referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Nataša
Pondelok, 17. januára 2022
L.N.Tolstoj v poviedkach
Dátum pridania: 31.01.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Zanube
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 108
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 5.6
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 9m 20s
Pomalé čítanie: 14m 0s
 
L.N. Tolstoj (1828 – 1910) je jeden z najvýznamnejších, ak nie najvýznamnejší ruský spisovateľ. Tolstého realistická , psychologicky motivovaná próza výrazne ovplyvnila vývin svetového románu 20. storočia a na jeho myšlienky nadviazali mnohí významní umelci.

Tolstoj bol oslavovaný, ale aj zatracovaný hlavne vo svojej vlasti v Rusku. Narodil sa ako šľachtický syn v Jasnej Poľane, kde bol aj pochovaný. Veľmi skoro osirel a možno aj to malo vplyv na jeho štúdium a názory. Niekoľkokrát vycestoval do Európy, kde porovnával život medzi Európou a Ruskom . Späť do Ruska sa vrátil s myšlienkou reformy školstva. Z jeho pedagogických postojov cítiť snahu oslobodiť školy od úradného nátlaku cárskej vlády.
Lev Nikolajevič Tolstoj zanechal veľmi výrazný odkaz vo svetovej literatúre. Rovnako veľké románové diela ako i poviedky, novely a drobné prózy svedčia o schopnosti Tolstého nahliadnuť do hĺbky duše nielen ruského človeka ale všetkých ľudí, do vzájomných vzťahov v rodinnom živote, do spolužitia muža a ženy.

Tieto témy rezonujú aj v dvoch krásnych Tolstého poviedkach: “Rodinné šťastie” a “Kreutzerova sonáta”.

Tak, ako v mnohých iných dielach, aj v krátkej novele Rodinné šťastie Tolstoj rozoberá závažnú otázku lásky, žien a šťastia v rodinnom živote. Je to príbeh dvoch milujúcich sa ľudí, dokonale spriaznených duší, ktoré sú však od seba odlúčené práve životom, ktorý sa pre nich zdal byť nádherným snom, prežitým v náručí jeden druhého

Toto dielo je plné ilúzií a nádejí na dokonalé šťastie. Hlavnou postavou príbehu je mladá, neskúsená žena, ktorá sa vášnivo zamiluje do muža staršieho, svetaznalého. V jeho priebehu sa úplne mení charakter hlavnej hrdinky. Z naivného, rojčivého a duševne ešte nevyvinutého dievčaťa sa pričinením chápavého muža stane skúsená žena, túžiaca len po pokojnom živote po boku svojho milovaného. Uvedomí si podstatu života, no až po tom, čo ho sama prežije. Skúsenosti ju totiž naučili, že túžba po dobrodružstvách a vzrušeniach na ďalekých cestách je nestála. Keď sa jej človek nabaží, opäť zatúži po pokoji a teple rodinného krbu.

Mária Alexandrovna – Maša bola na začiatku príbehu len sedemnásťročným dievčaťom. Na otca si sotva pamätala, matka jej nedávno umrela a zanechala za sebou obstojný majetok, zostala jej len malá sestrička a stará pestúnka. Bola nešťastná, akoby otrávená životom, no len dovtedy, kým k nim na návštevu nezavítal starý priateľ jej otca Sergej Michajlič, muž čestný a prostý, no o takmer dvadsať rokov od nej starší. On jej otvoril oči aby uvidela krásy života, naučil ju tešiť sa z maličkostí, odhaliť a porozumieť citom iných ľudí. Jeho myšlienky boli aj jej myšlienkami, jeho city boli aj jej citmi, no až neskôr si uvedomila, že je to láska. A on sa do nej i proti svojej vôli zaľúbil. Nastalo vzájomné vyznanie, zasnúbenie, svadba... dokonalé romantické šťastie. A také aj v prvých mesiacoch naozaj bolo, no Maša sa presýtila až príliš pokojného dedinského života a zatúžila po dobrodružstvách. Toho sa Sergej, milujúci takýto život, obával, no vyplnil jej želanie a odcestovali spolu do Petrohradu. Maša, okúzlená večierkami a plesmi, bola v spoločnosti veľmi obľúbená, čo uspokojovalo jej márnivosť, no zároveň ju odpútavalo od manžela. Rozdielnosť ich túžob v tej dobe ich od seba celkom odlúčila, zničila vášeň a dokonalé porozumenie v ich láske. Takto ich vzťah „zamrzol“ na tri dlhé roky. Spoločnosť sa pre Mašu stala nenahraditeľnou, aj keď ju už netešila. Dokonca aj materinský cit, ktorý ju spočiatku tak mocne uchvátil a vyvolal v nej neočakávané nadšenie, čoraz väčšmi ochaboval a menil sa na zvyk a ľahostajnú povinnosť.

