Joseph Heller: Hlava XXII

Hlava XXII: je akási absurdná kniha vojenských zákonov, ktoré sa navzájom vylučujú; až na konci diela sa dozvedáme, že vlastne ani neexistuje; tento názov vystihuje celú absurditu vojny, čo je aj hlavnou myšlienkou tohto diela (úryvky 1,2)

Miesto deja: Pianosa – ostrov južne od Elby a Rím; objavuje sa aj množstvo iných miest – motív cestovania

Jazyk: bežná hovorová reč, plno vulgarizmov a vojenských fráz, objavujú sa aj cudzie slová veľa talianskych slov, vety sú krátke a jednoduché, veľa dialógov, množstvo absurdných situácii, občas ťažko zrozumiteľný text

Základné posolstvá: 

- výsmech z americkej armády a vlastenectva (úryvok 8) 
- boj proti nezmyselnosti vojny (úryvok 9) 
- poukázanie na krutosť a zbytočnosť vojny (úryvok 11)

Znaky diela: 

- irónia 
- absolútne žiadny patriotizmus, keď sa vyskytne autor sa ho snaží zosmiešniť 
- žiadny heroizmus (potreba byť hrdinom) 
- snaha zachrániť si holý život (úryvky 5,6,7) 
- dezilúzia a sklamanie z ľudí = kaplán (úryvok 12) 
- čierny humor, ktorý tu autor často využíva na odľahčenie tzv. smiech cez slzy (Yossarianove výstrelky napríklad mydlo v jedle, posunutá čiara bombardovania – boli tu pokusy oddialiť nálet na Bolognu) 
- zúfalstvo (úryvok 13) 
- absurdita (úryvok 10)

Postavy: sú stavané do bizarných situácií, ich reakcie sú impulzívne a bez rozmyslu, občas pôsobia, že sú všetci blázni; v prevahe sú tu muži všetkých vekových kategórií, ženy sa tu vyskytujú len ako štetky alebo sestry v nemocnici; postavy konajú pudovo

Yossarian: 

- nepatril medzi najmladších vojakov, ale v podstate bol mladý, mal 28 rokov 
- keď povolávali do vojny prihlásil sa k letectvu lebo príprava bola dlhá a ako iní aj on predpokladal, že vojna skončí skôr ako ukončí výcvik 
- bohužiaľ vojna bola dlhá a z neho sa stal bombometčík 
- príbeh je písaný ako súhrn zážitkov vojakov ktorý boli nejako spojený s Yo-Yoom(tak ho prezývali) 
- bol mocný tzn. vysoký a svalnatý 
- nenávidel vojnu pretože mal pocit, že ho každý chce zabiť, to, že na neho pálili nechápal ako súčasť boja ale ako niečo osobné namierené proti nemu(úryvok 7,14) 
- búril sa voči nezmyselným rozkazom, nechcel sa zmieriť s neustálim zvyšovaním počtu povinných náletov, v závere knihy pri 70-tych náletoch dezertoval 
- ženy boli pre neho zdroj rozkoše a uspokojovania, vnímal ich ako objekty túžby, miloval každú aspoň trochu príťažlivú ženu, ale iba kým sa s ňou nevyspal; len dve boli iné: Luciana, impulzívna a krásna, istým spôsobom hanblivá a nevinná, nechcela od neho peniaze za sex pretože nebola šľapka; druhou bola sestra Zuzana Anna Duckettová s ktorou prežil románik a ktorú mal istým spôsobom rád, aj keď si to uvedomil až príliš neskoro - opustila ho pretože si chcela nájsť nejakého bohatého doktora (úryvok 3) 
- ťažko znášal smrť priateľov ale aj mužov, ktorých len trochu poznal, spomínal na nich; zažil otrasné zážitky, videl smrť niekoľkých priateľov, bol priamo pri smrti Snowdena s ktorým síce nebol až tak dobrý priateľ ale celá tá ukážka smrti ho zdrvila, v celom diele hovorí o tom ako mu Snowden pred smrťou vyzradil nejaké tajomstvo, toto tajomstvo autor odkryje až na konci diela(úryvok 4)Úryvky

