Giovanni Boccaccio: Dekameron

Dekameron je jediné Boccacciove dielo, ktoré ho prežilo, aj všetky jeho ostatné knihy. Začal ho písať ako povedal Dante- "uprostred dráhy svojho života“ -roku 1348 ako 35 ročný. Nikto nevie, kde ho písal, no určite nie vo Florencii. Tam zúril mor a Boccaccio pred ním utiekol ako postavy v jeho knihe. Svoju prácu dokončil v roku 1353, keď mor už dávnejšie ustúpil. Čakali by sme, že v tragickom období jednej z najhorších morových epidémii, aké prežila stredoveká Európa, vznikne smutná kniha. Ale, nie. Vznikla kniha práve opačného rázu: úsmevná, plná humoru, vtipu, občas samopašného, ba až klzkého žartu. Toto dielo sa stalo významným medzníkom talianskej a vôbec európskej umeleckej prózy. Máloktoré dielo európskej literatúry od čias svojho vzniku cez dlhé storočia žilo takým plným "druhým životom“ ako práve Dekameron.

V úvode knihy autor opisuje vtedajšiu situáciu vo Florencii. V roku 1348 tam zúril mor, ktorý denne zabíjal tisícky ľudí. Jedného dňa sa v kostole Santa Maria Novella stretlo 7 žien, ktoré si boli vzájomne blízke. Autor ich predstavuje pod falošnými menami: Pampinea, Fiamnetta, Filomena, Emilia, Lauretta, Neifile a Elissa. Začali sa rozprávať a z tohto rozhovoru zistili, že sú všetky v rovnakej situácii. Na mor im umreli takmer všetci príbuzní a priatelia a tí, čo neochoreli zo strachu ušli. Tieto panie sa priznali, že sa tiež boja moru. Pampinea preto podala návrh, aby sa i ony zbalili a odišli všetky spolu na vidiek. Ostatné panie ju pochválili a okamžite súhlasili. Malo to však jeden háčik. V tých časoch sa nepatrilo, aby dámy chodili niekam bez mužskej spoločnosti. Práve vtedy prišli do kostola ich 3 priatelia, Panfilo, Filostrato a Dioneo. Pampinea ich hneď oslovila a navrhla im, aby ich sprevádzali. Tí súhlasili, a tak hneď na druhý deň odišli na letné sídlo aj so svojím služobníctvom. Tam sa dohodli, že si zvolia vládcu, a ten vždy určí, čo budú robiť a jesť. Na konci dňa potom určí nasledujúceho vládcu. Za prvého vládcu zvolili Pampineu. Tá hneď vydala príslušné pokyny služobníctvu. Prikázala, že celý čas, čo tu strávia, sa budú iba zabávať a nesmú myslieť na nič smutné. Vyšli si von na lúku, no bolo strašne teplo, tak si posadali do kruhu tam, kde bol tieň a Pampinea navrhla, aby si na pobavenie rozprávali príbehy. Toto potom zachovávali ďalšie dni, čo tu strávili.

Prvý deň sa za kraľovania Pampiney rozpráva o tom, čo je každému pochuti.

Druhý deň sa za kraľovania Filomeny rozpráva o tých, ktorých stihli rozličné nehody, ale nakoniec sa všetko nad očakávanie dobre skončilo.

Osma novela

V čase, keď Rímske cisárstvo prechádzalo z rúk Francúzov do rúk Nemcov, vzniklo medzi oboma národmi veľké nepriateľstvo a neľútostná vojna. Francúzky kráľ so synom zhromaždili veľké vojsko a predtým, ako odišli do vojny, zverili svoje kráľovstvo do rúk grófa Waltera z Antverp. Potom sa dali na cestu. Walter začal spravovať kráľovstvo veľmi rozvážne a múdro a so všetkým sa radil s kráľovnou a jej nevestou. V tom čase mu umrela manželka a zanechala mu 2 deti, chlapca a dievča. Vtedy sa do neho zaľúbila kráľovská nevesta. Jedného dňa si ho dala zavolať a povedala mu o svojich citoch. On však jej city neopätoval "lebo bol až na smrť verný svojmu pánovi. Nahnevaná pani si rozstrapatila vlasy, roztrhala šaty a začala kričať: "Pomoc, pomoc, gróf z Antverp chce na mne schápať násilie!“ Jej krik privolal veľa ľudí a tí jej uverili. Gróf preto vysadil svoje deti na koňa a utiekol do Londýna.

