Lit. útvar: román
Téma: Otec Goriot, vzťah medzi ním a jeho dcérami a osudy mladého parížskeho študenta Rastignaca, ktorých životy na istý čas spojil meštiansky penzión pani Vauquerovej.  
Idea: Vnútorný boj Rastignaca medzi čestnosťou a úspechom vo vysokej spoločnosti. Skazenosť vysokej spoločnosti demonštrovaná správaním sa Goriotových dcér.
Rozbor diela: Je to realistické dielo. Realistické znaky: veľmi dobré rozpracovanie psychiky postáv, Rastignac sa pohyboval a rozhodoval medzi dobrom a zlom, hlavnými postavami sú študent Rastignac a otec Goriot, dej sa odohráva v priemernom prostredí parížskeho penziónu začiatkom 19. storočia.  

Postavy:

pani Vauquerová, rod. de Conflans: Žena okolo päťdesiatky, priznáva však iba vek asi o deväť rokov menší, má v Paríži meštiansky penzión neveľmi vysokej kvality – starý, chudobný, zatuchlý, kde ubytováva starých aj mladých. Je plnoštíhla, autor ju vykresľuje ako veľmi bizarnú osobu, rovnako ako i jej penzión. Veľmi si zakladá na peniazoch, je lakomá, k svojím nájomníkom sa správa podľa toho, koľko je platia: „Tí siedmi stáli obyvatelia penziónu boli miláčikmi pani Vauquerovej, ktorá im s astronomickou presnosťou odmeriavala svoju starostlivosť a pozornosť podľa výšky ich dennej penzie.“ (po Vautrinovom zatknutí): Vauquerová: „...ja tomu ešte vždy neverím. Taký veselý človek, ktorý vydal na kávu s koňakom mesačne pätnásť frankov a ktorý vždy do haliera platieval!“ Keď k nej prišiel otec Goriot, a keď zistila, aký má (v tom čase) majetok, chcela ho získať za manžela. Je to veľmi skazený charakter, neúprimná k sebe samej, chyby hľadá v druhých ľuďoch, nikdy nie v sebe, rada pochlebovala významným ľuďom. Keď sa jej nepodarí získať Goriota za manžela, vyhlási ho za hýrivca, jeho dve dcéry pokladá za jeho milenky. Jej lakomosť zašla až tak ďaleko, že umierajúcemu otcovi Goriotovi odmietne dať zadarmo čisté obliečky. Vauquerová Rastignacovi„...viete práve tak dobre ako ja, že otec Goriot nemá už ani sou. Dať obliečky človekovi, ktorému onedlho zatlačíme oči, to je to isté, ako ich stratiť...“ 

Vautrin, vl. m. Jacques Collin, zvaný Oklamsmrť: Štyridsiatnik, dobre stavaný, vedel byť veľmi nepríjemný, ale aj veľmi ochotný a prívetivý. Bol to zločinec, pred obyvateľmi penziónu sa vydával za bývalého obchodníka. Vytvoril si akýsi svoj vlastný morálny zákon, kde nemal najmenší problém zabiť človeka, a to nielen svojho zradcu, ale i cudzieho človeka, ktorý mu zavadzal v jeho plánoch, avšak zároveň by nikdy nebol schopný zradiť priateľa. „...nepridržiavajte sa svojich názorov húževnatejšie ako svojich slov. Ak ich od vás budú pýtať, predajte ich....Niet zásad, sú iba udalosti: niet zákonov, sú iba okolnosti: nadpriemerný človek spojí udalosti a okolnosti a sám ich usmerňuje. Bol to muž rozhodný, šikovný, veľmi prefíkaný a inteligentný. Vie ako to vo vysokej parížskej spoločnosti chodí, jeho náhľad sa pohybuje niekde medzi realistickým a pesimistickým. Vautrin Rastignacovi: „Išla bezpochyby k apíkovi Gobseckovi, úžerníkovi. Kedykoľvek sa budete prehŕňať v srdciach parížskych žien, vždy tam nájdete najprv úžerníka a len potom milenca. ... Včera hore na kolese šťasteny u vojvodkyne...a dnes ráno na spodnom šteblíku spoločenského rebríčka u pokútneho bankára: také sú Parížanky. ...vypitvali by aj svoje vlastné matere, aby v nich našli, za čo sa blysnúť.“ Nahovára Rastignaca na to, aby sa oženil so slečnou Tailleferovou, aby získal jej dedičstvo, potom čo Vautrin zabije jej brata. Odhovára ho pritom od úmyslu čestne sa vypracovať v spoločnosti: „Viete vy, ako sa...robí kariéra? Neobyčajnou geniálnosťou alebo šikovnou korupciou. Do tejto masy ľudí treba vpadnúť ako guľa z kanóna alebo ako mor. Čestnosť je tu nanič.“ Vautrin chce totižto podiel z tohto dedičstva, aby mohol odísť do Ameriky, nakúpiť si otrokov a stať sa plantážnikom. Neskôr ho zatknú, pri zatýkaní ho policajti plánujú zastreliť, nakoľko predpokladajú, že bude klásť odpor. Vautrin však i tu demonštruje svoju prefíkanosť a sebaovládanie a keď videl, že nemá najmenšiu šancu ujsť, nechal sa pokojne zatknúť.  

