Martin Kukučín: Keď Báčik z Chochoľova umrie

Humornou konfrontáciou sveta upadajúceho zemianstva a rodiaceho sa sveta obchodu a podnikania na slovenskej dedine sa autor zapája do prúdu autorov zamýšľajúcich sa nad svetom zemianstva v slovenskom národnom živote. Zemianstvo v obraze Kukučína je vrstva morálne i majetkovo rozložená, verí však v mravné prerodenie sa človeka ako jednotlivca.

Útvar: humoristická poviedka

Kompozícia: Poviedka sa skladá zo 6. častí:

I.časť - Obrazy z trhu a krčmy v Podhradí.
II. a III. časť - Nocľah v Domaniciach, sen.
IV. časť - Ondrej Tráva u pána Domanického.
V. časť - Prehliadka dvora, stajne, sypárne.
VI. časť - Pri zemianskych hroboch. Na jarmoku v Zámostí.

Dejová línia je nevýrazná, dôraz je na opise prostredia, charakteristike dvoch hlavných postáv, prerozprávaní Adušových príhod.

Postavy:

Ondrej Tráva

Sedliak v Kameňanoch, gazdovstvo zanechal synovi a pustil sa obchodovať. Je obdivuhodne prispôsobivý, nedrží sa jedného tovaru, vždy vycíti, čo pôjde na odbyt a kedy sa čoho treba vzdať. Mnoho ľudí ho pozná a on sa už dopredu ku každému hlási, akoby ho poznal. Zvolí si nejaké krstné meno a keď neuhádne, vyhovorí sa, že si to s iným pomýlil. Ľudia sú radi, že sa od nich neodťahuje, tvrdia, že je dobrý človek. Nepristúpi na obchod hneď, najprv sa vyhovára, že to pôjde ťažko predať, až nakoniec pristúpi len z priateľstva k žiadateľovi. Každý má pocit, že Ondrej pre neho čosi navyše urobil.

Poteší ho lacnejšia kúpa, rád zjednáva, a na to práve doplatí u pána Aduša Domanického. Videl (podľa spôsobov) bohatého pána, ktorý mal poriadne vypité. Keď mu ponúkol jačmeň, znížil jednaním cenu na takmer neuveriteľnú sumu. Dal desiatku zálohu. (Za desiatku musel sluha Adam 16 týždňov slúžiť).

Ondrej nemohol hneď ísť po jačmeň, prišiel až po ďaľšom jarmoku, šikovne získal nocľah u mladého manželského páru v dedine. Vie sa zaliečať ženám, rád by mal aj nejakú "trávuľu'' doma, lebo bol vdovec. Pred spaním s potešením rozmýšľa o svojich peniažkoch, ktoré sú doma uložené. Preberá v mysli obchod, ktorý uzavrel, až sa mu nakoniec sníva, že investuje do jahniat a tie sa menia na ovce a všetci ľudia sú samá ovca.

V duchu sa rozlúčil so svojou desiatkou, keď videl nasadať Aduša so ženou na bričku, ktorú ťahali chrastavé kone miesto tých, ktoré Aduš v krčme vychvaľoval, že zajdú aj samé domov. Prvý pohľad na "kaštiel" pána veľkomožného ho utvrdí v názore, ale počúva fantázie Aduša a tvári sa ironicky. Keď ho sluha Adam upozorní, že si má pýtať drevo zo stromov pri hroboch, využije to a čuduje sa, ako ho to nemohlo samého napadnúť - veď tie jasene videl!

Zľutuje sa nakoniec nad Adušom a počká mu týždeň s dlžobou a peknej dedinčanke za nocľah kúpi na jarmoku kúdeľ, akú nemá ani jedna v Domaniciach.

Pán Aduš Domanický (doma nič) z Domaníc

Vlastným pričinením schudobnený zeman. Je ženatý, jeho mladá žena Žofka Potocká išla za neho z lásky. Prišla do spustnutého obydlia, sluhov jej platí otec, lebo muž nemá z čoho.

Aduš na pohľad pôsobí ako zámožný pán, rozkazovačný, hrdý, vyberavý. Na jarmoku sa prehŕňa v kožušinách, nakoniec si žiadnu nevyberie, pretože nemá peniaze. V krčme má sólo, rozpráva o svojich koňoch, psovi, vychvaľuje sa svojím báčikom z Chochoľova, boháčom, čo mu za života pomáha a po ktorom bude raz dediť. Dokáže súkať príbeh za príbehom, zabúda, čo povedal pred chvíľou, len aby neprišiel k slovu ten, čo od neho niečo chce, napr. Ondrej Tráva.

Nepokladá sa za zlodeja, aj keď vezme neoprávnene preddavok, všetky dlžoby prizná, len nemá čím splatiť. To, že klame, si prizná až nakoniec, keď hrozí, že svojich mŕtvych zbaví stromov, ktoré dlhé roky stoja nad hrobmi. Okrem stromov už nie je v gazdovstve nič na predaj. Chudú kravičku by sotva niekto chcel. Pán býva aj so ženou v domčeku pre sluhov, krčmár má zakázané dať mu čokoľvek na dlh. Nemá nič, len plány: opraví dom, vysadí kvetinové záhony so smutnými vŕbami.

