Druh – epika,
žáner – próza,
útvar – psychologická novela.

Dej sa odohráva v posledných mesiacoch 2. svetovej vojny v malej sibírskej dedinke Atamanovke pri rieke Angare.

Hlavné postavy – Andrej Guskov, jeho žena Nasťona, jeho rodičia Semionovna a Michejič, ľudia z dediny (Naďka, Nestor, Innokentij Ivanovič).
Téma – eticko-morálne problémy človeka v krajnej životnej situácii, príbeh ruského vojaka, ktorý dezertuje.
Idea – zodpovednosť človeka za vlastné činy, psychologická štúdia vedomého previnenia a jeho následkov.
Kompozícia – 22 kapitol. Autor využíva ponor do duše človeka, vnútorné monológy, pôsobivé opisy sibírskej prírody aj naturalistické opisy (zabitie srnky, teľaťa), retrospektívy (minulosť Nasťony, Andrejov pobyt na vojne), svojrázny jazyk.

Dej: Hlavnou postavou je Andrej Guskov, jednoduchý vojak, ktorého po 3 rokoch vojny ťažko ranilo. Veril, že ho prepustia, no poslali ho naspäť na front. Cítil krivdu voči všetkému, čo ho vracalo späť na vojnu, prežíva vnútorný boj a nakoniec sa rozhodne dezertovať: „Vari naozaj musí isť nazad? Veď dom je len na skok.Vykašle sa na všetko a odcestuje. Sám si vezme to, čo mu odňali. Počul, že podaktorí zavše robili na vlastnú päsť, a nič, prepieklo sa im to. Ale čo ak sa mu to neprepečie? Aj ak sa mu neprepečie – jednako ta pôjde. Nie je predsa zo železa: vojna trvá vyše tri roky – ako môže vydržať?“ Nie je ani hrdina, ani zbabelec, z prostej ľudskej túžby žiť a aspoň na chvíľu zaskočiť k svojej žene nechtiac, ale vedome sa stáva zbehom. Skrýva sa v starej kolibe, nechce sa ukázať svojej rodine, lebo by im spôsobil problémy, ale jeho žena Nasťona zistí, že Andrej je niekde blízko. Domyslela si to, lebo zmizla sekera z úkrytu, o ktorom nemohol vedieť nikto cudzí. Stretli sa v kúpeli, je to jediná osoba, s ktorou sa Andrej po celú dobu stýka. Najskôr nevedia, ako sa majú k sebe po takej dlhej dobe správať, nakoniec sa zblížili, Andrej sa jej vyznal: „Ty si pre mňa jediným slnečným lúčom. No pamätaj, vždy pamätaj, či budem živý alebo nie, kde je pre mňa zima a kde teplo. Potom, keď sa toto všetko skončí, ešte si polepšíš život. Musíš si polepšiť, máš čas. A môže sa stať, že ti niekedy bude tak dobre, že zatúžiš kvôli svojmu šťastiu všetko zo seba striasť, vysypať všetko, čo je v tebe. Tohto sa netýkaj. Ty si jediný človek, ktorý vie o mne pravdu, ostatní nech si myslia, čo chcú. Ty im v tom nepomáhaj.“ Je mu oddanou manželkou a snaží sa mu pomôcť, prinesie mu pušku, jedlo, oblečenie. Nasťona ide za Andrejom aj v silnej snehovej búrke, prejaví sa ako odvážna a silná osobnosť.