Na tretí rok všedného života sa spolu vrátili do starého domu Mašiných rodičov. Jej duša bola rozorvaná. Na jednej strane nechcela nič, len žiť so svojím manželom pokojne a jednoducho: „Sergejova prítomnosť, jeho prostý, dobrý hlas mi znova vyvrátili dojem, že som niečo stratila. Čo si môžem ešte žiadať? Je láskavý, jemný, je dobrý muž, dobrý otec, sama neviem, čo by som ešte chcela.“ No na druhej strane cítila, že jej niečo chýba. Vracali sa jej spomienky na detstvo a ľútosť nad navždy stratenou, šťastnou minulosťou. Snažila sa nájsť to, čo navždy stratila: šťastie a nekonečnú lásku, ktorú k sebe ona a Sergej pociťovali pred odchodom do Petrohradu. No až tu, ďaleko od ruchu veľkomesta a v dôvernom rozhovore s manželom, všetko pochopila: celé tri roky sa neúnavne hnala za vidinou šťastnej minulosti. No bola to len minulosť, nenávratne ukončená kapitola jej života. Sergej ju nenaučil žiť pokojným a naplneným životom, túto skúšku musela podstúpiť ona sama. („My všetci, a najmä vy, ženy, musíte osobne prežiť celý nezmysel života, aby ste sa vrátili k jeho podstate.“)

Maša pochopila všetko. Po rokoch opäť nahliadla do manželových myšlienok. Nebola to, ako si myslela, jeho ľahostajnosť, či až opovrhnutie k nej, čo ich od seba odpútavalo. „Nie, nevravel som pravdu, že neľutujem za minulosťou; nie, žialim, plačem za tou bývalou láskou, ktorej už niet a nemôže byť viacej. Kto je tu na vine? Neviem. Zostala len láska, ale iná, zostalo jej miesto, ale ona celá vybolela, niet už v nej sily ani šťavy, zostali spomienky a vďačnosť.“

Po tomto zlome v jej živote upriamila pozornosť na svoje deti, prestala sa zaoberať minulosťou. Odľahlo jej na duši, srdce sa zbavilo clivoty a pocitu prázdnoty: začala žiť nový život, nie vzrušujúci ani najšťastnejší, no plný pokojnej radosti po boku chápajúceho manžela.
Autor týmto dielom zanechal veľké dedičstvo pre nasledujúce generácie. Istým spôsobom čitateľov pripravil na život, na to, čo od neho majú očakávať a s čím majú od začiatku počítať: „Každý vek má svoju lásku...“

V krátkej próze Kreutzerova sonáta autor spracúva závažný spoločensko-etický problém. S dôvernou vrúcnosťou básnika vyjadruje postoj k základným podobám ľudského spolužitia – k láske a k manželstvu. Nejde však o postoj človeka, ktorý požaduje harmonický život a túži po tichej láske. Príbeh v Kreutzerovej sonáte píše človek roztrpčený. Skúsenosť ho poučila, že sa draho platí za rozkoš milovať. Život ho tvrdo potrestal za jeho lásku k žene, ktorá však bola iba živočíšnou túžbou, vzbĺknutou prechodnou zmyselnosťou.

Dej sa začína i končí vo vlaku – v prostredí, ktoré autor často využíval vo svojich dielach. Vo vlakovom kupé sa stretáva rozmanitá spoločnosť debatujúca o manželskom šťastí. Do ich živého rozhovoru sa zamieša predtým mlčanlivý, utiahnutý pán Pozdnyšev, tvrdo oponujúci ich názoru na existenciu pravej lásky. Svojím odporom zaujme svojho spolusediaceho, v ktorom nájde znamenitého poslucháča.

Pozdnyšev, poznačený trpkými sklamaniami v živote, sa s úľavou i bôľom zveruje svojmu poslucháčovi so všetkým, čo ho na duši ťaží. Priznáva, že sa v mladosti stal smilníkom, ktorý využíval ľahké ženy pre svoju rozkoš, no potom, v snahe nájsť záľubu v počestnom živote, si vzal za manželku ženu čistú a ušľachtilú, ktorú, ako si myslel, ľúbil pravou láskou. S ňou vytrval v klamlivo mravnom zväzku plnom hádok, roztržiek a starostí o deti celých desať rokov. Až nakoniec, pochopiac nezmyselnosť ich vzťahu a v záchvate bezhlavej žiarlivosti ju zabil.

