Myšlienka: „ Človek musí mať dajaký hriech, inak nie je človekom.“

• Nasťona – otca jej zabili, matku pochovala a sama sa zachraňovala od hladu, bola dlhá, chudá, samá ruka – samá noha, s tvárou na ktorej sa usídlila bolesť. Nahrádzala Kaťke matku. Bola to silná osobnosť, bola obetavá
• Kaťka – Nasťonina sestra, bola veľmi pekná, vďaka nej dostávali almužnu
• Andrej Guskov – Nasťonin muž, prepravoval naftu, vyje ako vlk, študoval za účtovníka, ale nechal to
• Semionovna – Andrejova matka, bola krutá, neznášala ospravedlňovanie, odvrávanie. Nasťona s ňou mala božskú trpezlivosť.
• Michejič –Andrejov otec, fúzy vykrútené do hora, zúbožený, chorý, bezútešný, tušil o Andrejovi, chorobu na sebe nedával vedieť
• Táňa – bola nemá, pracovala ako upratovačka v nemocnici, bola vľúdna a starostlivá
• Naďka – najlepšia Nasťonina priateľka, mala podrezaný jazyk, pomáhala, v dedine ju mali za cudziu
• Innokentij Ivanovič – bohatý, vyratával, koľko ľudí sa ešte z vojny vráti, jeho brat bol dedko Matvej, ktorý bol jeho opakom
• Nestor – zlomyselný, myslel len na peniaze, na oko sa tváril ako priateľ

Dej:„Atamanovka nebola to dedina, ale dedinka. Hoci mala zvučné meno, bola osihotená a pekne, pomaly, ale už od predošlých rokov pustla.“ Bola pomenovaná po zbojníkovi, lebo celá dedina sa kedysi zapodievala zbojstvom, lebo to považovali za najľahší a najjednoduchší zárobok. Vedľajšie dediny sa volali Karda a Rybná. Nasťona a Kaťka po matkinej smrti chodili po žobraní, prešli mnoho dedín, no usídlili sa v Ruitine, kde žila sestra ich otca, ktorá ich nakoniec prichýlila. Nasťona chodievala robiť do Kolchozu a Kaťka chodievala do školy. O 2 roky ju tam stretol Andrej Guskov, ktorý tam prepravoval naftu. Nechcelo sa jej drieť ako slúžke, tak sa za neho bez rozmýšľania vydala a odišla do Atamonovky. Nič sa ale nezmenilo, ešte jej robota aj pribudla. Guskovci chovali 2 kravy, ovce a sviňu. Semionovna už dávno čakala na nevestu, aby sa jej od roboty uľavilo, no keď prestala pracovať, začali ju bolieť nohy a tak len na peci ležala. Šomrala z roka na rok menej a menej. Stále jej však nemohla odpustiť, že nemala deti.

Nasťona okrem gazdovstva chodila aj do Kolchozu. Andrej bol jedináčik, a keď bola neplodná, tak radšej všetko znášala. Za 2 roky sa však Andrej zmenil, bol k nej hrubý, zádrapčivý, raz ju skoro zmlátil na smrť, keď sa hádali kvôli komu nemôžu mať deti. Posledný rok pred vojnou to už bolo medzi nimi lepšie. Andrej musel narukovať do vojny a ona za ním plakala. Dlho sa držal, ale v lete 1944 sa stratil. Pred Vianocami sa však stratil, Burdak – predseda obecného sovietu, ho chcel nájsť a pýtal sa na listy od neho. V guskovie kúpeli starý Michejič zistil, že mu zmizla sekera. Nasťone to nedalo spať a nachystala tam aj bochník chleba, aj ten zmizol. Neskôr chcela nachytať zlodeja v kúpeli a tak tam vyčkala. Naozaj tam prišiel. Bol to Andrej. Pýtal sa na rodičov aj na veci, ktoré ona tam nechala a on si ich vzal. Vyhrozil sa jej smrťou ak ho prezradí. Ona sedela ako v mrákotách, ani ho neobjala. On ju pohladkal, pýtal sa jej ako žili. Ona mu navrhla kúpeľ, on súhlasil. Chcel od nej flintu a veci na varenie. Poumýval sa, zohrial sa, zo ženou sa pomiloval a šiel preč. Nemohla sa z toho dlho spamätať. Myslela si, že to bol vlkodlak.

