Pôvod: Božena Slančíková – TIMRAVA (1867 – 1951) bola spisovateľka v období tzv. slovenského kritického realizmu. Vo svojich poviedkach a novelách zobrazuje svoje osobné skúsenosti (Skúsenosť, Všetko za národ),dedinu (Ťapákovci, Na jednom dvore, Tá zem vábna), aj tému vojny a jej dôsledky (Hrdinovia, Skon Paľa Ročku). Narodila sa ako dvojča v Polichne v rodine evanjelického farára, ktorý všetkých 11 detí sám vyučoval a vychovával a pritom sa riadil zásady: „Nech bude každé podľa svojho spôsobu šťastlivé, nechať ho.“ Tejto zásady sa pridŕžal, aj keď boli deti väčšie. Nerád karhal pre maličkosti, bol mierny a tolerantný. Ako na zavŕšenie školy ju rodičia poslali na jeden rok do školy, do Banskej Bystrice. Jej sa to ale moc nepáčilo. Profesor bol síce dobrý, ale bola na koste u jednej profesorskej vdovici, ktorá ju pre jej príliš slovenské meno: Božena nenávidela. Domov prišla ubitá a v živote na toto obdobie veľa ráz spomínala. Veľa čítala, aj keď sa k nej toho nedostalo veľa. Najradšej mala Slovenské pohľady, Vajanského novely a potom aj Hviezdoslava a Kukučina, ale čítala aj knihy po nemecky a po maďarsky. Slančíkovie deti sa odlišovali hlavne literárnym nadaním. S písaním začal starší brat a potom ho nasledovali sestry. Timrava na začiatku svojej tvorby písala hlavne pesničky. Aj keď sa chcela stať poštárkou jej zámer jej nevyšiel a postupne začala uverejňovať svoju tvorbu v Slovenských novinách, neskôr v Slovenských pohľadoch. Asi o 10 rokov neskôr vydala svoje prvé diela Ratolesť, Aj ide vesna a poviedku Na vrchoch. V nich už začala používať titul Timrava a je na nich zaujímavé, že láska tu nieje zobrazená ako nadzemský cit, ale ako vášeň a výpočet, pričom zúčastnení ju chápu ako konvenčnú „hru“. Začala byť populárna a v roku 1947 jej vtedajší predseda vlády Klement Gottwald udelil titul „národná umelkyňa“.
Syntézou Timravinho poznania a umeleckých skúseností pri zobrazovaní dedinského ľudu je novela Ťapákovci. Úvodný a záverečný obraz rodiny, ktorá sa pridŕža odvekého spôsobu života svojich predkov, priamo vyvoláva očakávanie nevyhnutnej zmeny situácie – v jednom dome žije 16 ľudí. Autorka ukazuje zložitosť tejto premeny, zisťujúc, že ľudská podstata sa nemení a zostáva večným žriedlom životných bolestí.