Spoločenská situácia v Čechách počas Druhej svetovej vojny
Atentát nemožno oddeliť od celkovej situácie , ktorá bola v protektoráte. Hitlerovská okupácia hlboko , morálne a politicky otriasla širokými vrstvami českého obyvateľstva. Národ začal bojovať o svoju existenciu a uskutočňoval demonštrácie. Rast organizovaného odbojového hnutia nacistov veľmi znepokojil. Hitler sa odhodlal na ostrý zásah Dňa 27,septembra 1941 vymenoval za ríšskeho protektora SS obergruppenfruhrera a generála polície Reinharda Heydricha. Heydrichovým cieľom bolo potlačiť odbojové hnutie , plánoval urýchliť proces germanizácie a vyriešiť židovskú otázku.
Za prvé štyri mesiace dal Heydrich 500 rozsudkov na smrť. Viac než 5000 odporcov nacizmu transportovali do koncentračných táborov a Heydrich nariadil aj úplnú likvidáciu židovského obyvateľstva. Podľa Heydricha malo byť 40 – 60 % českého obyvateľstva germanizovaného. Ostatní obyvatelia mali byť vysťahovaní alebo fyzicky zlikvidovaní.
Československá vláda, ktorá stratila kontakt s krajnou, vyslala do krajiny skupinu trénovaných vojakov, ktorých úlohou bolo zneškodniť Heydricha. Pomocou odbojových pracovníkov uskutočnili 27. mája 1942 atentát na Heydricha, ktorý bol granátom ťažko poranený.
V prvých dňoch po atentáte Nemci vzali mnoho nevinných ľudí ako rukojemníkov. Na parašutistov vypísali odmenu milión ríšskych mariek. 27. mája vstúpil do platnosti zákaz nočného vychádzania. Prvé české rodiny boli popravené 31. mája a do 4 dní popravili už 157 ľudí.
Ako reakciu na tento atentát Hitler nariadil zastreliť 10000 Čechov , politických väzňov a podozrivých osôb. Začalo hrozné obdobie zločinov páchaných na českom národe. Atentát bol len zámienkou na pokračovanie vo vyhladzovacej politike. Podľa nacistických dokladov bolo 3188 ľudí zatknutých , z toho 1357 zastrelených. Popravy vyvrcholili 24. októbra 1942 , keď na podnet vdovy Liny Heydrichovej bolo v koncentračnom tábore Mauthausen popravených ešte ďalších 252 osôb , ktoré pomohli parašutistom.
Heydrich zomrel 4. júna na následky zranenia. Parašutisti sa uchýlili do krypty kostola Cyrila a Metoda. V noci zo 17. na 18. júna obkľúčili stovky gestapákov a vojakov SS okolie kostola a postrieľali všetkých, čo sa v kostole nachádzali.
Atentát vzbudil vo svete taký ohlas, že na jeho základe Briti odvolali Mníchovskú dohodu a bola prisľúbená povojnová obnova Česko-Slovenska v jeho „predmníchovských“ hraniciach.
CHARAKTERISTIKY
Pavel
Pavel je 18 ročný mladík. Spolu so svojimi rodičmi žije v Prahe a jeho život sa nelíši od životov mladíkov v jeho veku. Je jedináčik a jeho rodičia sú najdrahší ľudia v jeho živote. Ich vzťah je postavený na vzájomnej dôvere a rešpektovaní sa. Nikdy nebol nútený klamať im, alebo robiť veci poza ich chrbát. Vážil si ich a zároveň rešpektoval ich prehnanú starostlivosť, pretože bol ich jedinými synom. Pred tým ako Pavel stretne Ester, nevie aký je jeho životný cieľ. Vojna ho nijak moc nezaujíma, pretože nie je úzkou súčasťou jeho života. Jedine čo registruje, sú obmedzenia, ktoré vojna prináša. Je plný mladosti, túžby spoznávať veci dosiaľ nepoznané. Ostatné mu je ľahostajné. Nevidí hrôzy vojny, nespočetné množstvo ľudských obetí. Ako hovorí, všetko je dočasné, raz sa to musí zmeniť, ale čo on? On stráca najlepšie roky života, aj keď nechce žiť ako je mu predpísané.
