(1. kapitola)Umenie = prostriedok komunikácie – je tu vzťah medzi vysielajúcim a prijímajúcim- každý systém, kt. sa používa na komunikáciu medzi 2 alebo viacerými jednotlivcami nazývame jazyk- každý jazyk používa ZNAKY, kt. tvoria jeho slovník, každý jazyk má pravidlá, štruktúru na spájanie týchto znakov. K umeniu sa dá pristúpiť z dvoch hľadísk(2 vymedzenia):
1) V umení sa dá vymedziť to, čo ho spája s každým jazykom a opísať tieto jeho stránky vo všeob. termínoch teórie znakových systémov
2) Na pozadí 1. vymedzenia sa dá v umení vyčleniť to, čo mu je vlastné a čo ho odlišuje od ostatných jazykov. Jazykom nazývame každý komunikačný systém, kt. používa zvláštnym spôsobom usporiadané znaky.
Jazyky sa budú odlišovať:
I. od systémov, kt. neslúžia ako prostriedky komunikácie (dovoľuje odlíšiť jazyky od foriem, kt. nesúvisia s odovzdávaním info)
II. od systémov, kt. slúžia ako prostriedky komunikácie, ale nepoužívajú znaky (Dá sa spraviť rozlíšenie, že znakové spojenie sa nadväzuje medzi indivíduami a mimoznakové medzi systémami vo vnútri organizmu (ale existuje to aj naopak) Ak hovoríme, že jazyk je forma komunikácie medzi 2 indivíduami, pojem „indivíduum“ je vhodné nahradiť adresátom a adresantom, resp. prijímateľom a vysielateľom, sú prípady, keď adresát aj adresant sú ten istý ).
III. od systémov, kt. slúžia ako prostriedky komunikácie, ale používajú znaky nie celkom alebo len čiastočne usporiadané (odlíši jazyk od tých systémov, kt. sa zaoberá paralinguistika –od mimiky, gest,..)
Chápanie jazyka v sebe spája:
A, prirodzené jazyky (ruský, slovenský, český...)
B, umelé jazyky (jazyky vedy, jazyky dohovorených signálov – dopravné značky)
C, druhotné jazyky / druhotné modelujúce systémy = používajú prirodzený jazyk ako materiál (tvoria nadstavbu prirodzeným jazykom – mýty, náboženstvo, umenie)
Vyčlenenie syntagmatických a paradigmatických vzťahov vo VU, filme, umožňuje vidieť v týchto umeniach semiotické objekty. Umenie teda môžeme opísať ako druhotný jazyk a umelecké diela ako texty tohto jazyka.
- zložitosť štruktúry jazyka je priamo úmerná zložitosti podávanej info (ak A a B podávajú tú istú info, ale A systém je jednoduchší, B bude odstránený alebo sa naňho zabudne).
Básnická reč je veľmi zložitá štruktúra (v porovnaní z prirodzeným jazykom). Keby obsahovala rovnakú info ako obyčajná reč, bola by zbytočná, zanikla by. Lenže zložitejšia umelecká štruktúra odovzdáva info, aká sa obyčajným jazykom odovzdať nedá, teda určitá info by bez určitej štruktúry nemohla existovať (prerozprávaná báseň stráca svoj zmysel, aj Eugen Onegin sa dá prerozprávať na dve strany...)
Umelecká myšlienka sa realizuje cez jej „spletenie“, štruktúru a neexistuje mimo nej. Definícia „forma zodpovedá obsahu“ nevyjadruje presne vzťah štruktúry a idey, táto definícia má totiž nepriliehavú metaforickosť:„forma + obsah = pohár a víno“. Idea sa však nesústreďuje v akýchkoľvek citátoch, ale v umeleckej štruktúre. Ideový obsah diela je štruktúra, mimo štruktúry je idea nemysliteľná. Dualizmus formy a obsahu sa musí zameniť za ideu, kt. sa realizuje v adekvátnej štruktúre a nejestvuje mimo nej.