Keď si uvedomí stav, do ktorého sa dostal, ako zázrakom za malú chvíľu sa mení, vie, že tak nemôže ďalej žiť. Ondrejovi vráti o týždeň dlžobu a polepší sa.

Obsah:

Ondrej Tráva je kupec, ktorý zanechal gazdovanie a jeho túžbou je zbohatnúť zo svojich obchodov. Usiluje sa lacnejšie kúpiť od jedných a druhým to isté predať drahšie a tak zbohatnúť. Ľudia si ho vychvaľovali, že je dobrý človek, že hodno s ním kupčiť, lebo že nie je lakomý.

Bolo to v Podhradí, keď sa raz Ondrej vracal z jarmoku. Zastavil sa v krčme, kde sa práve Aduš Domanický bavil s priateľmi. (Aduš je schudobnený zeman, je typ človeka, ktorý rád hovorí do vetra, zveličuje a chváli sa i tým, čo nemá. Chce zachrániť svoje rozpadajúce gazdovstvo dedením po bohatom ujčekovi, dekanovi v Chochoľove.) Keď ho priatelia postupne poopúšťali, bolo už neskoro večer, dal sa s Ondrejom do reči. Ondrej vidiac, že Aduš je podnapitý, dal sa s ním vyjednávať. Ondrej kúpil napokon 100 mier jačmeňa a desiatok ako závdavok mu ešte dal.

O nejaký čas si prišiel vyzdvihnúť jačmeň. Cestou však prenocoval u jednej gazdinej - Kataríny. Mimochodom sa jej spýtal na Aduša, no to, čo počul ho veru nepotešilo.

Na druhý deň sa predsa len vybral za ním. Bol prekvapený schátralosťou jeho "kaštieľa". Aduš sa snažil naťahovať čas. Ukazoval Ondrejovi svoje gazdovstvo a vysvetľoval, ako všetko zariadi, keď jeho bohatý ujo zomrie. Nakoniec došlo aj na sypáreň, no v nej nebolo veru žiadneho jačmeňa. Aduš sa vyhováral, že ho už predal, lebo neprišiel v deň, na ktorom boli dohodnutý. Ondrej chcel teda späť aspoň závdavok, no Aduš ho už stihol minúť. Ondrej odchádza rozžialený.

Adam mu však poradil, aby si od Domanického namiesto závdavku pýtal jasene, čo rástli za sýpkou. Ondrej dal na jeho radu, ale Aduš tušil, kto mu to mohol poradiť, a tak prepustil Adama, ktorý bol potom celý šťastný, lebo nič iného si neželal. Aduš nechcel jasene predať, lebo pod nimi boli pochovaní jeho rodičia i starí rodičia. Priznal sa, že klamal, že z jačmeňa nepredal ani zrnko, bo žiaden jačmeň nemal. Prosil Ondreja, aby ešte týždeň pozhovel, že mu všetky jeho peniaze statočne vráti. Ondrej s tým súhlasil a na jarmoku v Zámostí mu peniaze skutočne vrátil.

Ten istý rok náhle umrel báčik v Chochoľove. Jeho pohreb bol veľký. Pochovali ho v Domaniciach pod jasene. Aduš plakal ako dieťa. Niektorí hovorili, že preto, lebo mu nič nebolo odkázané a iné zasa tvrdili, že ho musel pochovať na takú pustatinu medzi zrúcaniny.

Forma:

Humoristická poviedka, využíva najmä protiklad, napr. postavy Aduša a Ondreja, reči a skutky pána Aduša.

Autor účinne využíva tiež paradox, napr. sluha sa teší, že môže byť prepustený, nenapraviteľný klamár a podvodník za malú chvíľu je iným človekom, vyobliekaný, veľkopansky sa správajúci Aduš je chudobnejší ako hocikto iný.

Slovný humor narába s hyberbolou (nadsázka) v Adušových historkách o koňoch, o psovi.

Vlastné mená naznačujúce pôvod postavy sú zdrojom smiechu v texte:
"Ja som Tráva z Kamenian. Či by ste mi nedali prenocovať?''
"A čo si hneď ďatelina! Bolo nocľah na mrkaní hľadať a nie o polnoci!''okríkla ho gazdiná.

Situačný humor pripomína miestami až frašku (napr. mlčanlivý Ondrej a vodopád Adušových príbehov o vojenčine, oblečení, ženbe, spánok na zemi, buntošenie gazdu nad ránom).

Humorne využíva i krátke rozprávanie pána Aduša, napr. prečo nemôže ponuknúť Ondreja slivovicou.

Opis nachádzame pri zachytení prostredia, napr. "kaštieľ" pána Aduša.