Správa o tom sa dostala až ku kráľovi a jeho synovi a oboch veľmi pobúrila. Odsúdili grófa a jeho deti na večné vyhnanstvo a sľúbili za jeho dolapenie odmenu. Gróf nechal svoju dcéru u jednej pani v Londýne, syna u kráľovského hodnostára vo Walese a sám vstúpil do služby u istého šľachtica v Írsku. Grófova dcéra u tej pani vyrástla a keď bola súca na vydaj, zaľúbil sa do nej panin syn, ktorý sa s ňou potom oženil. Jeho syn vyrástol u kráľovho koniara a keď počas moru všetci okrem koniarovej dcéry umreli, oženil sa s ňou a koniarom sa stal on. Medzitým francúzsky kráľ umrel a kráľom sa stal jeho syn a kráľovnou tá, kvôli ktorej žil Walter vo vyhnanstve. Počas jednej z vojen kráľovná ochorela a pred smrťou sa vyspovedala zo svojich hriechov. Priznala sa aj k tomu, ako krivo obvinila grófa z Antverp a poprosila svojho muža, aby ho našiel a všetko mu vrátil. Kráľ ihneď po ňom vydal pátranie. On bol práve vo vojne aj so svojim synom a zaťom. Tá správa sa dostala až k nim a všetci traja sa vybrali za kráľom. Ten sa mu ospravedlnil a vrátil mu všetky majetky. Doviedli aj jeho dcéru a nevestu s deťmi a všetci si porozprávali, čo všetko zažili. Jeho deti sa potom vrátili domov a gróf Walter ostal v Paríži a žil tu až do smrti v oveľa väčšej cti a sláve ako predtým.

Charakteristika hlavných postáv:

Walter knieža z Antverp- dôveryhodný "...ustanovili ho najvyšším správcom Francúzskeho kráľovstva.“, verný "Gróf bol až na smrť verný svojmu pánovi...“, starostlivý otec "...so slzami v očiach odovzdal dcéru panej.“ ,"...rád mu chlapca dal, čo aj sa s ním ťažko lúčil.“

Grófova dcéra- Pekná, urastená, starostlivá "...veľmi starostlivo ho ošetrovala.“, skromná "...Chudobnej dvornej dáme, ako som ja, ktorú vyhnali z domu a ktorá musí slúžiť iným, nepatrí sa, aby mala nejakú lásku.“, vďačná "Pani, vytrhli ste ma z biedy, v ktorej som žila s otcom, a vychovali ste ma ako vlastnú, nuž mala by som vám splniť všetko, čo sa vám zapáči...“

Grófov syn- silný, statný, urastený a zdatný mládenec

Konfliktom príbehu bolo, že kráľovská nevesta nepravdivo obvinila grófa.
Témou príbehu je život grófa a jeho detí v o vyhnanstve.
Ideou príbehu je grófova vytrvalosť.
Ponaučenie: Nemali by sme nikoho obviňovať bez toho, aby sme si overili, či je to pravda.Tretí deň sa za kraľovania Neifili rozpráva o ľuďoch, ktorí svojou šikovnosťou dosiahnu to, po čom veľmi túžili, alebo opäť získajú to , o čo prišli.

Štvrtý deň sa za kraľovania Filostrata rozpráva o tých, ktorých láska sa nešťastne skončila.

Piaty deň sa za kraľovania Fiamnetty rozpráva o milencoch, ktorých láska sa po mnohých útrapách a nedobrých udalostiach šťastne skončila.

Šiesty deň sa za kraľovania Elissy rozpráva o tých, ktorí sa stali sa stali predmetom nejakého vtipu, ale sa ubránili či už pohotovou odpoveďou, alebo predvídavo sa vyhli strate, nebezpečenstvu alebo hanbe.

Siedmy deň sa za kraľovania Dionea rozpráva o všelijakých fígľoch, ktoré či už z lásky alebo na svoju záchranu vyviedli ženy svojim mužom, nech už o tom tí chudáci vedeli alebo nie.

Osmy deň sa za kraľovania Lauretty rozpráva o huncútstvách, čo denne stvárajú ženy mužom, muži ženám alebo muži jeden druhému.

