Vtedy, v desiatom roku, dostala lámku a odvtedy sa už nevystrela. Chodila s rodičmi po doktoroch, ale nič jej nepomohlo, stále sa krčila ďalej. A tu Janov otec dal radu jej materi, aby ju pribili na dosku. A tú bezcitnú radu ona, zúfalá od múk, zahorela takou nenávisťou proti nemu, že spínala ruky, prosiac a zvíjajúc sa na posteli, aby jeho syn na to vyšiel, čo ona, alebo aby umrel. Vtedy sa rozplače a hovorí: „Bodaj som bola umrela vtedy, bodaj by bola radšej ...!“ No a na druhý deň už prichádza po dlhom čase Paľo do dediny. A toto spraví Iľa: Do nej akoby bola strela udrela, tak vyletela von zo školy. Ide namočiť metlu na potok, ktorý tečie poza školu za dedinou. „Ľaľa, veď to vari Paľo Ťapákovie ide?! Hihihi!“ zakričala zvonivým hlasom sa rozosmejúc. No proste Iľa sa snaží, aby si ju Paľo všimol, ale on nič. To ju naštve a ide napäť do školy. Ale zato Anči vadí, že kráľovná ušla. Pri večeri to povie Paľovi a aj to, že pri škôlke vidí chodiť nejakého chlapa, s ktorým sa Iľa rozpráva. Všetko márne. Paľa ani to nedojme – zato je Ťapák. Nakoniec, keď mu povie aj jeho kamarát, že už by sa patrilo ísť si po Iľu, tak nakoniec pôjde. Iľa sa robí, že spí. Príde ku nej Paľo a povie jej, aby išla domov. Vtom sa akože zobudí a nadáva mu, že kde sa tu vzal. On už jej aj išiel dať zaucho, ale ona sa mu zadriapla do líce, že mu tiekla krv. Jeho to bolelo, prevrátil úľ so včelami a išiel naspäť. Iľa ešte potom rozmýšľala, že čo to je za muža, keď ju nezbil. Nakoniec to všetko vyrieši pán notár, ktorý povie, že Iľa nesmie byť aj slúžkou, aj pôrodnou babou v dedine, teda prestane slúžiť, pôjde ku rodičom domov, uprace tam a hovorí, ako s Paľom v lete postavia dom. Celá poviedka končí takto: Všetkým je dobre a po vôli, Zuza varí z vďačnosti, Hegarcovke dieťa vyzdravelo na slnku. Ani Mišo už Katu nespomína. Zabúda ju na vojenčine – píše veselšie listy. A predsa mrzáčka, keď večer sama ostane a druhí sa rozídu sa na odpočinok, pozerá očami plnými vášne a beznádejnosti do obloka, z ktorého vidno biely uhoj domu Jana Fúzákovie, a spínajúc malé, nezrobené ruky, lká: „Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie...!“
Forma: Kompozícia je pri Ťapákovcoch veľmi jednoduchá. Je to obyčajné lineárne radenie, teda v diele niesu použité žiadne zamotávajúce prvky, ako retrospektíva, ale obyčajné zobrazenie dejov v čase tak, ako plynie. V tejto novele sa vyskytujú vnútorné monológy a to najmä pri dvoch hlavných postavách, Anči a najviac pri Ili, hlavne v škole, ako chce, aby si ju Paľo všimol. Ináč je dielo napísané formou dialógov.