Andrej si svoj osud uvedomoval, vravel si, že musí žiť tak ako bude. Žil obráteným životom, všetko sa mu otáčalo chrbtom. On pri odchode na vojnu neplakal. Muži odchádzali na 5 vozoch a potom presadali na parník. Vojna v Irkutsku. Na začiatku veril, že prežije no potom ho nádej opustila. Ranilo ho hneď v prvých bojoch, taktiež aj pri bombardovaní. Bojoval 3 roky a mal povesť spoľahlivého. Stále veril v osud, že prežije. „Tí čo bojovali od prvých dní, ako vypukla vojna, toľko vydržali a vytrpeli, že sa im žiadalo veriť: osud sa musí na dnimi zľutovať, a smrť musí pred nimi cúvnuť, ak sa im podarilo doposiaľ pred ňou uniknúť.“ V roku 1942 ho ranilo tak ťažko, že ho pustia domov z nemocnice, aj Nasťona chcela za ním prísť, ale on ju odhovoril, že je to ďaleko a že on sa čoskoro vráti, no z nemocnice ho chceli poslať rovno na front. Zmýšľal o nemocničnej stráži ako o netvoroch, ktorí sa nedajú ľudskými silami zdolať. Tak z nemocnice ušiel. Prichýlila ho nemá figliarka Táňa. Bola do neho zamilovaná, no on túžil po Nasťone. Bol u nej mesiac, potom odišiel do kúpeľa, kde sa stretol s Nasťonou. Schoval sa v Andrejevskom(pomenované podľa andreja Sivého, ktorý tam dal postaviť 2 koliby, no umrel skoro) v starej kolibe.

Nasťona upísala 2000. Zobrala strému pušku a odniesla ju Andrejovi do kúpeľa o on jej povedal, že má za ním prísť do koliby. Michejič bol rád, že sa jej utrafila cesta zaviesť Splnomocnenca, a kázal jej kúpiť petrolej, zápalky a pušný prach. Kázali jej aj na pošte listy od Andreja pozrieť. Kúpila aj zemiaky a múku pre Andreja. Na ceste späť sa Splnomocnenec rozgurážil a chcel sa s ňou milovať, no ona šmykla koňom a on spadol do snehu. Pokúsil sa o to aj druhý krát, ale keď sa nedala začal sa chvastať svojou manželkou. Pred Angarou zamieril k Andrejovi, rozmýšľala o tom, že sa naučila klamať a kradnúť. Prekvapila ho a on sa zľakol, pozerala si ho akoby ho videla prvý krát. Dala mu nákup no on ju nechcel pustiť preč. Začali sa zbližovať a ju vzrušovali aj obyčajné maličkosti. Rozdali si to, aj keď ona ho brzdila, no nakoniec ju to prešlo. Ukázal jej rany a ona ho ľutovala. Mala pocit, že v kolibe býva odjakživa. Ona zaspala a on ju pozoroval. „ Byť pri nej a nepočuť ju, prepásť všetko, čo by mohla urobiť, bolo nad jeho sily, z hrude sa mu vytratilo teplo a zavládla v nej prázdnota“. Potom jej rozprával ako bojoval. Nešlo jej do hlavy ako sa opovážil utiecť. Povedal jej, že do spoločnosti už spolu ísť nemôžu, hovoril jej, že ona je pre neho slnečným lúčom a čo pre neho znamená. Pýtal sa aj na mamu, povedal, že po smrti sa spolu aj s rodičmi stretnú. Keď od neho odchádzala, tak plakala. Riešila dilemu, či s ním byť alebo nie. Raz Andrej otvoril kolibu, zbadal vlka, ale nezastrelil ho. Naučil sa od neho vyť. A keď už bol v tom taký dobrý, odplašil ho.