Siedma novela

Vo Florencii žila mladá pani, veľmi pekná, ale namyslená. Bola šľachtického pôvodu a volala sa Elena. Veľmi skoro ovdovela, no nechcela sa znovu vydať, lebo sa zaľúbila do jedného mládenca. V tom čase sa do Florencie vrátil mládenec menom Rinieri, ktorý dlhé roky študoval v Paríži. Tento mladík sa na jednej slávnosti zaľúbil do pani Eleny. Tá si to všimla a z nudy s ním flirtovala. Pozvala si ho na Vianoce a nechala ho vonku mrznúť pod zámienkou, že má doma na návšteve brata, čo by mal čoskoro odísť. Ona sa na ňom zatiaľ so svojím milým dobre zabávala. Rinieri tam prestál celú noc a na následky omrzlín skoro umrel. Keď sa vyliečil, pochopil, že pani Elena ho vodila za nos a všetka jeho láska sa zmenila na nenávisť, no tváril sa, že je do nej ešte viac zaľúbený a rozmýšľal, ako by sa jej pomstil.

Príležitosť sa mu naskytla asi o pol roka. Mladík, ktorého Elena milovala, sa zaľúbil do inej a ju nechal. Elena celá zúfalá požiadal o radu Rinieriho. Ten jej povedal, že jej odleje figúrku toho, koho chce získať a ona sa s ňou potom musí pred polnocou a pred splnom 7 ráz vykúpať v prúde vody. Keď vyjde z rieky, nahá sa musí vyškriabať na strom alebo budovu, otočiť sa na sever a odriekať zaklínadlo, ktoré jej napíše. Ak to všetko spraví, zjavia sa jej 2 devy, ktoré jej povedia, čo má urobiť aby si späť získala svojho milého a aby ju už nikdy neopustil.

Pani mu všetko uverila a hneď mu aj povedala, že sa vykúpe v Arne a vyjde na opustenú vežu. Rinieri to tam poznal a potešil sa tomu. Elena odišla hneď, ako dostala sošku a zaklínadlo. Urobila všetko tak, ako jej mladík povedal, no nič sa nestalo. Keď tam takto stála do rána, pochopila, že Rinierimu naletela. Rozhodla sa zliezť dolu, no zmizol odtiaľ rebrík a nemala sa ako dostať dolu. Nevedela, čo si má počať, tak zmorená únavou zaspala.

Okolo obeda sa zobudila na strašnú horúčavu. Telo mala celé spálené, bola smädná a hladná. Vtedy sa tam ukázal Rinieri a pani ho prosila, aby ju pustil dolu, že je už dosť potrestaná. On bol ale neoblomný, nechal ju tam a odišiel ku svojmu priateľovi. Až večer za ňou poslal slúžku. Elenu zatiaľ doštípali komáre a ovady a koža jej popraskala do krvi. Slúžka ju tam našla aj s jedným sedliakom. Spoločne ju zniesli dolu a sedliak s manželkou sa postarali o to, aby ich dopravili do Florencie. Tam ju lekári vyliečili a ona potom zabudla na svojho milenca a odvtedy si dávala pozor, aby nikoho nevodila za nos, alebo aby sa do niekoho nezaľúbila.

Charakteristika hlavných postáv:

Pani Elena- krásna, namyslená, rada sa zahrávala a mužmi "...krútila sa dookola a čoskoro zistila, kto a s akým záujmom ju pozoruje...“ "...hneď naňho začala hádzať pohľadmi, myslela si, že čím väčšmi Rinieriho vybičuje pohľadmi, tým cennejšia bude jej krása aj pre toho, ktorému ju venovala.“, prefíkaná "...o chvíľu povedala pani milencovi: "Poď, pozrieme sa, čo robí ten, na ktorého si žiarlil a čo mu povie slúžka.“ Šli teda k oknu a počuli ako slúžka vraví: "Rinieri, pani je taká smutná ako nikdy dosiaľ. Práve dnes prišiel jej brat a ešte neodišiel. Pani za tebou príde, len čo bude môcť...“, do istej mieri aj naivná "Pani moja, okrem iných vecí som sa v Paríži vyučil aj černokňažníctvu. Čarovanie ale nie je milé bohu, prisahal som, že ho nikdy nepoužijem, ale vám pomôžem." Pani vypočula tieto slova a uverila im do poslednej hlásky.“

