Dekameron je jediné Boccacciove dielo, ktoré ho prežilo, aj všetky jeho ostatné knihy. Začal ho písať ako povedal Dante- "uprostred dráhy svojho života“ -roku 1348 ako 35 ročný. Nikto nevie, kde ho písal, no určite nie vo Florencii. Tam zúril mor a Boccaccio pred ním utiekol ako postavy v jeho knihe. Svoju prácu dokončil v roku 1353, keď mor už dávnejšie ustúpil. Čakali by sme, že v tragickom období jednej z najhorších morových epidémii, aké prežila stredoveká Európa, vznikne smutná kniha. Ale, nie. Vznikla kniha práve opačného rázu: úsmevná, plná humoru, vtipu, občas samopašného, ba až klzkého žartu. Toto dielo sa stalo významným medzníkom talianskej a vôbec európskej umeleckej prózy. Máloktoré dielo európskej literatúry od čias svojho vzniku cez dlhé storočia žilo takým plným "druhým životom“ ako práve Dekameron.

V úvode knihy autor opisuje vtedajšiu situáciu vo Florencii. V roku 1348 tam zúril mor, ktorý denne zabíjal tisícky ľudí. Jedného dňa sa v kostole Santa Maria Novella stretlo 7 žien, ktoré si boli vzájomne blízke. Autor ich predstavuje pod falošnými menami: Pampinea, Fiamnetta, Filomena, Emilia, Lauretta, Neifile a Elissa. Začali sa rozprávať a z tohto rozhovoru zistili, že sú všetky v rovnakej situácii. Na mor im umreli takmer všetci príbuzní a priatelia a tí, čo neochoreli zo strachu ušli. Tieto panie sa priznali, že sa tiež boja moru. Pampinea preto podala návrh, aby sa i ony zbalili a odišli všetky spolu na vidiek. Ostatné panie ju pochválili a okamžite súhlasili. Malo to však jeden háčik. V tých časoch sa nepatrilo, aby dámy chodili niekam bez mužskej spoločnosti. Práve vtedy prišli do kostola ich 3 priatelia, Panfilo, Filostrato a Dioneo. Pampinea ich hneď oslovila a navrhla im, aby ich sprevádzali. Tí súhlasili, a tak hneď na druhý deň odišli na letné sídlo aj so svojím služobníctvom. Tam sa dohodli, že si zvolia vládcu, a ten vždy určí, čo budú robiť a jesť. Na konci dňa potom určí nasledujúceho vládcu. Za prvého vládcu zvolili Pampineu. Tá hneď vydala príslušné pokyny služobníctvu. Prikázala, že celý čas, čo tu strávia, sa budú iba zabávať a nesmú myslieť na nič smutné. Vyšli si von na lúku, no bolo strašne teplo, tak si posadali do kruhu tam, kde bol tieň a Pampinea navrhla, aby si na pobavenie rozprávali príbehy. Toto potom zachovávali ďalšie dni, čo tu strávili.

Prvý deň sa za kraľovania Pampiney rozpráva o tom, čo je každému pochuti.

Druhý deň sa za kraľovania Filomeny rozpráva o tých, ktorých stihli rozličné nehody, ale nakoniec sa všetko nad očakávanie dobre skončilo.

Osma novela

V čase, keď Rímske cisárstvo prechádzalo z rúk Francúzov do rúk Nemcov, vzniklo medzi oboma národmi veľké nepriateľstvo a neľútostná vojna. Francúzky kráľ so synom zhromaždili veľké vojsko a predtým, ako odišli do vojny, zverili svoje kráľovstvo do rúk grófa Waltera z Antverp. Potom sa dali na cestu. Walter začal spravovať kráľovstvo veľmi rozvážne a múdro a so všetkým sa radil s kráľovnou a jej nevestou. V tom čase mu umrela manželka a zanechala mu 2 deti, chlapca a dievča. Vtedy sa do neho zaľúbila kráľovská nevesta. Jedného dňa si ho dala zavolať a povedala mu o svojich citoch. On však jej city neopätoval "lebo bol až na smrť verný svojmu pánovi. Nahnevaná pani si rozstrapatila vlasy, roztrhala šaty a začala kričať: "Pomoc, pomoc, gróf z Antverp chce na mne schápať násilie!“ Jej krik privolal veľa ľudí a tí jej uverili. Gróf preto vysadil svoje deti na koňa a utiekol do Londýna.

Správa o tom sa dostala až ku kráľovi a jeho synovi a oboch veľmi pobúrila. Odsúdili grófa a jeho deti na večné vyhnanstvo a sľúbili za jeho dolapenie odmenu. Gróf nechal svoju dcéru u jednej pani v Londýne, syna u kráľovského hodnostára vo Walese a sám vstúpil do služby u istého šľachtica v Írsku. Grófova dcéra u tej pani vyrástla a keď bola súca na vydaj, zaľúbil sa do nej panin syn, ktorý sa s ňou potom oženil. Jeho syn vyrástol u kráľovho koniara a keď počas moru všetci okrem koniarovej dcéry umreli, oženil sa s ňou a koniarom sa stal on. Medzitým francúzsky kráľ umrel a kráľom sa stal jeho syn a kráľovnou tá, kvôli ktorej žil Walter vo vyhnanstve. Počas jednej z vojen kráľovná ochorela a pred smrťou sa vyspovedala zo svojich hriechov. Priznala sa aj k tomu, ako krivo obvinila grófa z Antverp a poprosila svojho muža, aby ho našiel a všetko mu vrátil. Kráľ ihneď po ňom vydal pátranie. On bol práve vo vojne aj so svojim synom a zaťom. Tá správa sa dostala až k nim a všetci traja sa vybrali za kráľom. Ten sa mu ospravedlnil a vrátil mu všetky majetky. Doviedli aj jeho dcéru a nevestu s deťmi a všetci si porozprávali, čo všetko zažili. Jeho deti sa potom vrátili domov a gróf Walter ostal v Paríži a žil tu až do smrti v oveľa väčšej cti a sláve ako predtým.

Charakteristika hlavných postáv:

Walter knieža z Antverp- dôveryhodný "...ustanovili ho najvyšším správcom Francúzskeho kráľovstva.“, verný "Gróf bol až na smrť verný svojmu pánovi...“, starostlivý otec "...so slzami v očiach odovzdal dcéru panej.“ ,"...rád mu chlapca dal, čo aj sa s ním ťažko lúčil.“

Grófova dcéra- Pekná, urastená, starostlivá "...veľmi starostlivo ho ošetrovala.“, skromná "...Chudobnej dvornej dáme, ako som ja, ktorú vyhnali z domu a ktorá musí slúžiť iným, nepatrí sa, aby mala nejakú lásku.“, vďačná "Pani, vytrhli ste ma z biedy, v ktorej som žila s otcom, a vychovali ste ma ako vlastnú, nuž mala by som vám splniť všetko, čo sa vám zapáči...“

Grófov syn- silný, statný, urastený a zdatný mládenec

Konfliktom príbehu bolo, že kráľovská nevesta nepravdivo obvinila grófa.
Témou príbehu je život grófa a jeho detí v o vyhnanstve.
Ideou príbehu je grófova vytrvalosť.
Ponaučenie: Nemali by sme nikoho obviňovať bez toho, aby sme si overili, či je to pravda.