Otec Goriot: Je to bývalý šikovný obchodník s obilím, zbohatol. Má dve dcéry, Anastasie de Restaud a Delphine de Nucingen. Po smrti svojej manželky, ktorú veľmi miloval, hľadal naplnenie svojich citov vo svojich dcérach, ktoré miloval natoľko, že ich rozmaznal. Dal im, čo si len zažiadali. Tu sa zrodili príčiny nasledujúcich udalostí. Dcéry sa vydali, no neboli šťastné, pretože sa nevydali z lásky. Aby zažiarili v spoločnosti, míňali veľa peňazí na svoj vzhľad, čím sa zadlžili. Otec Goriot ich miloval tak slepo, že kvôli ich márnivosti postupne rozpredal celý svoj majetok. Spravil takú istú chybu, akú neskôr zopakoval Rastignac – nedokázal v morálnych otázkach povýšiť rozum nad lásku. Tak ako Rastignac nedokázal premôcť svoju náklonnosť k pani de Nucingen, hoci videl, aká je ona a spoločnosť, v ktorej sa pohybuje, skazená, tak aj otec Goriot nedokázal pokarhať svoje dcéry za márnivosť. V penzióne bol málo zhovorčivý, pretože mysľou bol stále pri svojich dcérach. Vložil do nich všetku svoju lásku, myslel si že jeho túžba po láske môže byť takto naplnená. Za príčinu tohto by som pokladal, že otec Goriot asi nikdy nenašiel v živote pravé hodnoty. Domnievam sa to preto, lebo i dnes mnohí ľudia utekajú pred skutočnosťou, všemožne sa vyhýbajú sebareflexii a odmietajú uvažovať o skutočnej pravde o sebe, o svete a o pravých hodnotách, a šťastie hľadajú v bohatstve, či len v čisto ľudských vzťahoch, čo potom môže dopadnúť ako u otca Goriota. Na smrteľnej posteli si otec Goriot konečne priznáva svoj omyl pri výchove dcér, svoje zlyhanie.  

