referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Oto
Nedeľa, 5. decembra 2021
Alfonz Bednár: Kolíska
Dátum pridania: 09.01.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: ayushka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 090
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 8
Priemerná známka: 2.93 Rýchle čítanie: 13m 20s
Pomalé čítanie: 20m 0s
 
„Neviem o takej dejinnej udalosti, ktorú by nesprevádzala špina, krv a des a z ktorej by sa človek nevymaňoval za nesmiernych útrap, veľmi namáhavo a veľmi pomaly k tomu, aby bol hoden byť nazývaný človekom.“ (A. Bednár – odpoveď na dobovú kritiku jeho diel)

Druh: epika
Útvar: novela (vyznačujúca sa majstrovskou kompozíciou) zo zbierky Novely
Forma: próza

Téma: Priblíženie súdnych procesov v 50. rokoch, na ktorých ľudia museli svedčiť tak, ako to súd očakával. Je tu zobrazenie života ľudí v prítomnosti, ktorá je ovplyvnená minulosťou. Je to i o tom, ako sa človek zachová v hraničnej situácii.

Idea: Autor kriticky zachytil priebeh súdnych procesov zo začiatku 50-tych rokov a obdobie združstevňovania. Autorovi išlo o psychológiu ľudí, zachytáva ich myšlienky, pocity, výčitky svedomia, spomienky, cez ktoré sa vracia do minulosti.

Kompozícia: bez členenia kapitol, striedanie časových línií (línia prítomnosti a minulosti)

Hlavné postavy: Zita Černeková, Jozef Majerský
Vedľajšie postavy: oberleutnant Paul Hals – veliteľ lieskovskej posádky, oberscharfuhrer Obmann – veliteľ jednotky (prišiel s ňou do Lieskova na aute), Hans Moeller

Dej sa rozvíja retrospektívne – cez spomienky hlavných postáv. Dej novely sa začína v roku 1952. Zita Černeková počúva v rádiu priamy prenos zo súdneho procesu s tzv. triednymi nepriateľmi. Jedným z obvinených je aj Jozef Majerský – podľa prokurátora rozvratník, sabotér, kulak a zradca. „Obžalovaný Majerský,...podľa výpovedí svedkov ste rozvratník a sabotér, rozvracali ste družstvo, opovržlivo ste sa vyjadrovali o sovietskych kombajnoch a napomáhali ste kulacké bunky, ktorých cieľom je znemožniť v Temešanoch prechod od individuálneho ku kolektívnemu hospodáreniu.“ (84) Majerský sa obvineniam bráni; tvrdí, že je nevinný. „Družstvo som nerozvracal a nič som nesabotoval... Nikdy som nevidel sovietsky kombajn, kulacké bunky som nenapomáhal.“ (84) Jedným zo svedkov je aj Zitin manžel, Mišo Černek, bývalý veliteľ partizánskej skupiny. Má dosvedčiť, že Majerský ušiel od svojej jednotky s úmyslom prezradiť partizánov Nemcom. Predseda súdu číta Černekovu výpoveď. Zita počúva výpoveď svojho manžela s hnevom a odporom. Ľutuje Majerského; vie, že obvinenia nie sú pravdivé. „Nezradil som,“ ozval sa Majerský tichým, zahriaknutým hlasom, „súdruh prokurátor...“... „Lepšie by bolo, obžalovaný Majerský, keby ste mlčali,“ ozval sa pevný jedovatý prokurátorov hlas. „Svedok súdruh Černek, povedzte nám, ako to bolo s obžalovaným v slávnom Slovenskom národnom povstaní, respektíve po zatlačení Povstania do hôr.“ Zita rýchle dýchala, rádio jej bez hlasu šumelo nad hlavou, zdesene čakala, čo jej muž povie o Majerskom... „Súdruh predseda,“ ozval sa prokurátor, „ráčte prečítať výpoveď svedka Černeka!“... „S obžalovaným Jozefom Majerským... som bol v našom slávnom Slovenskom národnom povstaní a približne od polovice februára roku 1945 som bol s ním v horách po zatlačení Slovenského národného povstania do hôr fašistickými okupantmi. Vtedy, bolo to v polovici februára, obžalovaný Majerský ušiel od našej jednotky s tým úmyslom, že ju zradí a vydá sa do rúk fašistickým okupantom...“ Zita... chvela sa ľútosťou k Majerskému a hnevom na svojho muža, meniacim sa na hlbokú nenávisť. (85)

