Lebo „s týfom je to tak: do vzdialených, horúčkovitých snov, do rozpálenej pohrúženosti volá chorého život jasným, povzbudzujúcim hlasom…Chorý napne sluch a počuje to jasné, veselé trochu posmešné vyzvanie, aby sa vrátil…Keď to v ňom vzkypí ako pocit zbabelého zanedbania povinností, studu, obnovenej energie, odvahy a radosti, lásky a príslušnosti k pestrému a brutálnemu hurhaju, ktorý zanechal za sebou, nech by zablúdil akokoľvek ďaleko, obráti sa a bude žiť. Ale ak sa strhne s bázňou a nechuťou, keď začuje ten hlas života, a ak na túto pripomienku, na tento vyzývavý, veselý zvuk zakrúti hlavou, odmietavo vystrie dozadu ruku a uteká ďalej po ceste, ktorá mu sľubuje únik…nie, to je jasné, potom umrie.“ A Hanno na volanie života odmietavo kývol rukou.

Gerda musí likvidovať firmu, senátor si to prial v poslednej vôli. Predá aj dom a presťahuje sa do skromnejšieho. Vychovávateľka Ida Jungmanová, ktorá pracovala pre rodinu štyridsať rokov, musí odísť. Kristián sa oženil, ale neprospelo mu to. Mával utkvelé predstavy a preludy a jeho žena ho dala do ústavu. Gerda sa rozhodne opustiť mesto, kde ju už nič nedrží a usporiada malú rozlúčku s členmi rodiny. A práve, „záhadná, zvláštna, chladná“, Gerda Buddenbrooková je najzaujímavejšou zo všetkých postáv. Autor pri nej úplne zmenil svoju techniku. Nikdy sa nedozvieme, čo si Gerda myslí, opisuje iba jej zovňajšok, hru na husliach, vlastne vystupuje len ako obraz.
Pri všetkých ostatných postavách nám autor štedro dopraje nazrieť do ich vnútra, opisuje postavy od oblečenia, výzoru cez správanie, opisuje ich myšlienky, vonkajšie prejavy, činy a zachádza až do najmenších detailov.
A tak sa príbeh končí ako sa začal, len nie v tom krásnom, veľkom, honosnom dome za prítomnosti celej rodiny, lež v skromnom dome, v úzkom kruhu rodiny a priateľov. Ostali im totiž už len spomienky.