UMENIE V RADE INÝCH ZNAKOVÝCH SYSTÉMOV- každý akt komunikácie zahrňuje v sebe podávateľa a prijímateľa info; nie každá správa sa ale prijíma – na to, aby prijímateľ pochopil podávateľovu správu, musia mať spoločného sprostredkovateľa = jazyk. To, čo je spoločné pre vzájomné ekvivalentné varianty, vystupuje ako ich invariant. Takto dostaneme dva rozdielne aspekty komunikačného systému: prúd jednotlivých správ stelesnených v nejakej materiálnej substancii (grafickej, zvukovej,..) = reč (parole) a abstraktný systém invariantných vzťahov = jazyk (langue). Toto rozdelenie spravil F. de Saussure.
- proces porozumenia spočíva v tom, že určitá rečová správa sa stotožňuje vo vedomí prijímateľa s jeho jazykovým invariantom. Pritom jedny príznaky prvkov rečového textu sa vydeľujú ako schopné označovať, označujúce a druhé sa rušia vo vedomí prijímateľa ako nepodstatné – jazyk sa stáva akýmsi kódom, pomocou kt. prijímateľ dešifruje význam správy, kt. ho zaujíma. Môžeme tu teda stotožniť reč a jazyk so správou a kódom.
- keď si teda predstavíme jazyk ako systém invariantných prvkov, pochopíme R. Jakobsonov názor, že v procese odovzdávania info sa používajú nie jeden, ale dva kódy – jeden šifrujúci a druhý dešifrujúci. Tento rozdiel sa ozrejmil, keď vznikla úloha umelého generovania (syntézy) a dešifrovania (analýzy) v akomkoľvek jazyku pomocou elektronických strojov.
- umenie treba chápať ako komunikačný systém. Prvým dôsledkom tohto chápania je tvrdenie, že predpokladom prijatia umeleckej info je poznanie jej jazyka. Každý jazyk je systém nielen komunikačný, ale aj modelujúci, tieto funkcie sú navzájom späté. (je tu príklad s nejakými chemickými vzorcami, to som nepochopila...sorry). Toto platí aj pre prirodzené jazyky (v staroruštine sú slová „česť“ a „sláva“ antonymami, zatiaľ čo dnes sú synonymami). Každý komunikačný systém môže spĺňať modelujúcu funkciu a naopak. Je to obzvlášť podstatné pre umenie.
V umeleckom diele môžeme vyčleniť:
1, správu – to, čo sa mi oznamuje
2, jazyk – určitý abstraktný systém spoločný pre prijímateľa aj podávateľa, kt. umožňuje akt komunikácie
Jazyk diela je istá danosť, kt. jestvuje pred vytvorením diela a je rovnaká pre oba póly komunikácie, správa je info, kt. sa realizuje v danom diele (takto môžeme skúmať všetky možné balety ako jeden text a jeho opísaním dostaneme jazyk baletu).
- umenie nemožno oddeliť od hľadania pravdy; pravdivosť jazyka a pravdivosť správy sa ale principiálne rozlišujú. Toto rozlíšenie je dôležité aj pre literárneho vedca (miešanie zvláštností umeleckého textu s jeho estetickou hodnotou). Rozdielnosť týchto aspektov je značná v umeleckých a neumeleckých komunikáciách.
- každý prirodzený jazyk sa skladá zo znakov, charakterizovaných prítomnosťou určitého mimojazykového obsahu a zo syntagmatických (gramatických) prvkov, kt. význam neodráža len mimojazykové vzťahy, ale má do značnej miery imanentný, formálny charakter. Tieto skupiny jazykových faktorov sa navzájom prelínajú – plnovýznamové prvky sa stávajú pomocnými a pomocné sa sémantizujú. V umení je to inak – na jednej strane pôsobí tendencia, kt. sa prejavuje vo formalizácii obsahových prvkov, v ich umŕtvovaní, v premene na šablóny a napokon v úplnom prechode zo sféry obsahu do dohodnutej oblasti kódu (príklad: Turajev o egyptských nástenných maľbách hovorí, že sa tu opakuje ten istý sujet – narodenie faraónov v podobe opakujúcich sa epizód + text.