Rinieri- naivný "...klepal sa od zimy ako pes a konečne si uvedomil, že ho pani vodí za nos...“, pomstychtivý "...a láska, ktorú k nej cítil, zmenila sa na ukrutnú nenávisť. Všelijako premýšľal, ako by sa jej pomstil, a teraz väčšmi túžil po pomste ako predtým po láske.“, ukrutný "...neumrieš mojou rukou, naničhodnica, umrieš vlastnou rukou, ak budeš mať nato odvahu.“ Bol i súcitný, no pomsta vyhrala nad súcitom "...premohol súcit a túžbu, pripomenul si, prečo je tu, ako ho potupila, ostal verný svojmu pôvodnému zámeru a nechal ju prejsť...“

Konfliktom príbehu bolo, že pani Elena nechala Rinieriho celú noc mrznúť vonku.
Témou príbehu je vzťah Rinieriho a Eleny.
Ideou príbehu je Rinieriho pomsta.
Ponaučenie: Nemáme si robiť žarty z druhých, ak nechceme, aby sa to obrátilo proti nám.Deviaty deň sa za kraľovania Emilie každý rozpráva, čo chce a čo sa mu páči.

Posledný desiaty deň sa za kraľovania Panfila rozpráva o ľuďoch, ktorí vykonali niečo šľachetné, alebo sa skvele zachovali vo veciach lásky, alebo aj iných veciach.

Desiata novela

Markíz zo Saluzza menom Gualtieri nemal ženu ani deti a myslel len na zábavu. To sa nepáčilo jeho vazalom a presviedčali ho a prosili, aby sa oženil. Ponúkli sa mu, že mu nájdu nevestu, na ktorú sa bude môcť spoľahnúť a bude s ňou s pokojný. On napokon súhlasil, ale povedal, že nevestu si nájde sám. Už dlhšiu dobu sa mu páčilo jedno chudobné dievča z dediny, a pretože ju pokladal za krásnu, usúdil, že by s ňou mohol viesť dlhý a pekný život. Dal zavolať jej otca a dohodol sa sním, za akých podmienok sa ožení s jeho dcérou. Potom sa všetci pustili do príprav.

Keď nadišiel deň určený na svadbu, Gualtieri a všetci pozvaní vysadli na kone a išli pre nevestu. O chvíľu prišli k domčeku, kde bývala, a zastihli ju, ako sa vracala od studne, aby sa sama pozrela na Gualtieriho nevestu. Volala sa Griselda. Zavolal ju dnu a v dome pred jej otcom sa jej opýtal, že ak sa s ňou ožení, či sa bude usilovať byť poslušná, či sa nebude pohoršovať nad ničím, čo on urobí a povie. Ona so všetkým súhlasila. Potom ju vzal za ruku, vyviedol ju von, dal ju vyzliecť donaha a obliecť do svadobných šiat. V prítomnosti všetkých sa s ňou oženil a odviedol domov, kde usporiadali prekrásnu svadbu a slávnosť.

Griselda so svojím odevom zmenila aj správanie a mravy. Nikto si ani nespomenul na to, že je pastierka. Svojho muža poslúchala, bola samá ochota a Gualtieri si myslel, že je najšťastnejší človek na svete. Čoskoro sa im narodila dcéra. Markíz to patrične oslávil, no hneď nato si pomyslel, že by svoju ženu mohol podrobiť skúške. Najprv ju dráždil slovami, predstieral, že jeho vazali s ňou nie sú spokojní a že sa hnevajú, že mu neporodila syna. Pani mu na to odpovedala, že vie, že je menej ako oni a že nebola hodna takej veľkej pocty, akou ju zahrnul. Jemu sa táto odpoveď zapáčila a zistil, že sa jej vôbec nedotkla pýcha a nie je ani trochu namyslená.

Čoskoro jej naznačil, že jeho poddaní nemôžu strpieť dievčatko, ktoré sa jej narodilo. Poslal za ňou sluhu s tým, že jej má dieťa zobrať a zabiť. Griselda zosmutnela a podala mu dieťa. Sluha ho odovzdal pánovi a ten ho s ním poslal tajne do Bologne za svojimi príbuznými a všetkým nechal v tom, že ho dal zabiť. Onedlho sa Griselde narodil syn. Gualtieri sa mu potešil, no urobil s ním to, čo so svojou dcérou. Griselda opäť nič nepovedala.