Správa o procese vyvolá v Zite spomienky na udalosti z februára 1945, keď po potlačení Povstania sa jej osud znova skrížil s jeho osudom. Zita bola doma sama s dieťaťom. Mišo Černek bol veliteľom partizánskej skupiny, nemala o ňom žiadne správy. Dedinu pred časom obsadili Nemci a tých, ktorí pomáhali partizánom, zabili – medzi nimi ženy aj deti – a ich domy podpálili. Zita sa zachránila, jej manžel akoby zázrakom nebol na zozname (ktorý dostali Nemci od gardistov - udavačov).

V tú noc bola dlho hore, lebo mala choré dieťa. Kolísala ho v kolíske. Neďaleko domu stál na stráži Hans Moeller, ktorému matka zomrela pri jeho narodení. Do kuchyne zrazu vošiel Majerský. Videl, že sa tam ešte svieti a chcel požiadať o pomoc a úkryt. Ten s prekvapením zistí, že v dome je žena, ktorú dobre pozná. Zita ho prosila, aby odišiel, bála sa, že ak Nemci u nej nájdu partizána, zabijú ju i jej dieťa. „V malej Zitinej kuchyni bolo veľmi teplo a Majerskému sa na hnedých bagančiach začal topiť nalepený sneh a stekať na jedľovú dlážku. Okolo nôh sa mu pomaly rozlieval do špinavej mláčky.“ (87) Napriek tomu, že sa veľmi bála, ukryla Majerského v izbe pod perinami. Majerský sa pridal k partizánom iba z vypočítavosti, vedel, že po vojne sa budú ceniť všetci, ktorí bojovali proti Nemcom. Bol členom skupiny, z ktorej zostalo iba niekoľko mužov, ich veliteľom bol Mišo Černek. Majerský ochorel, zapálili sa mu oči a mal veľké bolesti. Rozhodol sa, že opustí skupinu. V noci zišiel z hôr a vošiel do domu na kraji dediny, nevedel, že tam býva Zita, ani to, že je manželkou Miša Černeka. Až teraz v tmavej studenej izbe si začal uvedomovať, čo spravil. Napadlo ho, že svojím činom možno ohrozil aj ostatných, lebo Nemci podľa jeho stôp v snehu môžu nájsť ich úkryt. Mal výčitky svedomia i kvôli Zite, myslel na to, že ju dostal do veľkého nebezpečenstva i na to, ako jej ublížil pred niekoľkými rokmi. Zita zatiaľ v kuchyni začala Majerskému pripravovať jedlo. V hlave sa jej vynárajú spomienky, vyčíta si, že sa neopýtala na svojho muža, spomína si, ako Nemci prikázali podpáliť 17 domov za trest, že v dedine boli partizáni. „Obrátila sa, bezradne hľadela pred seba, na mysli so všetkým, čo sa v Lieskove stalo od začiatku októbra, keď nemecké vojsko vytlačilo z Lieskova partizánov a vypálilo sedemnásť chalúp. Myslela na chlapov. Nemci ich odvliekli, ženy upálili i deti. Ľudia sa udávali, bože...! Gardisti udávali a potom sa udávali sami. Pre všeličo sa udávali, vyzrádzali. Staré hriechy im poprichodili na um, škriepky, zvady, staré súdy a pomsty. Bože, čo teraz? Keby tak niekto vedel, že je tu partizán! Ako človek môže udať človeka? Mala ho vyhnať ako psa, mala mu povedať, aby sa vrátil, odkiaľ prišiel, aby šiel inde.“ (88)

