Epos o Gilgamešovi je jednou z najstarších epických básnických skladieb na svete. Prvýkrát v modernej dobe sme sa s ním zoznámili z asýrskych hlinených tabuliek nájdených v meste Ninive. Tieto tabuľky pochádzali z polovice 7. storočia pred Kr. Neskôr sa našli staršie zlomky eposu z obdobia Babylonskej ríše z 18.-12. storočia pred Kr. aj staršie súmerské predlohy z 20. storočia pred Kr.
Pôvodne text pozostával z asi 3600-3800 veršov a bol určený na prednášanie za sprievodu lýry a bubnov. Mnohé výjavy z tohto eposu sa zachovali v podobe sôch a reliéfov zobrazujúcich hrdinské činy kráľa Gilgameša.
Epos opisuje ľudský údel, osud. Ľudským osudom je smrť. Podľa toho je údelom každého človeka krátko pobývať na Zemi a slúžiť bohom. Poznanie osudu prostredníctvom veštenia, ktoré sa v Mezopotámii natoľko rozmohlo, nemalo slúžiť k tomu, aby bol človek schopný svoj osud zmeniť, ale aby ho poznal a mohol sa mu podriadiť. Prijatie a podriadenie sa osudu bolo považované za hrdinstvo, nie vzdorovanie mu. Vzdorovanie proti osudu bolo chápané ako narušovanie svetového poriadku. Osud bol chápaný ako niečo nemenné.
V roku 1847 britský archeológ Austen H. Layard pri vykopávkach starobylého mesta Ninive našiel v jeho troskách aj zvyšky Aššurbanipalovej knižnice, ktoré obsahovali vyše 20 000 hlinených tabuliek, popísaných vtedy neznámym klinovým písmom. Vďaka nemu dnes Epos poznáme.
„Epos o Gilgamešovi, ako ho dnes poznáme, pozostáva zo stovák fragmentov z rozličných miest a časov i z rozličných vývinových etáp asýrčiny, babylončiny, chetitčiny a sumerčiny. Originály asýrskych tabuliek sú z najväčšej časti v Londýne, babylonských v Berlíne a Bagdade, sumerských vo Philadelphiii a Chicagu, chetitských v Istanbule a Ankare; rad tabuliek a ich zlomkov je aj v Paríži, New Havene a Oxforde. Pritom niekoľko riadkov jednej tabuľky je napr. v americkom múzeu, ich pokračovanie je o desaťtisíc kilometrov ďalej – v Iraku či Turecku. Daktoré tabuľky dnes už ani neexistujú, lebo sa rozpadli alebo stratili, ale ich objavitelia ich našťastie opísali, takže ich poznáme aspoň z ich záznamov... Text tohto eposu je doslova roztrúsený po celom svete – akoby symbolizoval, že je to dielo, ktoré patrí celému ľudstvu“. (Vojtech Zamarovský)
Epos o Gilgamešovi je o hľadaní nesmrteľnosti. Je jedným z najznámejších výtvorov sumerskej kultúry a veľmi pekne vykresľuje údel človeka, ktorý mu bol určený osudom.Gilgameš bol z dvoch tretín boh - po matke a len z jednej tretiny človek - po otcovi. Preto bol oveľa mocnejší ako obyčajní ľudia a v mýte je vykresľovaný ako despota, ktorý síce vystaval nádherné stavby, ale nadmerne zaťažoval obyvateľov Uruku. Bol vládcom v Uruku a mesto dal obohnať vysokou hradbou. Panoval tvrdo, preto ľud volal k bohom, aby stvorili bytosť, ktorá by sa mu vyrovnala. Tá by ho skrotila a ľud Uruku by si vydýchol.
Bohyňa Aruru vypočula ich prosby a stvorila Enkidua, divocha, ktorý žil v stepi a škodil lovcom. Tí vymysleli lesť. Priviedli z Uruku chrámovú šarlatánku a ona z Enkidua spravila ľudskú bytosť a odviedla ho do mesta. Tam Enkidu vyzval Gilgameša na súboj, ktorý sa skončil ich spriatelením. Spoločne sa vybrali do ďalekého cédrového lesa zabiť obludu Chumbabu, príčinu všetkého zla na svete. S pomocou bohov sa im ju podarilo premôcť. Po tomto hrdinskom čine samotná bohyňa Ištar zatúžila stať sa Gilgamešovou manželkou, ale keďže bola prelietavá, Gilgameš ju odmietol. Ohrdnutá Ištar z pomsty pustila na zem strašného nebeského býka, ktorý rozdupal všetko čo mu stálo v ceste. Gilgameš s Enkidu ho však skolili. Po tomto čine znel výrok bohov: Enkidu musí zomrieť.
Enkidu je prekliaty Ištarou, ochorie. Po niekoľkých dňoch choroby zomrel a odišiel do temného podsvetia. Gilgameš veľmi smútil a rozhodol sa, že on sa smrti vyhne a získa pre seba večný život. Rozhodol sa vyhľadať Utanapištiho, jediného človeka, ktorý prežil potopu sveta.Tu sa začína jeho cesta za nesmrteľnosťou. Gilgameš počas svojej púte prechádza rozličnými skúškami iniciačného rázu. Na tejto dlhej ceste na koniec sveta stretáva ľudí-škorpiónov, strážcov hory Mašu, krčmárku Siduri, ktorá podáva nápoje bohom a napokon Uršanabiho, prievozníka cez more smrti.
Bohovia sa rozhodnú udeliť mu za jeho hrdinské činy nesmrteľnosť, ak prejde ešte jednou skúškou, ktorá je však tentokrát duševného rázu. Gilgameš nemôže šesť dní a šesť nocí zaspať. Gilgameša veľmi ľahko premáha spánok a tak o svoju možnosť stať sa nesmrteľným prichádza.
Dostane ešte jednu možnosť – napokon nájde Utanapištiho v krajine Dilmune. Ten mu vyrozprával príbeh o potope a prezradil, že existuje rastlina, ktorá v starobe vracia mladosť. Gilgameš rastlinu nájde a vracia sa s ňou domov. Neďaleko Uruku sa chce napiť vody zo studne, položí rastlinu na zem a kým pije, priplazí sa had a rastlinu zožerie. Tak Gilgameš definitívne prichádza o nesmrteľnosť.
Bohovia mu však radia, aby nezúfal, aby radšej namiesto hľadania nesmrteľnosti vychutnával život pozemský. Toto konštatovanie, že človek nemôže nájsť večný život, ale svojím dielom a hrdinstvom si môže zabezpečiť večnú slávu a žiť v pamäti ľudí, tvorí záver eposu.
