ich strechou bude bývať dcéra podpaľača a čo na to ľudia povedia. Viola aspoň mala to šťastie, že sa v jej živote objavilo pár šťastných lúčom ako jej priateľ Milocký, Július Velinský, malá Emka a hlavne majer, kam sa tak rada uchyľovala.
Na konci diela prichádza rozuzlenie všetkých problémov, dobro víťazí nad zlom. Čo má byť odpustené je odpustené, rodinné spory vyriešené.