Nejaká ženská, budúca faraónka sa chcela dať namaľovať na stenu tiež, lenže podľa týchto zaužívaných epizód ju namaľovali ako chlapčeka a len text hovoril, že je žena – zobrazenie sa úplne sformalizovalo).- na druhej strane je úsilie určiť všetko v umeleckom texte ako významovo veľké, takže sa domnievame, že v diele nie je nič náhodné. (viď. Jakobsonov názor o umeleckom význame gramatických noriem v básnickom texte). Výskyt týchto dvoch princípov v umení je rozdielnych vo všetkých obdobiach, ale ich súvislosť je stála. Ak pripustíme dve tvrdenia že „v umeleckom diele všetko patrí do umeleckého jazyka“ a „ v umeleckom diele je všetko správou“, ich protirečenie bude len zdanlivé.Vzniká otázka, či nemožno stotožniť jazyk s formou a správu s obsahom. Nie. Pretože jazyk umeleckého diela nie je forma, ak ju myslíme ako čosi čo je vo vzťahu k obsahu, kt. nesie info.
Jazyk umeleckého diela je určitým umeleckým modelom sveta a v tomto zmysle zodpovedá obsahu, pretože nesie info. Umeleckú správu vytvára umelecký model akéhokoľvek konkrétneho javu – umelecký jazyk modeluje univerzum v najvšeobecnejších kategóriách, kt. sú formou existencie konkrétnych vecí a javov. Prirodzený jazyk v podstate opúšťa preklad. Ustaľuje sa nie vo vzťahu k predmetu, ale vo vzťahu ku kolektívu. Vo svojom vnútri obsahuje určitú hierarchiu štýlov, kt. mu umožňuje interpretovať obsah tej istej správy z mnohých pragmatických hľadísk. V jazyku umenia prebieha boj medzi predstavou o jedinosti jazyka a možnosťou výberu spomedzi adekvátnych komunikačných systémov. Keďže jazyk umenia modeluje najvšeobecnejšie aspekty obrazu sveta, môže sa sám stať základným obsahom diela, môže sa stať správou v ňom – text sa uzavrie do seba (polemiky, paródie...) Jazyk umenia teda nemožno stotožňovať s tradičným chápaním formy. Jazyk umenia, keďže používa prirodzený jazyk, mení jeho formálne stránky na obsahové. Ešte jeden aspekt vzťahu jazyka a správy v umení: príklad: dva portréty kráľovnej Kataríny II., jeden pompézny a druhý žánrový, v parku. Pre súčasníkov bola dôležitá zhoda portrétu s jej zovňajškom, nás dnes zaujíma spôsob umeleckého stvárnenia. Informačná hodnota jazyka a správy sa teda mení v závislosti od štruktúry čitateľského kódu, jeho potrieb a očakávaní. V momente prijatia umeleckého textu sme ale náklonní pociťovať ako info aj aspekty jeho jazyka. V skutočnom umeleckom diele sa všetko prijíma ako vytvorené ad hoc.
POJEM JAZYKA SLOVESNÉHO UMENIA- umelecká literatúra ako prostriedok masovej komunikácie musí mať vlastný jazyk; lenže literatúra pracuje s jedným z typov jazykov- s prirodzeným jazykom . V akom vzťahu je teda jazyk literatúry a prirodzený jazyk?
Príklad: 3 skupiny:
1, Delacroixov obraz, Byronova báseň = západoeurópsky romantizmus
2, Mickiewiczova báseň, Chopinova skladba = poľský romantizmus
3, Deržavinove texty, Baženova architektúra = ruský preromantizmus.
