Autorka:
Narodila sa v roku 1857 vo Zvolenskej Slatine v rodine evanielického farára. Základné vzdelanie získala u otca, ďalej študovala na dievčenskej škole. V roku 1875 sa vydala za kňaza Jána Vansu do Lomničky. Veľkú pozornosť zameriavala na rozvoj ženského hnutia: r. 1898 zakladá 1. časopis slovenských žien – Dennica. Písala prózy spočiatku sentimentálneho – romantického charakteru. Tu patrí aj román Sirota Podhradských. Druhá línia jej tvorby má v podstate dokumentárny základ v tom čo sama zažila, čo počula rozprávať o svojej i manželovej rodine. Zomrela v roku 1942 Banskej Bystrici.
Dielo
♦ Útvar: dievčenský román
♦ Kompozícia: kapitoly, každá kapitola má svoj názov
♦ Dej: celý sa odohráva na známych miestach, s ktorými bol čitateľ oboznámený už na začiatku
♦ Námet: príbeh lásky, hrdosti a hnevu
♦ Idea: zápas dobra a zla, nenávisť a hnev nie sú dobrí spoločníci na ceste životom
♦ Postavy a ich charakteristika:
Gabriel Podhradský:,, bol vysoký a nápadne chudý: tvár mu predčasne ostarela a zvráskovatela, akoby žial a trpké sklamanie boli orali po nej brázdy, ktoré čas viacej nezahladil...Vlasy, kedysi gaštanové, teraz zhusta zošedivené...“
Kedysi bol veľký boháč, no vďaka jeho ľahkomyseľnosti a dobrosrdečnosti išiel jeho majetok dolu vodou. Gabriel bol dvakrát ženatý. Jeho prvá žena sa volala Eleonóra Verinová, bola bohatá, no chorľavá, rozmarná a bezdetná. Pre jej chorľavosť najali na jej opateru chudobné, skromné dievča Marinku a práve ona sa po smrti jeho ženy stala druhou ženou Gabriela. S ňou mal dcéru Violu. Lenže Marinka tiež zomrela a tak zostal Podhradský sám so svojou dcérou. Gabriel mal svoju dcéru nesmierne rád a urobil by pre ňu všetko. Zomrel krutou smrťou rukou rozhnevaného ľudu, ktorý ho nespravodlivo a bez možnosti obhájiť sa obvinil z podpálenia dediny.
Viola: ,, jej postava veľká, štíhla, tvár bielej, priezračnej pleti, len akoby červánkom rána niečo sfarbená, no plná sviežosti a zdravia. Oči, tieto záhadné oči, ktorých farba nemohla sa určiť....Vlasy, zapletené v hrubých vrkočoch, strojne zdobili hlávku a utkávali v svetle zapadajúceho slnka akýsi svetlý zlatý kruh okolo jej hlavy.“
Viola bola skromná, milá, poriadkumilovná a nesmierne milovala svojho otca, preto aj jeho krutá smrť ju nesmierne zranila a ku každému, kto urazil jej otca pociťovala nenávisť. Dávanú lásku však neváhala opätovať.
Fraňo Mikulčík: ,,Bol to človek nepatrný a hrbatý. Tvár mal červenú, ba rudo sfarbenú od častého používania liehových nápojov, oči vodové, akoby plávali vo svojich dierach. No zato vedeli hádzať blesky hnevu a nenávisti...“ Tieto blesky najväčšmi šľahali na Podhradského, pretože ten keď bol ešte senátorom, nedovolil aby ránhojiča Mikulčíka zvolili za mestského lekára a k tomu mu aj vynadal do šarlatánov. Práve on založil požiar v Ihlovci a obvinil z toho Podhradského. Na to ušiel do Ameriky a všetci si mysleli, že zomrel hrdinsky v plameňoch. Pred smrťou ho však trápilo svedomie, vyspovedal sa jednému pátrovi, kt. sa volal Silvester a požiadal ho aby vyhľadal Violu, všetko jej povedal a odovzdal jej testament Podhradského, ktorý ukradol. Viola by tak získala dedičstvo, ktoré jej právom platí.
