Tak, ako v mnohých iných dielach, aj v tejto krátkej novele L.N.Tolstoj rozoberá závažnú otázku lásky, žien a šťastia v rodinnom živote. Je to príbeh dvoch milujúcich sa ľudí, dokonale spriaznených duší, ktoré sú však od seba odlúčené práve životom, ktorý sa pre nich zdal byť nádherným snom, prežitým v náručí jeden druhého. Hlavnou postavou príbehu je mladá, neskúsená žena, ktorá sa vášnivo zamiluje do muža staršieho, svetaznalého. Ich lásku požehná manželstvo a dokonalé šťastie mladomanželského života. No rozdelí ich práve vekový rozdiel, skúsenosti a celkový pohľad na svet. Práve mladosť a túžba po dobrodružstvách rojčivej ženy sa postavia do cesty ich čistého vzťahu ako neprekonateľná prekážka. Spôsobia oddialenie ich predtým si tak blízkych duší a navzájom ich odcudzia. Až napokon, po troch rokoch manželstva nakoniec prelomia tú vzdialenosť a nový cit sa zrodí medzi nimi – už nie láska vášnivá, nespútaná, no láska pokojná, láska ľudí, ktorí už pochopili zmysel života, a to ich zblížilo.

Toto dielo je plné ilúzií a nádejí na dokonalé šťastie. V jeho priebehu sa úplne mení charakter hlavnej hrdinky. Z naivného, rojčivého a duševne ešte nevyvinutého dievčaťa sa pričinením chápavého muža stane skúsená žena, túžiaca len po pokojnom živote po boku svojho milovaného. Uvedomí si podstatu života, no až po tom, čo ho sama prežije. Skúsenosti ju totiž naučili, že túžba po dobrodružstvách a vzrušeniach na ďalekých cestách je nestála. Keď sa jej človek nabaží, opäť zatúži po pokoji a teple rodinného krbu.

Mária Alexandrovna – Maša bola na začiatku príbehu len sedemnásťročným dievčaťom. Na otca si sotva pamätala, matka jej nedávno umrela a zanechala za sebou obstojný majetok. Zostala jej len malá sestrička Soňa a stará pestúnka Kaťa. Bola nešťastná, akoby otrávená životom, no len dovtedy, kým k nim na návštevu nezavítal starý priateľ jej otca Sergej Michajlič, muž čestný a prostý, no o takmer dvadsať rokov od nej starší. On jej otvoril oči aby uvidela krásy života, naučil ju tešiť sa z maličkostí, odhaliť a porozumieť citom iných ľudí. Maša cítila, ako sa jej srdce napĺňa šťastím, novými nádejami a túžbami. Sergej mal nad ňou moc, akú ešte nikto predtým. Jeho myšlienky boli aj jej myšlienkami, jeho city boli aj jej citmi, no až neskôr si uvedomila, že je to láska. A on sa do nej i proti svojej vôli zaľúbil. Nastalo vzájomné vyznanie, zasnúbenie, svadba... dokonalé romantické šťastie. A také aj v prvých mesiacoch naozaj bolo, no Maša sa presýtila až príliš pokojného dedinského života a zatúžila po dobrodružstvách. Toho sa Sergej, milujúci takýto život, obával, no vyplnil jej želanie a odcestovali spolu do Petrohradu. Maša, okúzlená večierkami a plesmi, bola v spoločnosti veľmi obľúbená, čo uspokojovalo jej márnivosť, no zároveň ju odpútavalo od manžela. Rozdielnosť ich túžob v tej dobe ich od seba celkom odlúčila, zničila vášeň a dokonalé porozumenie v ich láske, zostala im iba nemá otázka v očiach a priepasť medzi nimi, ku ktorej sa báli priblížiť. Takto ich vzťah „zamrzol“ na tri dlhé roky. Spoločnosť sa pre Mašu stala nenahraditeľnou, aj keď ju už netešila. Dokonca aj materinský cit, ktorý ju spočiatku tak mocne uchvátil a vyvolal v nej neočakávané nadšenie, čoraz väčšmi ochaboval a menil sa na zvyk a ľahostajnú povinnosť.

Na tretí rok všedného života sa spolu vrátili do starého domu Mašiných rodičov. Jej duša bola rozorvaná. Na jednej strane nechcela nič, len žiť so svojím manželom pokojne a jednoducho: „Sergejova prítomnosť, jeho prostý, dobrý hlas mi znova vyvrátili dojem, že som niečo stratila. Čo si môžem ešte žiadať? Je láskavý, jemný, je dobrý muž, dobrý otec, sama neviem, čo by som ešte chcela.“ No na druhej strane cítila, že jej niečo chýba. Vracali sa jej spomienky na detstvo a ľútosť nad navždy stratenou, šťastnou minulosťou: „Kde sa podeli tie vidiny? Kde sú tie milé, sladké piesne? Splnilo sa všetko, v čo som sa ledva odvážila dúfať. Nejasné, splývajúce sny sa stali skutočnosťou; a skutočnosť sa premenila na ťažký, krušný a bezútešný život.“ Snažila sa nájsť to, čo navždy stratila: šťastie a nekonečnú lásku, ktorú k sebe ona a Sergej pociťovali pred odchodom do Petrohradu. Chcela vrátiť tie chvíle, znovu vyhľadať to vzrušenie a bezstarostnosť mladých liet. No až tu, ďaleko od ruchu veľkomesta a v dôvernom rozhovore s manželom, všetko pochopila: celé tri roky sa neúnavne hnala za vidinou šťastnej minulosti. No bola to len minulosť, nenávratne ukončená kapitola jej života. Sergej ju nenaučil žiť pokojným a naplneným životom, túto skúšku musela podstúpiť ona sama. („My všetci, a najmä vy, ženy, musíte osobne prežiť celý nezmysel života, aby ste sa vrátili k jeho podstate.“) On jej len ukázal cestu, nechal jej úplnú slobodu a nakoniec jej odhalil podstatu toho, čo vo svojom srdci už dávno vedela, no nechcela tomu uveriť. Jej rozum, tak ľahko podliehajúci rojčivosti, sa dlhé roky bránil vedomiu, že už niet cesty späť, že tá láska jej mladosti už dávno vyprchala.

Maša pochopila všetko. Po rokoch opäť nahliadla do manželových myšlienok. Nebola to, ako si myslela, jeho ľahostajnosť, či až opovrhnutie k nej, čo ich od seba odpútavalo. „Nie, nevravel som pravdu, že neľutujem za minulosťou; nie, žialim, plačem za tou bývalou láskou, ktorej už niet a nemôže byť viacej. Kto je tu na vine? Neviem. Zostala len láska, ale iná, zostalo jej miesto, ale ona celá vybolela, niet už v nej sily ani šťavy, zostali spomienky a vďačnosť.“

Po tomto zlome v jej živote upriamila pozornosť na svoje deti, prestala sa zaoberať minulosťou. Odľahlo jej na duši, srdce sa zbavilo clivoty a pocitu prázdnoty: začala žiť nový život, nie vzrušujúci ani najšťastnejší, no plný pokojnej radosti po boku chápajúceho manžela.

Autor týmto dielom zanechal veľké dedičstvo pre nasledujúce generácie. Istým spôsobom čitateľov pripravil na život, na to, čo od neho majú očakávať a s čím majú od začiatku počítať. Odhalil podstatu manželstva a lásky v ňom po plynutí rokov - najprv sú mladí ľudia plný rozčarovania a vzrušenia z nepoznaného citu, neskôr sa ich vzťah stane pokojnejším, zvykovým: „Každý vek má svoju lásku...“