1. Hlave XXII neprešiel nikto cez rozum. Hlava XXII stanovovala, že starosťou vlastnú bezpečnosť tvárou v tvár bezprostrednému nebezpečenstvu je prejavom zdravého rozumu. Orr bol blázon a mohli ho preradiť. Stačilo iba požiadať o to; ale len čo by o to urobil, nebol by viac blázon a musel by si odkrútiť ďalšie nálety. Orr by bol blázon, keby šiel na ďalšie nálety a bol by normálny, keby tak neurobil; ale ako normálny by si ich musel odlietať. Ak by lietal ďalej, bol by blázon a potom by už nemusel lietať. Ibaže ak by to nechcel robiť, bol by normálny, a teda by musel lietať ďalej. Geniálna jednoduchosť hlavy XXII na Yossariana hlboko zapôsobila.

2. Yossarian hodil starene do lona peniaze – neuveriteľné, koľko krívd sa dá aspoň naoko napraviť peniazmi – a vyšiel z bytu. Cestou dolu schodmi zúrivo preklínal hlavu XXII, aj keď vedel, že v skutočnosti neexistuje, dokonca bol o tom skalopevne presvedčený, ale na tom teraz nezáležalo. Dôležité bolo, že všetci boli presvedčení o jej existencii, a to bolo na tom to najhoršie, pretože nejestvovalo nič konkrétne, čo by sa dalo zosmiešniť alebo vyvrátiť, odsúdiť, kritizovať, napadnúť, pozmeniť, nenávidieť, preklínať, opľuvať, rozšklbať na kúsky, podupať či spáliť.

3. Sestra Zuzana Anna Duckettová neznášala Aarfyho, a to bolo jednou z mnohých vzácnych vlastností, ktoré sa Yossarianovi na nej páčili. Páčili sa mu dlhé nohy Zuzany Anny Duckettovej i jej pevný okrúhly zadok. Často zabúdal, že od pása hore je štíhla a krehká a v okamihoch vášne jej div rebrá nepolámal. Miloval spôsob, akým sa mu v podvečer na pláži odovzdávala. jej blízkosť mu prinášala útechu a upokojenie. Ustavične sa mu žiadalo dotýkať sa jej, cítiť ju stále pri sebe. Rád ju držal za členok, keď hral karty s Natelym, Dunbarom a Hladným Joom, rád a nežne pohládzal chlpatú pokožku jej zlatistého, hladkého stehna a dotýkal sa jej svojimi nechtami, alebo zasnene, zamyslene, takmer podvedome hladil vlastníckou, žiadostivou rukou lastúrovitú priehlbinku jej chrbtice pod pružným pásikom podprsenky dvojdielnych plaviek, ktorou si zakrývala drobné ňadrá s vyčnievajúcimi bradavkami. Veľmi mu lahodila tichá hrdosť, s akou dávala najavo, že mu patrí.

4. Snowdenovo ďalšie zranenie skrývala protiflaková vesta. Yossarian mu vestu náhlivo rozopol a počul sa, ako divo reve, keď sa Snowdenove vnútornosti vyvalili na podlahu a vytvorili mazľavú hromadu. Pod druhou pazuchou ho zasiahla skoro desaťcentimetrová črepina a prerazila mu hrudník. Cez strašnú dieru v rebrách sa hrnula von krvavá kaša. Yossarian zasa zreval a rukami si zakry oči. Zuby mu drkotali od hrôzy. Donútil sa pozrieť ešte raz. Tak teda týmto nás pánboh požehnal, pomyslel si trpko – pečeň, pľúca, ľadviny, rebrá, žalúdok. Yossarian sa obrátil a začal vracať, zvierajúc si páliace hrdlo. V tej chvíli sa zadný strelec prebral, pozrel na Yossariana a opäť omdlel. Yossarian sa od vyčerpanosti, bolesti a zúfalstva ledva držal na nohách. Zničene sa obrátil s Snowdenovi, ktorému sa zrýchlil dych a tvár ešte väčšmi zbledla. Yossarian bezradne uvažoval či sa dá ešte vôbec niečo urobiť na jeho záchranu. Zúfalo hľadel na pochmúrne tajomstvo, ktoré Snowden chaoticky vyvalil na podlahu. Človek je iba hmota, tak znelo Snowdenovo tajomstvo. Vyhoď ho z obloka, a spadne. Zapáľ ho, a zhorí. Pochovaj ho, a zhnije, práve tak ako všetky odpadky. Vydýchneš naposledy, a si len odpad.