Majerský leží pod perinami, veľmi ho boleli oči: „V jedľových horách ďaleko za Lieskovom, pod Bielou skalou, kde sa po rozbití partizánskej roty skrýval s ôsmimi kamarátmi v bunkri, v pevnom, dobre vyloženom jedľovými siahovicami, dva týždne predtým zbadal, že sa nemôže dívať na sneh... Majerský cítil, že mu je čoraz horšie na oči, že v modrej oblohe a bielom snehu sa skrýva jed, ten ho oslepí... Oči ho začali štípať, bolieť, slzeli mu... Prešli dva týždne a v tých dvoch týždňoch Majerský začal myslieť: Keby sa len trochu mohol dívať do svetla na sneh, ušiel by. Všetkých nechať, nech bárs aj podochnú v bunkri, nech sa požerú od hladu, ujsť, aj keby ho hneď mali Nemci chytiť a obesiť!“ (92)

Lieskov je tichý, ale obersharfuhrer Ernst Obmann ide od dvora k dvoru a kontorluje.

Zita si spomenula tiež na minulosť. Ona a jej matka pracovali na začiatku vojny v Čechách, v Radotíne na veľkostatku, kde bol šafárom Majerský. Varili robotníkom, Majerský však chcel na kuchyni zarobiť a časť zásob si nechával pre seba. „Tam sa jej Majerský zapáčil, len čo ho videla prvý raz. Bol štíhly, vysoký, chudej tváre, urastený a v páse tenký... Zita s matkou varila robotníkom a raz po večeri, keď okrem nich nebolo nikoho v kuchyni, Majerský sa smelo opýtal: „Teta Furková, čo by ste povedali, keby som si vzal vašu Zitku?“... Tri týždne sa tešila Furková, jej Zita a tešil sa aj Majerský, lebo Furková, ktorá oddávna hovorievala: Chudobnému divčaťu len chlap môže dať trocha radosti! A zverila Zitu Majerskému...“ (96) Matka teda dovolila Zite stýkať sa s ním. Keď sa matka dozvedela, že je už dávno ženatý a má i deti, zakázala dcére stretávať sa s ním. Zita povedala Majerskému, že čaká dieťa. On, aby sa jej zbavil, „dal“ ju Janovi Ragalovi, jednému z robotníkov. Na dôvažok ešte udal na súde Zitu a jej matku, že kradnú z kuchyne a vyhnal ich z veľkostatku. Hladné sa túlali po okolí, Zita prišla o dieťa. Stretla sa s Janom Ragalom, ktorého Majerský tiež vyhnal, a vydala sa za neho. Žili spolu zle, Ragala ju bil a onedlho po svadbe odišiel, pridal sa k zlodejskej bande a po prestrelke s políciou zomrel. Zita sa potom druhýkrát vydala za starého mládenca Miša Černeka a prisťahovala sa s ním sem, do tohto domu, ktorý si sám postavil na kraji dediny.

Zita, ponorená do spomienok, ďalej kolísala chorého syna. Zvuk kolísky začuje nemecká hliadka. Oberscharfuhrerovi Ernstovi Obmannovi pripomínal tento zvuk zvuk mlyna, v ktorom ako dieťa vyrastal. Nemci vstúpili do Zitinej chalupy a usadili sa okolo stola. Chceli zistiť, čo za stroj zvuk vydáva. „Ach!... Toto som nikdy nevidel a myslel som si, že je to – hahá! – a to je šteňa – hahá! A nad šteňaťom sučka – hahá! – aká pekná, biela, hotová do postele.“ (97) Nedovolili jej obliecť sa, pýtali sa jej, kto býva v tej izbe (kde bol teraz ukrytý Majerský), ona povedala, že nikto, lebo tam sa nekúri. Zita sa bála, aby si nevšimli roztopený sneh po Majerského čižmách. „Vtom jej oči blysli strachom. Bože môj...! Dívala sa na dlážku predo dvere, kde bola špinavá mláčka z Majerského bagančí, na štyri mokré fľaky, vedúce k izbeným dverám, a na mláčku vody na prahu pred izbenými dverami. Ak si to niektorý všimne!“ (102) Veliteľ jej prikázal, aby neprestala kolísať dieťa, páčil sa mu dunivý zvuk kolísky. On a jeho vojaci si robili posmech zo Zity, trápili ju, nedovolili jej ani obliecť sa. Majerský v izbe počul rehot Nemcov a neustále dunenie kolísky. Príde mu ľúto, že sa tak zachoval k Zite a jej matke, ale musel. Okrádal na strave robotníkov, každý týždeň dával menšie dávky a na niekoho to povedať musel. Spomína si na tých, ktorí ostali v bunkri, na Francúza, ktorí ich učil pesničku a oni sa na ňom smiali. Trpel stále viac, uvažoval nad tým, že sa pokúsi dostať von, a že sa vráti k partizánom.

