Jedného dňa, keď ide Žofka spolu s Betkinou starkou navštíviť Betku do nemocnice, starká prirovná kedysi veselú, šikovnú, večne poskakujúcu Betku k „Jasietke“. No ani starká, ani Betkini rodiča, ani súdružka učiteľka, nikto presne nevedel, kto bola Jasietka. Jediné, čo sa dozvedela, bolo, že Jasietka je rozprávková postava z nejakej dávno zabudnutej (stratenej) rozprávky.

Žofka cestuje vlakom z Dolného Jalšovníka na pár dní k rodine do Heľpy, kde sa jej cestou vlakom “prisnije”, že ju Jasietka volá, aby jej pomohla, aby jej nedala zahynúť. Žofka jej chce pomôcť a vydáva sa na dobrodužnú cestu po rozprávkovej krajine. Hlavná postava začína cítiť strach a obavy z neznámeho dobrodružstva, ale aj napriek tomu chce Jasietke pomôcť a vydáva sa na cestu. Čitateľ sa tu môže plne stotožniť s hlavnou postavou, na základe jej povahy, rozhodnutí a postojov. V tomto bode sa začína prejavovať zaujímavá kompozícia rozprávky v rozprávke, keďže hlavná postava bude hľadať objekt vo vyše desiatke rozprávok rozprávkovej krajiny. Celý dej je vyrozprávaný prostredníctvom “on” rozprávania.

Žofka vojde do rozprávkovej krajiny, kde sa pred ňou rozbiehalo niekoľko ciest, resp. alejí. Lipová, topoľová, gaštanová a čerešňová. Vyberá si čerešňovú, kde stretáva vedľajšiu postavu – pomocníka Pipapendiho Goroša. Bol to chlapec, ktorý všade so sebou nosil malý vozíček, smelý, nízky, akýsi sprievodca rozprávkovou krajinou, ktorý hlavnú postavu doprevádza a usmerňuje. Vysvetľuje jej neznáme pravdilá, ktoré v tejto neznámej a zvláštnej krajine platia, stáva sa jej priateľom. Vozíček Pipapendiho Goroša je typickým rozprávkovým prvkom – neexistujúci, vymyslený, fantastický predmet. “Bol to vozík samohyb, veľmi pekný, s hodvábnymi sedadlami a zlatými kolesami, celkom ako z rozprávky. Veď aj bol z rozprávky!” V Zlatej rozprávke sa Žofka zoznamuje s kráľom - Popolvárom najväčším na svete (postava z ľudovej rozprávky), ktorý tiež nič netuší o hľadanej Jasietke. Dovolí jej putovať po celej rozprávkovej krajine, povoľuje jej vstup do všetkých rozprávok, pričom naznačuje, že dospelí ľudia do rozprávok nepatria (autorka vyzdvihuje detského čitateľa). “Keď zavíta do Rozprávkovej krajiny nejaký váš dospelý občan, už sa len uškŕňa, hľadí na nás s ohromnou prevahou... Takých nerád púšťam do rozprávok. Ale tebe povoľujem vstup do všetkých. No buď opatrná, rozprávky sú všeliaké...” Čitateľ sa dozvedá ďalší opis, resp. vlastnosti Pipapendiho Goroša, keď kráľ hovorí Žofke: “Pipapendi Goroš nie len sprievodca, ale aj vedec. Študuje dejiny Rozprávkovej ríše a robí aj jej mapu. Veľmi vzdelaný mladý muž. Škoda, že viac nepodrástol. Ale on je taký múdry, že si z toho nič nerobí.” V diele “Jasietka” sa nachádzajú aj prvky nonsensu a absurdity, konkrétne v časti “V Tesnej rozprávke”, ktorá tiež obsahuje aj prvky humoru. “Mravček býval v domčúriku malom ani lieskovec, ale všetko v ňom bolo na svojom mieste. Slonovi sa u mravčeka tak páčilo, že každý deň k nemu zaskočil. Prišiel ráno a večer už odchádzal.” Takto teda Žofka a Pipapendi Goroš putovali po ďalšej a ďalšej rozprávke, až sa na koniec dostali k Mačke Bažihube. Bažihuba bola “čierna ako tá najsamčiernejšia atramentová machuľa”, bola veľká maškrtníčka a práve vďaka tomu raz netrafila na kameň s označením Stratená rozprávka, kde sa mala údajne nechádzať Jasietka. Povedala im, že musia ísť najskôr cez Smrtnú rozprávku, v ktorej bývali samé smrte. Tá najstaršia bola vycivená na kosť a nosila na pleci kosu. Ostatné smrte už nenosili kosu, ale všeličo iné: jedna mala v taške sedem kíl neopatrnosti, druhá štyri kilá hazardu, tretia pol kila zúfalstva, ďalšie mali všeliaké zbrane: samopaly, granáty, pištole... A najmodernejšie smrte nosili pod pazuchou bomby. Náčelníčkou bola smrť Smrtica Šumná, ktorá vynachádzala nové bacily a vírusy. No a tu v tejto rozprávke našli cestu do Stratenej rozprávky. V tejto časti bolo cítiť už aj prvky reality (bomby, granáty, samopaly)... Celý príbeh má pre rozprávku typický happyend. Pipapendi Goroš a Žofka za pomoci mačky Bažihuby, nájdu a vyslobodia Jasietku, ktorá bola po celý čas zakliata a uväznená v Belasom brale. Uväznil ju tam kráľ Železohnát (škodca). Vyslobodili ju pomocou čarodejného veršíka (rozprávkový prvok) a utiekli do Kotrmelcovej rozprávky, kde ich ukryl Vyskoč-Janko. Potom im Jasietka vyrozprávala celý príbeh, ako a prečo sa vlastne dostala do zajatia (vyjasnenie príbehu až na konci). Hovorila o svojom starom otcovi – slepom Vidovi, ktorý ľuďom rád rozprával rozprávky. Najobľúbenejšia bola o psíkovi Ozankovi, ktorá končila porážkou kráľa Železohnáta. Vysvitne, že starý Vido ju omylom rozpovedal v zámku kráľa Stracha, kde bol hosťom aj sám Železohnát. Ten sa rozhneval a za trest uväznil Jasietku do Belasého brala na 900 rokov, kým ju nevyslobodili. Nakoniec idú ku kráľovi Popolvárovi a všetko mu rozpovedia. Ten sa rozhodne, že Jasietke dá vlastnú rozprávku – Budúcu rozprávku, kde bude bývať spolu s Pipapendim Gorošom, Múčkovcami a ešte s veľa veľa obyvateľmi. Hlavná hrdinka Žofka sa šťastlivo vracia domov, kde sa dozvie, že jej kamarátka Betka sa už nd druhý deň vráti z nemocnice.