O pár rokov sa rozhodol svoju ženu postaviť pred poslednú skúšku. Povedal jej, že sa chce oženiť s inou ženou. Griselda zosmutnela, lebo vedela, že sa bude musieť vrátiť k otcovi a pásť ovce, no nepovedala nič. K otcovi ju poslal pešo, bosú a iba v jednej košeli. Griseldin otec to čakal, odkedy sa Griselda vydala. Obliekla si staré šaty, ktoré si pred svadbou vyzliekla, a ktoré jej otec schoval a robila drobné práce v jeho dome. Gualtieri zatiaľ rozkázal, aby začali robiť prípravy na svadbu. Potom povolal do zámku Griseldu a poveril ju prípravou izieb a prikázal jej pozvať hostí, akých chce.

V deň svadby všetkých srdečne s úsmevom vítala, ako keby v dome bola paňou, hoci mala oblečené len chudobné šaty. Keď sa všetci usadili, dal si zavolať Griseldu a pred všetkými sa jej spýtal, čo si myslí o jeho neveste. Ona mu povedala, že je veľmi krásna a múdra a poprosila ho, aby ju nevystavil takej skúške ako ju. Keď Gualtieri videl, že sa ani trochu nezmenila, rozhodol sa, že ju nebude už viac trápiť. Povedal jej, že jeho nevesta je v skutočnosti ich dcéra a jej brat ich syn, že ju ľúbi nadovšetko na svete a že ju chcel iba vyskúšať a naučiť, akou ženou mu má byť. Panie ju potom prezliekli do krásnych šiat a dlho sa zabávali. Gualtieriho vyhlásili za veľmi múdreho, ale mu vyčítali, že priveľmi skúšal svoju ženu, a ju vyhlásili za najmúdrejšiu ženu na svete.

Charakteristika hlavných postáv:

Gualtieri- zvedavý "...pomyslel si, že by ju mohol vyskúšať zlým zaobchádzaním...“, krutý "...pani, pápež mi povolil vziať si inú ženu a opustiť ťa. Moji predkovia boli šľachtici, tvoji predkovia boli sedliaci. Preto sa vrátiš k otcovi s tým venom, ktoré si mi priniesla...“, neoblomný "...prosili ho, aby dal Griselde nejaké rúcho, aby sa nemusela ukazovať v handrách, no márne.“, spokojný "...ja som tvoj muž, milujem ťa nadovšetko a môžem sa popýšiť, že nikto na svete nemá lepšiu ženu ako ja.“

Griselda- dobrosrdečná a skromná "Keď pani počula jeho slová, nezmenila nič na svojej dobrote a povedala mu: "Pán môj, urob so mnou, čo chceš. Ja budem so všetkým spokojná, lebo viem, že som menej ako oni a že som nebola hodna tej veľkej pocty, ktorou si ma zahrnul.“, vytrvalá "...veľmi sa čudoval jej vytrvalosti ...“, statočná "...pani s veľkou námahou a sebazaprením potlačila slzy...“

Témou príbehu je Gualtieriho skúška poslušnosti a vernosti pre Griseldu.
Ideou príbehu je Griseldina trpezlivosť a vytrvalosť.
Ponaučenie: Mali by sme všetko trpezlivo znášať, aj keď sa nám to občas nepáči.

Charakteristika Dekameronu:

Je písaný veľmi jednoducho a humorne. Bol napísaný na pobavenie v smutných časoch. Obsahuje 100 vtipných noviel s ponaučením. Je to typicky renesančné dielo. Dej sa odohráva v prostredí Florentského vidieku. Kniha je, ako keby ho Boccaccio venoval len ženám. Dokazujú to Boccacciove slová. "Najpôvabnejšie panie, keď si pomyslím, aké súcitné ste všetky od prírody, musím uznať, že začiatok tohto diela sa vám bude zdať pochmúrny a vážny...“ alebo "Najdrahšie panie, z rečí, ktoré som počul od mnohých múdrych ľudí...“ alebo "vážené, panie, boli niektorí ľudia, ktorí po prečítaní týchto drobných príbehov tvrdili, že sa mi až priveľmi páčite a že to nie je pekné...“ alebo "Najšľachetnejšie devy? Podujal som sa na dlhú a namáhavú prácu pre vaše potešenie...“

Zdroje:

Giovanni Boccaccio: Dekameron. Martin, 1980, strán 636. -