Nemci sa v kuchyni zabávali. Pýtali si od Zity veľký hrniec, chceli sa doň vymočiť a močom chceli pokrstiť Zitino dieťa a chcú dať pripiť aj Zite na pokrsteného. „V kostoloch sa krstí studeným, my budeme teplým.“ (122) Keď sa Zite zdalo, že už to ďalej nevydrží, a keď videla, že Nemci chcú jej alebo synovi ublížiť, zobrala syna do náručia a s plačom vbehla do izby, volajúc Majerského na pomoc. Izba však bola prázdna, Majerský ušiel cez okno. Nemci vybehli von, lebo sa ozvala streľba. O chvíľu doniesli do kuchyne troch ranených (bol medzi nimi i veliteľ skupiny) a dvoch mŕtvych Nemcov. Potom priviedli i Majerského, ktorý sa vzdal. Zita si myslela, že Nemci zabijú ju aj jej syna, ale napokon naložili ranených a mŕtvych do auta a spolu zo zatknutým Majerským odišli.

Zita (už opäť v roku 1952) počúva prenos zo súdneho procesu. Majerského odsúdili na dvanásť rokov väzenia a na konfiškáciu majetku, jeho manželku a syna na vysťahovanie z okresu. Zita trpko vyčíta manželovi, že svedčil proti Majerskému. Mišo Černek sa bráni, výpoveď musel podpísať, prinútili ho k tomu: „...vzali ma, povedali mi ,Podpíš!“ (132) Okrem toho sa bál aj o Zitu a o syna. Na súde však povedal pravdu, ale túto výpoveď už nevzali do úvahy a nebola ani v rádiu. Zita nevie, či môže veriť Mišovi, obáva sa, že vypovedal proti Majerskému z pomsty a zo žiarlivosti, lebo vedel, že Zita sa za neho vydala iba z núdze. „Z núdze sa vydala za neho, z núdze s ním i teraz žije – a Mišo to vie. Pomstí sa...“ (133)

Postavy:

Zita Furková:

-za mlada sa volala Furková, neskôr Ragalová, teraz Černeková
-mala iba matku, otec zomrel a staršie sestry boli už vydaté a ich muži nesúhlasili, aby u nich Zita s matkou bývali
-pracovala aj s matkou na veľkostatku Majerského v Radotíne
-stýkala sa s Majerským, ktorý si ju chcel vziať, no bol ženatý, čo ale Zita nevedela
-keď mu povedala, že s ním čaká dieťa, obvinil ju i jej matku, že vynášajú z kuchyne, teda, že kradnú. Dal ich i na súd.
-Zita sa začala stýkať s Ragalom, ktorý ju však chcel preto, lebo sa s Majerským stavil o 100 korún (stávku vyhral)
-Zita o dieťa prišla a na krku jej ostal korheľ, násilník (Ragala), kým nezomrel po prestrelke s políciou
-napriek tomu, čo jej Majerský všetko vykonal, ukryla ho v izbe
-s trápením prijíma všetky rozkazy vojakov

Oberscharfuhrer Ernst Obmann:

-veliteľ jednotky, prišiel s ňou do Lieskova na aute
-bezcitný človek, napr. keď prichádza do kúrie, kde bolo miestne veliteľstvo a okrikuje Paula Halsa: „Škoda toľko spať!...dosť sa vyspíte v hrobe. Počkajte si radšej na hrob! ... Na hrob si počkajte! Partizáni vám vykopú jamu, bude sa vám v nej ležať – haha – ako v sedemnásťročnej...!“ (90)
-Hals v jednej chvíli o ňom premýšľa: „Pobiť takých ľudí ako Obmann!... – samý zločinec a vrah! Národ naučili nie pracovať, ale lúpiť a vraždiť! Všade samý blockwart, špiceľ a udavač – zviera by sa nad ich zverstvami urazilo – a vojna ide do čerta!... už pred vojnou, v mieri, sledovali každého človeka, aby Hitler vedel aj to, čo sa jeho poddaným sníva.... Oberscharfuhrer by chcel, aby mu vojaci chytali partizánov – nemá sa čím zabávať, chce sa partizánmi.“ (90)
-zvuk kolísky mu pripomína detstvo: „... dávno nepočul taký zvuk a pomyslel si na veľký dieselový motor, umiestnený v betónovom suteréne v mlyne, mlyn kúpil jeho otec v Ahlene, keď mal Ernst tri roky. Takisto dunel ten motor, keď sa hrávali za mlynom...“ (97)
-Hitlera volal Kretén
-chcel „vyčistiť všetko, čo sa len trochu podobá partizánovi“ (106) „Nemecký vojak bol slávny vojak, iba jednej chyby sa dopustil: Neuveril v rasu a stranu a nevyhubil všetko, kde bol, iba niečo.... Ale partizánsku hnilobu treba vyhubiť...! A to patrilo k Obmannovmu poslaniu, v tej hnilobe videl zárodky moru. Vyčistiť všetko, čo sa len trochu podobá partizánovi.“ (106)
-keď sedel u Zity na stoličke, neustále bol mysľou v detstve a kolíska mu ho stále pripomína: „Ja, ja,“ povedal Zite na správne tempo kolísky, zhodovalo sa s tempom otcovho dieselového motora neďaleko Ahlenu...“ (112)

Hans Moeller:

-nemecký vojak strážiaci neďaleko Černekovej chalupy
-nemal matku, preto, keď mu Obmann povedal: „...ty všivavý pes! Už v materi ťa vši žrali! Radšej ťa tam mali zožrať...!“ (113), považoval to za urážku: „Bola to pre neho veľká urážka, lebo matku si nikdy nevidel. Po Obmannovej urážke rozmýšľal: Veď taká matka, ktorú si človek nikdy nevidí, je najdrahšia, lebo jej človek nemá za čo a nemôže vynadať. Nič zlého nemôže na nej nájsť. To nebola všivavá matka, ani on nie je všivavý pes...“ (113)

Dielo je zakotvené témou i prostredím v období SNP. Zo SNP nájdeme zmienku o príchode Nemcov do slovenských hôr, o vypálení dediny, ktorej obyvatelia pomáhali partizánom.

Nemci – sú sentimentálni (pri kolíske spomínajú na detstvo), ale aj krutí (ich reči smerom k Zite – že je čupka, sviňa, hniloba, smrad, svinstvo...)
V spomienkach postáv sa dostávame až do predvojnového obdobia, kedy ľudia chodili za prácou do Čiech.
Kulisu celého deja novely tvorí dunivý zvuk kolísky.
V kompozícii autor pracuje s prítomnosťou (keď Zita počúva priamy prenos v rádiu) a minulosťou – a to s obdobím I. ČSR (keď Zita s matkou pracujú v Čechách na Majerského majeri) a s obdobím SNP, ktoré nám prináša prostredie partizánskej skupiny, ktorej veliteľom je Zitin muž a sem prichádza i Majerský, lebo vie, že po vojne sa budú ceniť všetci, ktorí sa zúčastnili. Takisto je tu prostredie domu, v ktorom žije Zita s dieťaťom a prostredie v horách, kde Černek spolu s ostatnými chlapmi je po potlačení SNP.
 
Podobné referáty
Alfonz Bednár: Kolíska 2.9354 411 slov
Alfonz Bednár: Kolíska GYM 2.9448 1113 slov
Alfonz Bednár: Kolíska GYM 2.9720 417 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.