Eugène de Rastignac: Pochádza z južného Francúzska. Šarmantný mladý študent, má šľachtický pôvod, a tak aj dobrú výchovu, jeho rodina však nie je majetná. Túži po úspechu. Jeho sesternica je vikomtesa de Beauséant, ktorá ho uvedie do vysokej parížskej spoločnosti. Je očarený prepychom šľachtickej a bohatej spoločnosti. Aby prenikol do vyššej spoločnosti, potreboval peniaze, ktoré sa neštítil vypýtať si od svojej rodiny, ktorá už aj tak trela biedu. Keď mu príde odpoveď od matky a sestier spolu s peniazmi, prebudí sa v ňom svedomie a hanbí sa prijať peniaze. Nechá si ich, aspoň si však zaumieni, že ich nevyužije zbytočne. Výčitky, že okradol o tieto peniaze sestry, sa rozplynú, keď sa v šatách kúpených za tieto peniaze stal predmetom pozornosti žien. Prepych si postupne získaval jeho srdce. „...keď videl toto umelecky stvárnené striebro a tisícorakú vynachádzavosť nádherného stola a keď po prvý raz obdivoval nehlučnú obsluhu, človeku s bujnou obrazotvornosťou bolo ťažko nedať prednosť životu plnému ustavičnej elegancie pred životom odriekania, ktorý si chcel vybrať ráno.“ „„Mať milenku a postavenie takmer kráľovské,“ vravel si, „to je znak moci!““ Je očarený krásou žien v týchto kruhoch, zhodou okolností najmä vydatých Goriotových dcér, najskôr paňou Anastasie de Restaud, neskôr sa zaľúbi do barónky de Nucingen. Kladnou črtou Rastignaca pri pôsobení v tejto spoločnosti bola jeho schopnosť vyjadrovať sa a rýchlo sa naučiť, ako sa má správať, aby z nej nebol „vyhostený“. V Rastignacovi sa odohráva zápas medzi cťou a bohatstvom.. „...spozoroval, že ak sa má láska premeniť na nástroj zbohatnutia, treba preglgnúť všemožnú potupu a zriecť sa vznešených zásad... Dal sa na tento život, navonok taký skvelý, vnútri však rozhlodaný červami svedomia, ktorého chvíľkové pôžitky sa draho vykupovali ustavičnou úzkosťou...“ Príjme od otca Goriota a panej de Nucingen byt, kde plánuje žiť s barónkou de Nucingen, hoci je vydatá. (Rastignac pre seba): „V tomto pomere niet nič...takého, nad čím by aj najprísnejšia cnosť mohla stiahnuť obrvy. Koľko statočných ľudí žije v podobných zväzkoch! Nikoho neklameme, a to, čo človeka ponižuje, je práve lož. ..Ona už dávno s mužom nežije.“ Jeho kladné charakterové vlastnosti sa ukázali, keď sa spoločne so študentom medicíny Bianchonom starali o otca Goriota na smrteľnej posteli za vlastné peniaze, za ktoré ho aj sami pochovali. Cítil k nemu väčšiu lásku, ako jeho dve dcéry dokopy. Svoj vnútorný súboj medzi dobrom a pôžitkom nedokázal však vyhrať ani vo chvíli, keď barónka de Nucingen chcela ísť na ples, namiesto toho, aby išla za otcom na smrteľnej posteli. Nedokázal jej povedať pravdu, čo si o tom myslí, že aké je to podlé, pretože sa jej nechcel znepáčiť. Skutočnosť spoznáva pri umierajúcom otcovi Goriotovi: Rastignac Bianchonovi: „...choď si len za svojím skromným údelom, po ktorom túžiš. Ja som už v samom pekle a musím v ňom zostať. Keď ti budú o svete rozprávať to najhoršie, uver to! Niet takého Juvenala, ktorý by vedel opísať hrôzu, zakrytú zlatom a drahokamami.“ V závere Rastignac vyzýva vysokú spoločnosť na súboj.  

Môj názor:

Tento román sa mi zdal dostatočne zaujímavý, nakoľko dejová stránka bola v úzadí a hlavnou líniou bolo uvažovanie nad spoločnosťou, hodnotami, bohatstvom, čestnosťou a pôžitkom. Autor prinášal veľmi zaujímavé a veľmi zaujímavo vyjadrené myšlienky, páčil sa mi ustavičný boj vnútri Rastignaca medzi hodnotami, ktoré sa mu z prirodzeného hľadiska zdali morálne a dobré, hodnotami, ktoré mu ponúkal Vautrin, teda získať úspech za cenu straty všetkej morálky a hodnotami, ktoré mu ponúkala vysoká spoločnosť – pohodlie a prepych – taktiež za cenu straty morálky, kde však potreba odložiť čestnosť nevystupovala tak okato ako pri Vautrinovej ponuke.