Naopak na Andreja dopadá samota, cíti nespravodlivosť a krivdu voči tým, čo sa nemusia skrývať, kým on musí trpieť. Hnevá ho, že sa už zabudlo na jeho existenciu: „Guskova väčši pobádala a škrela akási tajná a neodbytná krivda, vyvolávajúca práve takú dôkladne utajenú, zo všetkých strán zamaskovanú túžbu robiť naprieky tým, čo si žijú na rozdiel od neho verejne, nemusia sa schovávať ani tŕpnuť strachom, túžil im aspoň skrížiť cestu a takto im dať pocítiť, že aspoň nejako zasahuje do ich osudu: bez neho by to bolo tak, s ním je to takto. A nech ho aj nevidia a nepočujú, nech nemajú o ňom ani tušenia, ale on jestvuje a jeho jestvovanie sa tak či onak musí prejaviť na iných, inak by bol nebožtík, tôňa, prázdne miesto.“ Preto kradol ryby z ulíc, neskôr zabil teliatko. Začínajú sa v ňom prebúdzať živočíšne pudy, stával sa agresívnym, správa sa ako zviera. Naučil sa od vlka zavýjať: „Keď mu bolo celkom na nevydržanie, otvoril dvere a akoby z pochabosti, zo zábavy, spustil nad tajgou žalostné a nástojčivé vlčie zavýjanie. A načúval, ako ďaleko navôkol všetko utícha a meravie.“ Zabije aj malé teliatko, zmení sa aj jeho výzor, je pochudnutý, špinavý, Nasťona ho skoro nespoznáva.
Nasťona, ktorá za štvorročného manželstva márne túžila po dieťati, za týchto absurdných podmienok otehotnie. Keď to povie Andrejovi, cíti radosť: „Nech sa teraz deje, čo sa má, nech ma čo priam zajtra zahrabú do zeme, no ak je to pravda, ak on po mne zostane... To moja krv bude pokračovať ďalej. Neskončila sa, nevyschla, neschradla. A ja som sa nazdával, že mnou sa všetko končí, ale ja som posledný, že skrz mňa vykape môj rod. No on bude žiť, on ďalej potiahne nitôčku. Ako sa to len podarilo! Ako sa podarilo! Nasťona! Ty moja Bohorodička!“ Nasťona nevie, čo si má počať. Za otca nemohla označiť jeho, lebo by vyšlo najavo že je zbeh, ale keby to povedala na niekoho iného, ľudia by ju odsúdili. Andrej jej hovorí, nech si ľudí nevšíma, že jej jedinou úlohou je porodiť: „Na všetko sa vykašli, na všetko zabudni – poroď! Dieťa je naša jediná spása. Aj ty máš tým trochu pošpinené ruky. No ty máš svedomie citlivé, nemáš pokoja. Keď porodíš, bude ti ľahšie. Dieťa ťa zachráni od zlého.“ Keď vyjde najavo, že je tehotná, Andrejovi rodičia ju vyhodia z domu. Nasťona odíde k Naďke, povie jej, že otcom dieťaťa je splnomocnenec, s ktorým išla na koči do mesta, skutočne do nej dobiedzal, ale ona sa ubránila. Michejič si domyslí, že otcom je Andrej, ale Nasťona nikomu nevyjaví pravdu. Každý ju prebodával očami, pozerali sa na ňu zlomyslene a podozrievavo, ona sa však nevzdáva a vzdoruje skutočnosti.

Vojna sa skončila a nastala všeobecná radosť, chlapi strieľali zo zbraní, ženy plakali, ľudia sa obliekali do najlepších šiat a vyvesovali zástavy. Len Andrej a Nasťona sa netešia tak ako ostatní, Nasťona preto, že koniec vojny jej nevráti jej šťastný život: „Duša ďalej plesala, túžila sa dostať medzi ľudí, ale čosi ju zdržiavalo, nahováralo jej, že toto nie je jej deň, nie je jej víťazstvo, že ona s víťazstvom nič nemá. Najposlednejší človek má, ale ona nie.“ Pre Andreja sa tiež nič neskončilo, aj teraz, keby sa udal, by ho zastrelili: „Budú spievať, tancovať, veseliť sa ostošesť – nie, ľud sa ničím nedá zdeptať.. Guskova sa nezmocnilo ani zúfalstvo, ani krivda – čo sa má teraz urážať. Ale premohol ho akýsi nedôverčivý div – sviatkujú. Ako pred vojnou, akoby ani vojny nebolo.A kašlú na to, že sa on tu potĺka nablízku, on tu pre nich nejestvuje.“