Všetky skupiny sme opísali tak, že sme pre ne vytvorili abstraktný model invariantu druhého stupňa (romantizmus, preromantizmus,..). Ak chceme odpovedať na otázku, musíme vyčleniť určitý komunikatívny systém, jazyk, najprv pre každé obdobie zvlášť a potom pre všetky spolu. Umelecká literatúra hovorí zvláštnym jazykom, kt. tvorí nadstavbu nad prirodzeným jazykom ako druhotný systém. Preto ho definujeme ako druhotný modelujúci systém. Literatúra má teda svoj vlastný systém znakov a pravidiel spájania na odovzdávanie správ. Dôkaz: V prirodzených jazykoch sa znaky a pravidlá syntagmatiky vyčleňujú pomerne ľahko; rozdeľujú sa na plán obsahu a plán výrazu a je medzi nimi vzťah nepodmienenosti. V umení nemajú znaky dohovorený charakter ako v jazyku, ale zobrazovací, ikonický charakter, preto je ťažké určiť hranice medzi plánom obsahu a plánom výrazu. Znak modeluje svoj obsah. Text je celistvý znak a všetky jednotlivé znaky všeobecnojazykového textu v ňom vystupujú na úrovni prvkov znaku. Takto každý umelecký text vzniká ako unikátny znak. „Unikátny“ znak je spojený zo štandartných prvkov a na určitej úrovni sa „číta“ podľa tradičných pravidiel. Súčasne s premenou všeobecnojazykových znakov na prvky umeleckého znaku prebieha aj proces opačný. Takto môžeme určitý text prečítať ako isté zreťazenie znakov podľa prirodzeného jazyka (od foném až po premenu textu na jediný znak). Pravidlá syntagmatiky s tým tiež súvisia – umelecký text sa prezentuje aj ako súhrn viet, aj ako veta, aj ako slovo súčasne. Slovesné umenie sa zakladá na prirodzenom jazyku tak, že ho pretvára na svoj druhotný znak, na jazyk umenia (kt. predstavuje zložitú hierarchiu navzájom korelujúcich nerovnakých jazykov). Umenie je najekonomickejší a najkompaktnejší spôsob udržiavania a odovzdávania info. Má schopnosť koncentrovať obsiahlu info na malom priestore (báseň) + každému poskytuje rôznu info, podľa jeho schopnosti vnímania.
O MNOHORAKOSTI UMELECKÝCH KÓDOV
Umelecká komunikácia má jednu zvláštnosť: kanály spojenia poznajú iba zhodnosť - porozumenie alebo nezhodnosť (v dôsledku šumu v kanály) - neporozumenie. Medzi nimi je rozsiahla prechodná sféra. Rozdielnosť výkladov je umeniu vlastná. Existuje tu principiálny rozdiel medzi prirodzeným jazykom a druhotnými modelujúcimi systémami. V lingvistike sa prijíma názor R. Jakobsona o rozlíšení pravidiel gramatickej syntézy (hovoriaci) a analýzy (počúvajúci). Tento prístup v umeleckej komunikácii odhaľuje jej zložitosť. Prijímateľ textu musí často pomocou kódu správu dešifrovať a tiež zistiť, v akom jazyku je text zašifrovaný. Môžu nastať prípady:1. A, prijímateľ a podávateľ používajú rovnaký kód, jazyk sa rozumie, nová je iba správa B, tiež tu pôsobí spoločný kód pre obe strany, lenže podávateľ sa tento fakt snaží zamaskovať. Čitateľ si teda musí najprv vybrať spomedzi umeleckých jazykov a kt. je text zakódovaný a vytvorí si náhradnú info. 2. prijímateľ sa snaží text dešifrovať, používa pritom ale iný kód: A, prijímateľ vnucuje textu svoj umelecký jazyk – nastáva prekódovanie textu, napr. narába s umeleckým textom ako s neumeleckým B, prijímateľ prijíma text na základe známych kánonov, ale metóda skúšok a chýb ho presviedča vytvoriť nový, neznámy kód.
