Doba vzniku: Po prvý raz vyšiel tento román knižne v roku 1835.
Téma: Je to príbeh ľudskej bezcitnosti a až nezdravej lásky hlavného hrdinu k svojim dvom dcéram, ktoré svojou ziskuchtivosťou a márnivosťou privedú svojho otca až do hrobu.

V tomto diele vrcholí Balzacova tvorba. Postavy sú tu dozreté a živé, témam ubúda fantastickosť a vychádzajú zo spoločenskej reality. Autor zobrazuje Paríž ako mesto protikladov, kde obzvlášť ostro a nápadne vystupujú do popredia predovšetkým protiklady sociálne. Balzac vychádza z presvedčenia, že človek nie je ani dobrý, ani zlý, spoločnosť ho nekazí, ale podlieha v dobrom i v zlom svojmu spoločenskému prostrediu.

Miesto a čas príbehu: Dej prebieha v prvej polovici 19. storočia v Paríži.
Kompozícia: Dielo sa nerozčleňuje na časti. Román je súčasťou cyklu Ľudská komédia a jej časti Štúdie mravov, ktorá sa zaoberá sociálnymi problémami a protikladmi a ich dopadmi na mravy spoločnosti.

Obsah:
V úvode románu nás autor oboznamuje s chudobným a špinavým penziónom pani Vauquerovej, v ktorom obyvatelia jednotlivých poschodí predstavujú sociálne vrstvy nájomníkov. V penzióne sa odohráva príbeh nešťastného otca, ktorý pretavil všetky svoje city do lásky ku svojim dvom dcéram Anastacii a Delphine. Na začiatku románu vystupuje otec Goriot ako zámožný mešťan. Býva v pekne zariadenej izbe, je bohatý, vážia si ho. Postupne však strieda poschodia až končí ako najchudobnejší obyvateľ penziónu. Tento starý obchodník s cestovinami vedel prelomiť spoločenské priehrady a dobyť nedostupné svety. Privedú ho však na mizinu jeho dve dcéry, ktorým nevie nič odoprieť.

Anastacia sa vydala za šľachtica, grófa de Restaud, Delphine si vzala bohatého bankára, pána de Nucigen. Obe manželstvá boli uzavreté zo ziskuchtivosti či túžbe po titule a vyššej spoločnosti, a obe sa končia neverou manželiek. Goriot nepokarhá dcéry za ich konanie, ale všetku vinu zvaľuje na zaťov. Ľudia pre neho neexistujú s výnimkou jeho suseda v penzióne Eugèna Rastignaca. Je to mladý študent pochádzajúci z vidieku, ktorý prišiel do veľkomesta, aby študoval a zbohatol. Jeho sesternica pani de Beausèant ho uvádza do vyššej spoločnosti. Rastignac si uvedomuje, že získať si tu miesto môže iba pomocou bohatstva a lásky. A tak zháňa peniaze, odkiaľ môže a začína dvoriť pani de Nucigen, ktorá sa doňho zamiluje.

Otec Goriot si veľmi obľúbi Rastignaca, pretože mu posiela správy o jeho dcére, ktorú mladý muž úprimne ľúbi. Takýto ľahkomyseľný život sa nepozdáva Vautrinovi. Tento bývalý trestanec vystupuje v penzióne ako obľúbený a zámožný nájomník. Je to človek ohromnej energie, ktorý vie veľa o živote a ešte viac o svete intríg. Pozná zákony kapitalistickej spoločnosti, ale nebojuje proti nej, snaží sa podrobiť si ju. Zapáči sa mu Rastignac a navrhuje mu inú cestu k bohatstvu – cestu cez zločin. Mladík samu ubráni aj vďaka svojej naivite a vidieckej ťažkopádnosti, , ktorou pomalšie chápe zlo a so strachom sa díva, ako až treba klesnúť, aby si človek zaistil miesto „hore“.

Posledná scéna románu sa odohráva v izbe otca Goriota, ktorý ošetrovaný Rastignacom a jeho priateľom študentom – medikom umiera v nádeji, že ho dcéry prídu naposledy pozrieť, aj keď vie, že sa tak nestane. Otec Goriot nestráca súdnosť, má už len jednu šancu: dojme svoje dcéry obetavosťou, že v nich vzbudí ľútosť, keď nebude šetriť nič, ani vlastnú dôstojnosť. Bieda ho ponižuje, no nepokladá ju za nešťastie kým verí, že ho obe milujú. Len Rastignac poznáva , že sa za svojho otca hanbia.

Anastacie ani Delphine prídu neskoro, je to však kvôli chorobe či zákazu manžela. Otec im je už tak spoločensky vzdialený, že jeho osud je málo dôležitý. On ich však neobviňuje. Aj keď ich preklína, ihneď kliatbu zasa ruší. Jeho bezhraničná láska víťazí nad pochybnosťami.

Autor nestojí na strane buržoázie. Dielo je realistické – ukazuje nesprávnosť spoločnosti, ktorá sa dopúšťa nespravodlivosti väčšinou na jednotlivcoch.
Postavy: Na začiatku románu vystupuje Goriot ako zámožný mešťan, ktorého si všetci vážia. No, jeho chorobná vášeň k dcéram spôsobí, že je nevšímavý ku všetkému, čo sa ich priamo netýka i k sebe samému. Táto statická postava trpí pre nešťastie svojich dcér, pre svoju neschopnosť urobiť ich šťastnými. Najväčšmi však trpí, keď si už nemôže nič nahovárať a priznáva si ich nevšímavosť a egoizmus. Súcit s Goriotom, symbolom otcovskej lásky, vrcholí vo chvíľach, keď v biede umierajúci a opustený privoláva na svoje dcéry ľudskú spravodlivosť a trest boží, aby ich vzápätí ospravedlnil a žehnal im.

Bývalý galejník, zločinec Vautrin bojuje proti spoločnosti svojskými metódami. Zneškodňuje bohatých, aby sa sám obohatil. Stelesňuje bezohľadných, praktických a nenásytných dobyvateľov buržoázie, ide chladnokrvne vpred a od vytýčeného cieľa ho neodradia ani najhoršie zločiny.

Charakter Rastignaca sa počas deja mení. Úsilie preniknúť do vyššej spoločnosti zatieni jeho dobré predsavzatia. Využíva svoju mladosť a šarm, ktoré mu pomáhajú dosiahnuť úspechy najmä u žien. Napriek svojej spontánnosti, úprimnosti a dobráckosti, ktoré si uchováva až do konca románu, Vautrin ponúkajúci úspech Rastignacovej ctižiadosti a kariére svojím pokušením pomaly nahlodáva jeho vnútro a postupne ubíja jeho senzibilitu, stud a čistotu citov.