V ½ marca sa do Atamanovky vrátil prvý vojak Maxim Volgožin, ktorý mal za ženu Lizu. (prvým bol Peter Lukovnikov, no on umrel). Naďkin muž zomrel vo vojne, ona ostala sama s 3 deťmi a pretĺkala sa životom. Michejič poslal Nasťonu, nech sa ide Maxima popýtať na Andreja. Ženy, ktoré tam sedeli, sa začali hádať, že Liza už má muža doma a ony nie... Potom sa upokojili a oslavovali a spievali, len Nasťona mlčala. Na ďalší deň ako doniesla vodu, šla za Andrejom. Obliekla sa sviatočne, vonku bola chumelica, mohla sa stratiť. Prišla celá mokrá, pomohol jej zoblieknuť mokré šaty, uvariť jej polievku z ryby, ktorú ukradol. Povedala mu, že je asi tehotná. „Nech sa teraz deje čo sa má, nech ma čo priam zajtra zahrabú do zeme, no ak je to pravda, ak on po mne zostane... To moja krv bude pokračovať ďalej. Neskončila sa, nevyschla, neschradla. Ako sa to len podarilo, Nasťona, ty moja bohorodička!“ Ona nevedela na koho to má povedať, keď iného muža nemala. Vyčíta mu to. On jej hovorí, že nech si ľudí nevšíma. Nasťona sníval ako bude hneď od začiatku rozdávať veľa lásky. Andrej jej hovorí, že jej prináša len trápenie, no ona chce, aby ťarchu niesli spolu. Potom sa rozprávali o Mawimovi, o Naďke aj je deťoch a o jej mužovi mŕtvom Viťovi. Andrej ju išiel odprevadiť.

O 3 dni neskôr sa Andrej vychytil do Atamanovky. Vyšiel na kopec a pozoroval dedinu. Túži po Nasťone. Priblížil sa a zbadal otca, kone ho zavetrili no on sa skrýval, vedel, že už sa nemôže vrátiť domov. Zrazu si spomenul na nemú Táňu, ktorá ho učila reč pre tých, ktorí nehovorili. Nemal, čo jesť, keď spal, sny proti nemu vystupovali. Išiel ku mlynu, zobral si pár užitočných vecí, a chcel mlyn podpáliť, no nespravil to. Modlil sa a strachoval sa čo je s Nasťonou, išeil do kúpeľa, ktorý bol horúci. Bol apríl a ona a Michejič, šli hotovať drevo. On sa jej pýtal, čo je s Andrejovou puškou, ona sa vyhovorila, že ju vymenila za hodinky, ktoré jej dal Andrej, aby ich predala najmenej za 2000. Rezali borovicu. Náhle sa jej spýtal, či nevie, kde je Andrej. Chcel to z nej dostať, ale nijako sa mu to nepodarilo. Bolo jej starého ľúto, ale nepriznala si to a nezmienila sa mu ani o tehotenstve. Michejič učil Semionovnu chodiť o barlách. Pred tým bola u Naďky, kde sa skoro preriekla, že je tehotná, keď držala jej dcérku, malú Lidku. Semionovna, to zo začiatku nechápala, ale naučila sa to. Nasťona vždy chystala Andrejovi do kúpeľa jedenie, no musel s tým vydržať aspoň mesiac. Uvedomoval si, že má pred sebou posledné leto. Opil sa, aby zahnal žiaľ. Chcel spraviť niečo nebezpečné, ale odhodlal sa iba k tomu, že zabil mladého býčka pred kravou a ešte teplé mäso si odniesol. Presťahoval sa do vrchnej koliby, z Atamanovky počul výstrely, a myslel si, že vojna skončila a skončila. Nestor začal streľbu a pridali sa aj ostatní. V dedine sa oslavovalo.„So železným koňom preletíme poľom, žať, siať, orať budeme na ňom. Rázna je naša reč, nepriateľ uhol preč, do republík našich už nevkročí!“