Po dedine sa začalo povrávať, že dieťa čaká s vlastným mužom a Michejič ju varoval, že chlapi chystajú niečo zlé, preto sa rozhodla Andreja varovať, v jednu noc sa k nemu plaví, ale zistí, že ju niekto pozoruje. Prenasledujú je Nestor a Innokentij. Nasťona si uvedomuje, že na ich dieťa padne vina jeho rodičov: „Aj tak na dieťa padne hana, pred ktorou ho tak veľmi chcel uchrániť, a túto hanu z neho už ničím nezmyješ.“ Pociťovala strašnú hanbu pred ľuďmi i pred sebou, nevie, čím sa tak previnila, čo si teraz počne: „Hanba... Či každý chápe, aká hanba je žiť, keď iný na tvojom mieste by bol schopný žiť lepšie? Ako sa dá po tom všetkom dívať ľuďom do očí... Ale aj hanba pominie, aj na hanbu sa zabudne, zbaví sa jej...“ Nebojí sa o seba, ale o Andreja, pod vplyvom týchto úvah jediné východisko vidí v samovražde, skočí do vody, utopí sa. Andrej sa schoval na ostrov, kde si predtým vyhliadol jaskyňu. Starý Michejič zomrel, Nasťonu pochovali na cintoríne pri plote, ženy si na jej kare poplakali, lebo im jej bolo ľúto.

Andrej Guskov: jednoduchý vojak, za 3 roky vojny zakúsil všeličo. Nie je hrdina, ale ani zbabelec, miesta vpredu nevyhľádaval, ale ani sa neschovával, mal povesť spoľahlivého druha. Stáva sa zbehom, je v bezvýchodiskovej situácii, „Andrej Guskov si uvedomoval, že sa jeho osud dostal do záhatia, z ktorého niet východiska. Dopredu vedie ešte akási cestička, ale zrejme celkom krátka, kým nenarazí do múru, ale vrátiť sa nemôže... Nikam sa nedostane. A to, že cesta späť bola preňho zarúbaná, zbavovalo ho zbytočných úvah. Teraz musel žiť iba jedným: bude, ako bude.“ Až keď sa vráti z vojny, uvedomí si, ako má Nasťonu rád a porozprávajú sa lepšie ako predtým. Ľutuje sa, myslí si, že bez neho by bolo Nasťone lepšie, ale ona ho presvedčí, že sú v tom spolu. Raz sa vybral do rodnej dediny, pozoroval vlastnú chalupu, prvý raz od návratu videl vlastného otca, túžil sa mu ukázať, toto stretnutie na ňom zanechalo stopy, presvedčil sa, že už sa nemôže vrátiť k starému životu. Preklína vojnu, lebo keby nebolo jej, mohol žiť pokojne, obhajuje svoju dezerciu, nechce priznať, že opustil svojich druhov, stále si opakuje, že len cúvol pred smrťou. Dochádza k jeho morálnemu a osobnostnému rozkladu. Keď sa dozvedel, že Nasťona je mŕtva, zvolil si život vyhnanca, uteká ďaleko od civilizácie, lebo si uvedomil, že za jej smrť je zodpovedný on a jeho zbabelosť.

Nasťona: sirota, ktorá od 16 rokov putovala od dediny k dedine a pýtala si almužnu. Dávali jej ju len kvôli peknej sestre Kaťke, lebo Nasťona bola „len ako tôňa: dlhá, chudá, samá ruka, samá noha, s tvárou, v ktorej sa natrvalo uhniezdila bolesť. Len Kaťka, ktorej Nasťona nahrádzala matku, ju nútila hýbať sa, ponúkať sa do roboty, pýtať si kúsok chleba.“ Stretla Andreja a vydala sa zaňho, presťahovala sa ku Guskovcom a celá robota pripadla jej. Bol k nej dobrý, ale ich vzťah sa po čase zmenil, bol k nej hrubý a začal ju biť, vyčítal jej, že nemajú deti. Bezdetnosť ju nútila všetko znášať, lebo „Ruská žena nemá obyčaj zasahovať do vlastného osudu a znáša všetko, čo jej život nadelí.“