5. „To viem,“ odsekol Yossarian ostro a odrazu ho skutočne pochytil hnev. „Doparoma, Danby, veď ja si tú medailu zaslúžim, bez ohľadu na to, ako to zdôvodnili. Odlietal som si sedemdesiat sakramentských náletov. Nehovorte mi tu, že mám bojovať za záchranu vlasti. Veď celý čas bojujem iba za záchranu vlasti. Teraz by som chcel trochu bojovať za vlastnú záchranu. Vlasti už nebezpečenstvo nehrozí , ale mne áno.“

6. „Hádam mi len nechceš nahovoriť, že to ako alebo prečo zomriem, nie je moja vec, ale plukovníka Cathcarta? Myslíš to vážne?“
„Otvor konečne oči, Clevinger. Mŕtvym už čerta starého záleží na tom, kto vojnu vyhrá.“
„Nepriateľ,“ odsekol Yossarian a pozorne formuloval svoju myšlienku, „je každý, kto ťa chce pripraviť o život, bez ohľadu na to, ku ktorej strane patrí, a to platí aj o plukovníkovi Cathcartovi. Na to nezabúdaj, lebo čím dlhšie si to budeš pamätať, tým dlhšie budeš žiť.“7. Yossarianovi hrozilo toľko nebezpečenstiev, že ani nestačil brať všetky do úvahy. Boli tu napríklad Hitler, Mussolini a Tódžó, všetci posadnutí myšlienkou zabiť ho. Bol tu poručík Schneisskopf so svojou prehliadkomániou a vypasený plukovník s mrožím fúziskami a fanatickou pomstychtivosťou, a aj tí ho chceli zabiť. Boli tu Appleby, Havermeyer, Black a Korn. Boli tu sestra Cramerová a setra Duckettová, o ktorých si bol takmer istý, že by ho radšej videli mŕtveho, a potom tu bol Texasan a muž od kontrarozviedky, o ktorých si takisto nerobil nijaké ilúzie. A po celom svete boli barmani, murári a sprievodcovia autobusov, ktorí si želali jeho smrť; domáci i nájomníci, zradcovia i vlastenci, potmehúdi, pijavice a pätolizači sa len tak triasli, aby ho už mohli odpraviť. Toto bolo to tajomstvo, čo vyliezlo zo Snowdena pri nálete na Avignon – idú po ňom, aby ho dostali; a Snowden týmto tajomstvom poznačil celú zadnú časť trupu.

8. Takmer zo dňa na deň rozkvitlo Slávne križiacke ťaženie za Prísahu oddanosti v plnej kráse a kapitán Black bol očarený zistením, že stojí na jeho čele. Teraz už ozaj podniká čosi veľkolepé. všetci vojaci a dôstojníci v operačnej službe museli podpísať prísahu oddanosti, aby im v spravodajskom stane vydali puzdrá s mapami, druhú prísahu oddanosti, aby im v padákovom stane vydali padáky a protiflakové vesty, a tretiu prísahu oddanosti museli podpísať poručíkovi Balkingtonovi, náčelníkovi autoparku, aby sa smeli odviezť nákladným autom z tábora na letisko. Kam sa človek obrátil, všade čakala na podpis prísaha oddanosti. Podpisovali prísahy oddanosti, aby im finančný dôstojník vyplatil žold, aby mohli v bufete nakupovať, aby ich talianski holiči ostrihali. V každom dôstojníkovi, ktorý podporoval Slávne križiacke ťaženie za Prísahu oddanosti, videl kapitán Black svojho súpera, a preto vymýšľal a kul pikle celých dvadsaťštyri hodín denne, len aby bol pred ostatnými stále o krôčik vpred. Nikto ho nemohol predstihnúť v oddanosti vlasti. Keď sa ostatní dôstojníci podvolili jeho naliehaniu a začali dávať podpisovať prísahy oddanosti, tromfol ich tým, že donútil každého lumpa, ktorý vkročil do jeho spravodajského stanu, podpísať dve prísahy oddanosti, potom tri a nakoniec štyri. Zaviedol aj sľub vernosti a napokon sa zborovo spievala „Hviezdnatá zástava“, dva razy, tri razy, štyri razy. Vždy, keď sa mu podarilo predbehnúť súperov, kapitán Black im pohŕdavo vyčítal, že nenasledujú jeho príklad. Vždy, keď jeho príklad nasledovali, nestaral sa už o nich a lámal si hlavu nad ďalšou strategickou fintou, ktorá by mu umožnila opäť sa na nich vŕšiť.

