Druh: prózaMiesto: Horehronská
Žáner: psychologický romándedina neďaleko Brezna,
Téma: život človeka – milióna, Viedeň
Čas: koniec 19. a zač. 20. st.

Kompozícia: román je rozdelený na 75 kapitol označených číslom; niektoré kapitoly začínajú pozvoľne, nedramaticky alebo lyricky opisujú prírodu

Postavy:
·Jozef Mak - nemanželský syn vdovy Evy Makovej, je príkladom človeka – milióna, ako ho označil sám autor v úvode diela, od detstva má neľahký osud, ale snaží sa mu vzdorovať. Koná podľa seba a nedbá na názory druhých.

·Jano Mak – Jozefov starší brat. Často je k nemu krutý, nevie mu odpustiť, že nesie otcovo meno, hoci nie je jeho. Snaží sa vyťažiť z každej situácie, predovšetkým, ak ide o peniaze.

·Maruša Meľošová (Maková) – dcéra Jozefovej kmotry Hany Meľošovej, Jozef sa do nej zaľúbi, no zatiaľ, čo bol na vojne ona ho zradila a vydala sa za Jana. Neskôr, keď sa Jozef ožení s Julou, oľutuje a začne ho opäť zvádzať, nestará sa pritom o verejnú mienku. Je to najdynamickejšia postava románu: spočiatku je krásna, milá, starostlivá a výborná gazdiná, no vďaka manželstvu s nemilo -vaným mužom, chorobe a alkoholu sa znej stáva škaredá, otupená , bezcitná žena, ktorá zanedbáva domácnosť i vlastné dieťa.

·Jula Petrisková (Maková) – objavuje sa ako posledná z hlavných postáv, je dedinská mrzáčka, pretože má od narodenia chorú ruku. Rodina ju odsúdila na život starej dievky, preto vzbudí veľké pohoršenie, keď ju Jozef požiada o ruku. Jej sestry ho donútia vyhlásiť, že si nenárokuje veno, ani výbavu. Láska k Jozefovi ju zmení- opeknie, ale zostane pokorná a ústupčivá, čo sa často Jozefovi protiví. Keď však zistí, že Maruša jej láka muža, uzavrie sa do seba a odcudzí sa mu. V závere diela zomiera s úsmevom na perách.

Dej:
Jozef Mak sa narodil ako nemanželský syn vdovy po Jánovi Makovi. Za kmotru mu ide ľahkomyseľná suseda Hana Meľošová. Jozefov život je ťažký: už ako malého ho bíjava brat, žijú v biede. Od dvanástich rokov pasie jalovice, aby si trochu zarobil. Jedného dňa však dedinu zachváti požiar a spáli aj ich domec. Jozefa s matkou prichýlia Meľošovci. Tu sa Jozef zaľúbi do Maruše, a ona jeho city opätuje. Necháva prácu na salaši a prihlási sa za drevorubača. Pri návrate domov, zistí, že jeho kmotra zomrela.

Po čase sa Jozef rozhodne, že si postaví vlastnú chalupu. Od rozhodnutia k činom nemá ďaleko, ale pred jej dokončením, je povolaný na vojnu.
Sprvu sa dostal do Viedne, ale po výcviku ho pošlú do Hercegoviny. Z vojny sa dostáva do rodnej dediny, kde sa toho veľa zmenilo. Vráti sa do svojej chalupy, ale tá je dostavaná a obývaná – Janom Makom a Marušou, jeho ženou. S Janom sa dohodnú, že polovica chalupy patrí Jozefovi, keďže aj on sa podieľal na jej výstavbe.

Jozef a Jano chodia spolu do hory rúbať drevo. Raz, pri návrate z hory, Jozef stretne v dome Julu Petriskovie, ktorá chodí pomáhať Maruši. Stretáva sa s ňou čoraz častejšie až sa rozhodne, že si ju vezme za ženu. Všetci ho odhovárajú, najmä Juline sestry, pretože ju roky mali za slúžku, nechcú sa vzdať lacnej pracovnej sily a predovšetkým sa boja, že prídu o dom ktorý je Julin. Ale Jozef na to nedbá, s Julou sa ožení a domu sa vzdá Spoločne si nažívajú v dome aj s Janom a jeho rodinou, pokiaľ nie je Jozef opäť povolaný do Komárna. Keďže počúval buričské reči ďalšieho vojaka, dostáva sa do väzenia.
Po prepustení sa pobral domov, kde už v polovici cesty stretol Julu, ktorá mu prišla naproti aj s dieťaťom narodeným počas jeho neprítomnosti. Doma našiel chorého Jana, o ktorého sa staral ľudový liečil Aduš. Maruša chodí opatrovať otca a prosí Jozefa, aby prišiel opraviť, čo treba.

Verejnú mienku rozvíri rozhodnutie vrchnosti zbúrať dedinskú školu a miesto nej postaviť novú – maďarskú. V dedine sa zdvihne vlna odporu, ale Jozef nie je doma, čo Julu teší, pretože má strach, že by sa do sporu zamieša a znova mal problémy so zákonom.

Jano sa živí zháňaním chlapov do Ameriky a odíde, keď sa Jozef vráti. Ten sa odhodlá ísť k starému Meľošovi a zase začne chodiť za Marušou. Ona sa mu však sprotiví povahovo a začne si viac vážiť Julu. Tá sa o nich dozvie a správa sa chladne. Jozef znenávidí Meľošovcov, ale Julin postoj sa nezmení.
Maruša opäť začne piť, až ju nájdu mŕtvu. Do domu príde krčmár Banóci a oznámi, že Jano mu pred časom predal pol chalupy, ale dohodne sa s Jozefom, že si ju uňho môže odpracovať ako kočiš. Počas jednej cesty stretne Jana ako chodí s truhličkou liečiľa Aduša a lieči ľudí a povie mu o Marušinej smrti.
Jedného dňa Banóci pošle Maka domov, vraj sa mu narodil druhý syn. Jozef je nesmierne rád, a hoci nič nepovedal, Jula to vycíti. Keď o pár dní umiera, má na tvári úsmev, lebo vie, že ju jej muž má rád.

V diele autor vykresľuje život obyčajného človeka, akých sú na svete milióny. Hneď v úvode zvýrazňuje osudovosť (fatalitu) príbehu, a pripomína ju aj na konci, keď sa prihovára hrdinovi. Hronský využíva expresívne prostriedky na vystihnutie myslenia postáv, necháva nedokončené vety a naznačuje neschopnosť komunikácie medzi postavami, postavy vedú vnútorný monológ, niekedy prevezme reč autor, ale taktiež lyrizuje opisy prírody.
V príbehu nájdeme kontrast napr. medzi Julou a Marušou, dokonca až paradox keď postavy pokladajú za prejav lásky bitku. Snáď najviditeľnejším znakom je symbol, ktorý nachádzame už v mene samotného hrdinu.

Román je svedectvom sveta autorovej súčasnosti, ktorý je možné hodnoverne zobraziť len vďaka pohľadu cez dušu človeka.