Uvedomuje si svoje ťažké postavenie, že bude musieť klamať, kradnúť, žiť oddelene od ostatných, tajne, ale ani na chvíľu ju nenapadne vykašľať sa na Andreja: „Ak nie boh, tak sám život ich spojil, aby držali spolu, nech by sa čokoľvek stalo, nech by ich prikvačilo akékoľvek nešťastie.“ Hrozila sa dňa, kedy vyjde najavo, že je tehotná ale zároveň chcela, aby ten deň čím skôr nastal, aby sa už nemusela skrývať. Dieťa jej situáciu ešte viac skomplikovalo: „Šťastie, šťastie, a ešte aké šťastie? Ale čo z neho, ak prišlo v najnevhodnejšej chvíli. Veď nie je ani vdova, ani muža nemá, nevedno, čím je dnes, a nevie sa, čím zostane zajtra.“ Je veľmi odvážna, keď sa ľady na Angare roztopili, plaví sa za Andrejom na loďke, hoci sa bojí vody a nevie plávať. Jej dobrovoľná smrť v Angare je vyvrcholením tragického príbehu.

Michejič: Andrejov otec, dobrák, „Michejič je dobrá duša. Nebyť jeho, Nasťone by bolo po tieto roky celkom na nevydržanie. Semionovna by ju nedbala držať na reťazi, od roboty a od gazdovstva by ju nepustila ani na krok.“ Stránil sa ľudí, bol chorý, rozprával čoraz menej, lebo tušil, že Andrej sa vrátil, je podozrievavý, pýta sa Nasťony na to, kam zmizla flinta, ona mu povie, že ju vymenila za hodinky, ktoré jej v skutočnosti daroval Andrej. Učí Semionovnu chodiť o barlách, akoby ju pripravoval na to, že sa budú musieť pri práci zaobísť bez Nasťony. Varuje Nasťonu, že na Andreja sa niečo chystá. Na konci zomiera.

Semionovna: Andrejova matka. Mala krutú povahu, nepáčilo sa jej nič, čo Nasťona spravila, ani to, že bola sirota bez vena, no postupne si na ňu privykla. Jedno jej však nemohla odpustiť – že nemala deti. Nasťona s ňou mala božskú trpezlivosť. Je podozrievavá, neustále Nasťonu pozoruje, lebo tuší, že je tehotná, nakoniec ju vyhadzuje z domu.

Naďka: Nasťonina najlepšia priateľka. Jej muž zomrel vo vojne, ona sa sama pretĺkala životom. Nenávidí vojnu, lebo jej zničila život: „-Nemohol ten môj parazit zostať nažive... Čo na mňa vytriešťaš oči? Azdaj nevravím pravdu? – osopila sa na Nasťonu, ktorá prekvapene na ňu pozrela. – Narobil kopu detí a... padol hrdinskou smrťou. No čo si ja teraz s jeho hrdinskou smrťou počnem? Azdaj ňou budem detiská chovať? – Naďka kývla hlavou smerom k domu, kde nechala troje detí, a rozrumázgala sa, rozmazávajúc si slzy po zaprášenej tvári. – Ktože si ma teraz vezme s takouto perepúťou? A mám ešte iba 27 rokov. 27 rokov – a všetkému je amen, mám po živote. Bodaj by všetko skaza vzala.“. Vojna a jej výbušná povaha spôsobili, že jej deti boli bojazlivé a zakríknuté. Závidí Lize, že jej muž sa vrátil z vojny, kým ten jej nie. Jej deti sa nemôžu ani dosýta najesť – je tu zobrazené zlo vojny: „Pred každým ležala na stole kôpka zemiakov, rozdelená podľa veku: pred najmladšou Lidkou boli štyri zemiačiky, pred Peťkom päť, pred Roďkou a pred materou po šesť. A po okrušku chleba... Člveka až srdce bolelo pri pohľade na Lidku: v okamihu spucovala svoj chlebík a potom sa pustila do zemiakov, no vrhala rýchle a žiadostivé pohľady na krajce bratov. Naďka ju okríkla, vraj aby sa nezadrhla. Ako Nasťona pozorovala Lidku, pocítila únavu od zvyčajnej ťažkej myšlienky: kedy sa to skončí? Kedy nastane normálny život, závisiaci od samého človeka, a nie od akejsi cudzej krutosti, od akejsi ohnivej šelmy? Kedy sa aspoň deti budú môcť dosýta najesť? Čím sa deti previnili?“