Nasťona túžila ísť za Andrejom. Starý ju poslal na oslavu proti vojne, nechcela oslavovať no nakoniec tam išla. Bola, akoby sa zbláznila. Bez žien by muži vojnu nezvládli. Oni bojovali a ony živili rodinu. Nestor doviedol dedka s rukami zviazanými za puškou a zahlásil : „Nepodchytený element je na Váš príkaz doručený. Skrýval sa v mlyne.“ Ženy ho za tento čin odsúdili, no dedko to zobral s humorom. Dedko hľadal pomocníka na 1 deň, tak Nasťona sa tam vybrala, jeden deň mu pomáhala s bójami a on jej za to požičal čln. Hodinky predala lacno za 1000, bála sa ísť k Andrejovi. Andrej ju videl, ako prichádzala, pomohol jej zaparkovať čln, a skúmal jej brucho. Andrej sa zmenil – bol pochudnutý, otrhaný, špinavý. Chce od nej sieťku proti muchám. Usadili sa na čistinke a keď dojedol, pýtala sa ho čo bude robiť ďalej. On jej povedal: „Čo robiť? Ty budeš rodiť – to je tvoja robota. Umri, no poroď, v tom je celý náš život. Rob, čo chceš, no vedz, že musíš porodiť. Na to sa aj pripravuj.“ Andrej sa pred smrťou schovával už 4 mesiace a hovoril, že pred smrťou už neunikne. Hovoril, že je dobré všetko držať v pamäti, dobré aj zlé a spomínať si. Keď si spomínala nevidela Andreja dotrhaného, ale ako najdrahšieho človeka na zemi. Potom šli rezať prúty, ktoré sľúbila, že prinesie. O pár dní pršalo a ona sa vybrala na ryby. Šla za Andrejom, chcela, aby sa šiel udať, že ona pôjde s ním, no pohádali sa. Najprv povedal, že sa utopí a ona bude dozerať, aby sa nevynoril, ale potom to celé zhodil na ňu, že sa ho chce zbaviť. Pohádali sa a ona odišla s plačom. Vysvetlilo sa to o 3 dni, keď za ním išla, a objali sa navzájom. Povedali si, že ak jeden zo sebou niečo spraví, aj druhý so sebou skoncuje.

V sobotu sa šla Nasťona kúpať do kúpeľa prvá, lebo Seminovna neznášala horúcu vodu, keď sa namydlila, vošla Semionovna, aj keď sa spolu nikdy nekúpali, a Nasťona sa pokúšala skrývať brucho. Prepieklo sa jej to, ale odvtedy si ju Semionovna viac všimla a raz na dvore sa jej spýtala, či nie je ťarchavá. Nasťona už neklamala a priznala sa jej. Stará bedákala, vyhodli ju z domu, tak šla k Naďke. Tá ju prichýlila a pýtala sa koho je to dieťa. Ona povedala, že je Splnomocnencove, ale nevedela jeho meno. Michejič však vedel, že je Andrejove a prosil ju, aby ho k nemu zaviedla, no ona to poprela. Nasťona sa bála ľudí a trápila sa. Zobrala Michejičovi čln, ktosi sa za ňou plavil, ale ona ho striasla. Už vystupovala, škriabala sa hore brehom, ale dostala sa na cintorín, kde spadla do hrobu. Vyliezla von, celá sa triasla, pokladala to za zlé znamenie. Nešla ráno do práce, aj keď prácu so senom milovala. Naďka sa jej pýtala, kde včera bola, povedala pravdu, že bola za Andrejom, no neverila jej. Prišiel za ňou mIchejič, aby varovala Andreja, že chlapi niečo v dedine chystajú, a Nestor už šiel do Kardy. Neverila tomu. Nechcela sa už skrývať, aj keď sa pred ľudmi hanbila. Ukradla čln, veslovala k Andrejovi a za ňou aj Nestor a v 2 člne Innokentij. Nevládala už veslovať, bola omámená, a zvalila sa do Angary. Maxim za ňou kričal nech neskáče.

Andrej ušiel na kamenný ostrov, kde ho nemohol nájsť nik. Želiar Miško ju po 4 dňoch našiel a chcel ju pochovať na cintorín utopencov, ale ženy to nedovolili. Michejič ležal na smrteľnej posteli. Pochovali ju na cintoríne pri plote. Kar sa konal u Naďky, ženy nad ňou plakali – bolo im Nasťony ľúto.