Doba vzniku: Dielo vyšlo v roku 1927.
Zaradenie: sociálno-expresionistický román, (sociálno-psychologický realizmus)
Čas a miesto deja: obec Ráztoky počas 1. svetovej vojny
Téma: Odsúdenie vojny ako ničivého živlu, pochopenie podstaty vojny: obyvatelia Ráztok, ktorí si doposiaľ vojnu neuvedomovali, postupne začínajú pociťovať jej následky v hospodárskom, sociálnom a kultúrnom živote. Autor opisuje rôzne dramatické udalosti v živote dediny, ktorá sa vojnou zmenila na nepoznanie. Taktiež opisuje osobné tragédie jednotlivcov. Vyjadruje ich silný odpor k vojne, ktorú síce bezprostredne nezažili, ale stála ich mnoho obetí. Pre dielo je charakteristická monumentalizácia.
Kompozícia: dva diely (Stratené ruky, Adam Hlavaj), kapitoly sú rozvedenými epizódami, ktoré spolu vyvolávajú celok, pričom spojivo medzi nimi je kontrast
Význam: Je to prvé dielo slovenskej literatúry, v ktorom sa o slobode nerojčí, ale sa tento najvyšší pojem chápe ako skutočnosť. Niet v ňom zmienky o národnom boji, ale je tu ľudský boj za slobodu vôbec, pričom sloboda sa tu podáva ako absolútna duševná potreba, za ktorú je hrdina ochotný obetovať všetko, aj život.
Obsah: 1.diel: Ondrej Koreň sa vrátil z vojny nemý a bez ruky. Je jediným svedkom vojny, jej neľudskostí a útrap, no nemôže o nej hovoriť. Vojna – bič zanechala stopu na jeho tvári, uťatá ruka sa stáva akýmsi krutým symbolom vojny. Jeho milá, Krista Dominová, nechce o ňom ani počuť, vláči sa s inými.
Eva Hlavajová je ubitá a svojím osudom skrúšená žena. Po manželovom odchode na vojnu zostala sama so synom Adamkom. V snahe dostať muža, Adama Hlavaja, domov chodievala prosiť za notárom Okolickým, chamtivým, egoistickým človekom, ktorý ju kruto znásilnil a nechal v druhom stave bez pomoci. Za jej mlčanie jej sľúbil dostať Adama z vojny, no stále to odďaľuje, lebo sa bojí prezradenia. Utrpenie z plachej dedinčanky spravilo rozhodnú ženu. Je však bezbranná, odkázaná na seba, pre svoj „priestupok“ je vylúčená zo spoločnosti. So svojím synom trpí hladom, pomoc a porozumenie nachádza len u Ondreja, ráznej susedky Ilčíčky a chápavého dekana Mrvu. Zúfalá z nevyriešiteľnej situácie a z dlhej odmlky jej manžela sa nešťastnou náhodou, či úmyselne utopí v rieke.
2.diel: Adam Hlavaj dezertoval, bol dlhé týždne prenasledovaný žandármi až sa konečne dostal domov. Od Ilčíčky sa dozvie o nešťastí, ktoré postihlo jeho rodinu. Kúrňava, ktorý ako jediný pozná pravdu, mu prezradí, že vinníkom je Okolický. Adam sa chce pomstiť, no robí rozdiel medzi vraždou a zabitím vo vojne.
Vojna sa chýli ku koncu, odpor v dedine narastá a tak prichádzajú vojaci, aby zachovali poriadok. Usídlia sa v obecnej škole, flirtujú s miestnymi dievčatami, žijú na úkor Ráztok. Keď sa chlapi vracajú z frontu, odpor vrcholí. Rozzúrení dedinčania na čele s Ilčíčkou sa vrhnú ku škole a vyženú vojakov z dediny. Ilčíčka, pomätená od pomsty za mŕtveho syna, pri útoku príde o život. Okolického pri úteku z dediny prichytia, hodia do potoka, kde sa nešťastnou náhodou utopí na tom istom mieste ako Eva Hlavajová.
Na záver diela ľud rabuje krčmu i dom žida Árona, ktorý všetkých celé roky zdieral. Keď podpália krčmu, Adam sa so smiechom prizerá, ako horí všetko staré a zlé. Konečne sa cíti byť slobodným.
Postavy:
Autor Adama Hlavaja chápe ako postavu skutočnú i poloprízračnú. Keďže sa musí stále skrývať, zjavuje sa neočakávane, prekvapujúco. Nie je primitívnym pomstiteľom, postaví sa proti besneniu a rabovaniu po skončení vojny. Nie je preto len stelesnením vzbury proti vojne, je symbolom dediny, symbolom revolty človeka proti všetkému, čo ho utláča v mene najvyššej idey, v mene slobody.
Štefan Ilčík je synom Ilčíčky. V úvodných charakteristikách autor zdôrazňuje jeho prítulnosť k matke, jemnosť, predĺženú mladosť a čistotu. Keď sa chce vyhnúť vojenskej povinnosti, podriaďuje sa matkinej vôli ísť na vojnu, trpezlivo znáša vojenský dril, no nakoniec sa vzbúri a zabije utláčateľa, krutého veliteľa Rónu, za čo je popravený. Vyjadruje tak opačný postup: od pokory k vzbure.
Postava Ilčíčky je najpozoruhodnejšia zo všetkých ostatných. Autor ju opisuje ako veľkú a silnú. No dojem jej veľkosti vyplýva predovšetkým z jej vnútra, z duševných vlastností. Je vyobrazená ako človek činu: „Nevedela pochopiť, ako je možné nepostaviť sa zlu, mlčky znášať krivdu a čakať zadosťučinenie až na onom svete.“ Keď má však rozhodnúť o osude svojho syna, ktorý sa chce vyhnúť vojenskej povinnosti, poradí mu, aby na vojnu išiel. Tak v snahe odvrátiť od neho zlo (chcela sa vyhnúť niečomu neočakávanému), privoláva ho naň. Ilčíčkin monumentálny obraz vrcholí v závere románu, keď sa blíži k žandárom ako stelesnenie pomsty.