9. Myšlienkami sa vracal k Natelyho pobehlici, ku Kraftovi, Orrovi, Natelymu i Dunbarovi, ku Kidovi Sampsonovi a McWattovi a ku všetkým tým úbohým, hlúpym a chorým ľuďom, ktorých stretol v Taliansku, Egypte a severnej Afrike a ktorí, ako vedel, žijú po celom svete. Spomínal aj na Snowdena a mladšiu sestru Natelyho štetky. Nazdával sa, že už chápe, prečo mu Natelyho štetka kládla za vinu Natelyho smrť a prečo ho chcela zabiť. Dočerta, prečo by nie? Toto je svet ľudí a ona a všetci mladší sú oprávnený obviňovať jeho a všetkých starších z každej tragédie, ktorá ich postihne; hoci aj ona trpela, takisto niesla vinu za všetky nešťastia, ktoré postihli jej mladšiu sestru a všetky ostatné deti. Niekto sa musí proti tomu postaviť. Každá obeť je zároveň páchateľom a každý páchateľ je zároveň obeťou, a niekto sa už raz musí vzbúriť roztrhnúť tú prekliatu reťaz vžitých zvyklostí, ktorá ich všetkých gniavi.

10. Čo by som mu mal povedať? hútal major Major zúfalo. Za nič na svete nesmie povedať, že nemôže nič robiť. Tým by vlastne pripúšťal, že by čosi urobil, keby mohol, a to by teda znamenalo, že podplukovník Korn robí nesprávnu alebo nespravodlivú politiku. V tejto otázke sa podplukovník Korn vyjadril celkom jasne. Nikdy nesmie priznať, že nemôže nič robiť............ „Ľutujem,“ povedal, „ale nemôžem nič robiť.“

11. Po celom svete, po obidvoch stranách bombardovacej čiary, obetúvali vojaci životy za čosi, o čom im nerozprávali, že je to ich vlasť a podľa všetkého proti tomu nikto nič nemal, najmenej chlapci, čo prichádzali o svoje mladé životy. A nemalo to konca.

12. Kaplán zistil, že nie je nijaké umenie zmeniť neresť na cnosť a ohováranie na pravdu, neschopnosť na odriekanie, aroganciu na pokoru, okrádanie na filantropiu, krádež na česť, rúhanie na múdrosť, brutalitu na vlastenectvo a sadizmus na spravodlivosť. Každý to dokáže, netreba mať k tomu bohvieaké nadanie. Stačí len nemať charakter.

13. Noc bola plná hrôz a Yossarian si pomyslel, že teraz už vie, ako sa cítil Kristus na svojej pozemskej púti – ako psychiater v oddelení bláznov, ako nevinná obeť vo väzení plnom zlodejov. Aký vítaný by bol pohľad na malomocného! Na ďalšom rohu natrafil na nehybný hlúčik zvedavcov, uprostred ktorého akýsi človek surovo tĺkol malého chlapca. všetci sa nečinne prizerali. Yossarian ohromene cúvol. Bol si istý, že tento príšerný obraz už kdesi videl. Déja vú? Táto zlovestná zhoda ním otriasla a naplnila ho pochybnosťami a hrôzou. Bola to predsa tá istá scéna, ktorú videl pred chvíľočkou, hoci všetko tu bolo celkom iné.

14. „Oni ma chcú zabiť,“ vyhlásil pokojne Yossarian.
„Nikto ťa nechce zabiť,“ kričal Clevinger.
„Tak prečo na mňa strieľajú?“ namietal Yossarian.
„Strieľajú na každého,“ odvetil Clevinger. „Chcú zabiť všetkých.“
„A aký je v tom teda rozdiel?“
„A kto sú to oni?“ vyzvedal sa Clevinger. „Čo myslíš, kto ťa to chce vlastne zavraždiť?“
„Všetci,“ odvetil Yossarian.
„Akí všetci?“
„No hádaj!“
„Nemám potuchy.“
„Tak ako vieš, že ma nechcú zabiť?“
„Lebo...“