Dej však nie je podstatou tohto diela. Autor ho použil len ako pomôcku na vyjadrenie svojho postoja k láske a k ženám samotným. Pozdnyšev na začiatku svojho rozprávania odsudzuje svoju mladícku nerozvážnosť, no i vplyv prostredia, ktoré z neho urobili smilníka. Bol to preňho stav definitívny, z ktorého sa už nemohol vymaniť, a kvôli ktorému už nemohol byť nikdy šťastný v manželskom zväzku: „Človek, ktorý poznal niekoľko žien pre svoju rozkoš, nie je už normálny, ale človek navždy skazený – smilník. Môže sa zdržiavať, bojovať; ale prostý, jasný, čistý vzťah k žene, bratský vzťah už nikdy nebude mať.“

A práve to, čím sa v mladosti stal, ho neskôr priviedlo do záhuby. Už nikdy sa nemohol vo svojom srdci pozrieť na počestnú ženu a považovať ju pritom za vrchol čistoty a mravnosti, ako sa to od neho vyžadovalo. Jeho pohľad na celé ženské pohlavie sa od základu zmenil: „No všimnite si opovrhované nešťastnice, ba i tie najvznešenejšie veľkosvetské dámy: tie isté parády, tie isté voňavky, to isté obnažovanie rúk, pliec, pŕs a obopínanie vystrčeného zadku, tá istá vášeň k ligotavým čačkám, tie isté radovánky, tance a hudba, spev. Ako tamtie zvádzajú všetkými spôsobmi, tak aj tieto. Niet nijakého rozdielu. Ak prísne rozlišujeme, musíme povedať toľko, že prostitútkami na krátke pobavenie obyčajne opovrhujeme, trvalé prostitútky si vážime.“
Vzťah k svojej žene nazval Pozdnyšev láskou, no nie láskou duševnou, ktorá svojimi putami zbližuje dve spriaznené duše, no láskou živočíšnou, fyzickou - láskou dvoch navzájom si celkom cudzích sebcov, ktorí chceli vyťažiť čo najviac rozkoší jeden z druhého. Toto si obidvaja uvedomili už počas medových týždňov, no nevedeli to vyjadriť. A tak bol celý ich vzťah plný hádok a zmierení či polozmierení. „Posledným ospravedlnením svinského života“ boli deti. No tie pre nich neboli božím požehnaním a radosťou, boli utrpením. Neustály strach o ich zdravie a pohodlie im zabraňoval uvedomiť si šťastie, ktoré sa im ponúkalo.

Tak i naďalej žil Pozdnyšev v ilúzii mravného rodinného života, až kým sa do jeho života nepriplietol jeho starý známy Truchačevskij, vynikajúci huslista. Bola to práve hudba, čo ho spojovala s Pozdnyševovou ženou, klaviristkou- amatérkou. Spoločne strávené chvíle pri klavíri, v priateľských rozhovoroch podnietila u Pozdnyševa žiarlivosť. Aj keď ho žena ubezpečovala o svojej vernosti, jeho pochybnosti sa nerozplývali. Krátko na to, po predčasnom návrate zo služobnej cesty, ich v noci pristihol pri dôvernom rozhovore pri večeri. Všetka nenávisť k nej uchovávaná v jeho srdci po dlhé roky sa v tom okamihu vyrútila na povrch v šialenom záchvate žiarlivosti jej zabodol dýku do hrude. Až pri pohľade na umierajúcu skutočne oľutoval svoj čin.
Nezmyselnosť svojho života si Pozdnyšev uvedomil až príliš neskoro, aby mohol niečo napraviť. Jeho trpká skúsenosť mu umožnila zbaviť sa ilúzií o láske a snáď pochopiť, čo je v živote podstatnejšie. Bolesť a pocit viny mu však zostane, aby mu znemožnil pokojne stráviť zbytok života. On už nikdy nemôže byť šťastný, lebo šťastie vyplýva i z našej viery v neho. A človek ako Pozdnyšev, ktorý už stratil i ten posledný zmysel života – vieru, je odsúdený len na večné tápanie v tme.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.