Čas a priestor: na mohyle- neznámy čas a priestorTéma: dvojnásobné porušenie manželskej prísahyIdea: tragické zobrazenie postáv a deju tak typické pre romantizmusLiterárny druh: epikaLiterárny žáner: umelá balada s ponáškou na ľudové baladyKompozícia: úvod( stojí, stojí mohyla...) a samotný dej ktorý je rozprávaný starou materou deťom, na konci je záver v ktorom sa dozvedáme že žltá ľalia je vlastne Evka.Hlavné postavy: Adam- manžel Evičky, žijú spolu šťastne Evička- žena Adamka, obaja symbolizujú prvých ľudí- Adama a Evu ako aj Evin hriech. Pán z mestaŠtylizácia: autor využíva personifikáciu, metafory, prirovnania, veľmi často používa symboliku Dej: V prvých šiestich strofách nás - čitateľov - autor necháva v napätí, čo sa bude diať neskôr- je to predhovor- stojí, stojí mohyla, na mohyle zlá chvíľa.... , v siedmej strofe začína výpoveď starej matere, ktorá sa stáva symbolom múdrostí a skúseností a ktorá sa stáva rozprávačom deja, avšak hlavnou nositeľkou deja je Evička, pretože práve jej sa celá balada týka a je výpoveďou o jej živote a osude, ktorý bol spočiatku šťastný "vejú vetry, povievajú, dni za dňami uchádzajú a Adamček sám s Evičkou, ako holub s holubičkou".

Evička ešte zaživa prisahala vernosť so svojím milým pred Bohom, že zostanú svoji aj po smrti "tu dva prsty hore vzali, na zem, nebo prisahali: My budeme večne svoji nás ani smrť nerozdvojí". No nestane sa to, nezostanú svoji. Evička sa neskôr odvracia od Boha a od prísahy, ktorú dala Adamkovi a Bohu- sľub vernosti.Adam jedného dňa zomrie a ona ostane sama- „prepadol sa pod prah“.V balade sa objavuje neznámy- pán z mesta, ktorý sa snaží Evičku zviesť a ona mu aj podľahne, on je jej pokušiteľom. Tento pokušiteľ je symbolom zla, Evička nevedomky zabúda na prísahu a kráča za dočasným šťastím. Dotyčný neznámy pochádza z mesta, dá jej zlatý peniaz aby naňho pamätala. Volá ju s ním- „Pod von, milá, z tej samoty, zavediem ťa do paloty, poďže milá, poď von sťato, zavediem ťa v striebro, zlato - zavediem ťa do mesta, budeš moja nevesta." Evka čaká za bieleho dňa na svoje šťastie- pána z mesta, ktoré však neprichádza a súčasne sa stmieva "už slnko preč - začne sa tmieť a milého jak niet, tak niet. Ťažko čakať v noci vonku, ešte ťažšie v pustom domku." Keď nastane noc - namiesto šťastia prichádza k Evke nešťastie za porušenie sľubu, čo symbolizuje Adamko, ktorý vychádza spod prahu a pýta sa Evičky, či držala prísahu: "o polnoci prah zapuká. Kto to? Ženo, pusť ma dnuká! Kto to? Bože, či to on? On, tvoj Adam ide von, ide, ide spod prahu: čis´držala prísahu?"

Až teraz si Evka uvedomuje svoj prečin a dostáva strach "ach, čo to máš za podobu? Žena moja, ako z hrobu. Ani uši, ani zraky - hja, pod zemou je svet taký. Oči, uši - tam netreba, tam sú svoji vedľa seba. Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa. Boj sa ženo, či neboj: tys´moja raz a ja tvoj." Evka má strach z reakcie Adamka a výzoru a tiež za porušenie vlastného sľubu, záver - za porušenie dočasného sľubu cíti bolesť. Táto bolesť je fyzická - podoba obopínajúceho sa tŕnia za porušenie prísahy pred Bohom. Toto obopínajúce sa tŕnie predstavuje Adamko- obíme ju – on rumenie ona bledne až sa všetko raz prepadne. V závere autor podáva symboliku- na mohyle rastie ľalia ktorá predstavuje Evku, Adamko chodí každý deň siať na mohylu tŕnie- odplata za nedodržanú prísahu.

Symbolika: žltá ľalia- symbolizuje Evku, je to symbol poškvrnenosti, vinychalúpka- symbol šťastiamohyla- symbol smútku, večnej smrti pán z mesta- symbol zla, pokušeniamesto- symbol zladedina- symbol ideálneho miesta pre živottrópy: stojí, stojí mohyla- epizeuxaľalia smutno vzdychá- personifikáciaEvička, Adamček, holubička, chalupčička- zdrobneninyOhnivý dážď- epitetonUž sa hrobček uľahýňa, žena muža zapomína, už je hrobček uľahnutý, už je Adam zabudnutý- gradáciaCitáty:„Stojí, stojí mohyla, na mohyle zlá chvíľa,Na mohyle tŕnie, chrastie, a v tom tŕní, chrastí rastie, Rastie, kvety rozvíja, Evka, žltá ľalija.