,,Pritiahli, odtiahnú, spojenci im to napokon aj tak zrátajú a bude pokoj. Ale čo ja? Raz ma človek osemnásť, po čomsi strašne túži, a nevie po čom, je to iba akési veľké túženie a smäd v tele, jatrivá túžba nie dosť jasná, ale silná, preto bolestivá. Protektorát je otrava, škola je otrava, čo robiť?“1
.,,Sú tu Nemci, zatvárajú ľudí do žalárov, zabíjajú... Ale čo zmôžeš proti svetu, keď ho už tí starí tak beznádejné zbabrali? Vletel si doňho bez vlastnej viny. Vybral by si si onakvejší, ale nikto sa ťa nepýtal. A tak teda- dočasne! Prašivé, stratené roky! Svoje sny o živote ráč odložiť na neurčito a basta!“2
Ešte stále nemal možnosť bližšie sa spoznať so ženou, hoci čoraz viac na to myslí. Prevláda v ňom mladícka ostýchavosť a neskúsenosť.
Ester stretáva úplnou náhodou, no už od začiatku vzniká akési neviditeľné puto, ktoré mu nedovoľuje odísť a nechať ju tam osamotenú. Keď zistil, že je židovka prekvapilo ho to, no on nebol z tých ľudí, ktorí by Židmi opovrhovali. Jeho ľudskosť ho priviedla k potrebe utíšiť ju, podať jej pomocnú ruku a ochrániť ju. Toto ho nakoniec doviedlo k tomu, aby ju vzal k sebe domov do bezpečia. Všetko sa mu zdalo jednoduché a jasné. Bol hrdý na to, že jej môže pomôcť. Nemyslel na následky. Pocit šťastia v ňom zápasil s pocitom hanby voči rodičom. Celý čas ho učili, aby neklamal a bol čestný. A práve im musí ako prvým klamať, pretože si uvedomuje ich opatrnosť a vie si predstaviť, ako by asi reagovali.
,,Musím ho oklamať, uvedomil si trpko.“3
Čím viac má rad Ester, tým viac sa svojim rodičom odcudzuje. Cíti, ako sa medzi nim a jeho otcom vytvoril múr. Za každou otázkou nasleduje nevyhnutné klamstvo.
,,To nevyhnutné klamstvo, otázka bez odpovede, vytvorila medzi nimi nedobré napätie. Postavila stenu medzi otca a syna, nepriestupnú tabuľu skla: otázka sklzne po nej ako dažďová kvapka.“ 4
Je šľachetný, keď pomáha Ester, no sa si myslí, že je to len jeho povinnosť človeka k človeku. Má srdce na správnom mieste. Je mu blízka, ako keby ju poznal večnosť, a to i napriek tomu, že ju pozná len dva dni.
,, Neviem... napokon nič na tom nie je, som obyčajný. Ako by som ťa mohol von vyhnať? Ty by si mohla? To by nemohol žiaden človek.“ 5
Vďaka Ester dozrel a stal sa z neho muž.
Až teraz, keď sa na jeho plecia zosypala všetka ťarcha problémov, ktoré prináša vojna, si uvedomuje ako veľmi sa svet zmenil. Všade vládne strach o životy najbližších a neobchádza ani Pavla. Snaží sa ho potlačiť, ale je to silnejšie, ako by chcel.
Tento strach mu pomáha prekonať jedine Ester a jeho láska k nej. Je očividné, že Pavel prešiel obrovskou zmenou. Zatiaľ čo na začiatku diela nenávidel vojnu len preto, že mu vzala možnosť naplno si užívať mladosť a pasivita ľudí bola len akýmsi tŕňom v oku , teraz je dýkou, ktorá mu nedá ani na chvíľu pokoja. Ubíja ho bezmocnosť postaviť sa osudu, najradšej by sám zobral zbraň a postavil sa na odpor Nemcom. Zmenil sa zo snílka na muža odhodlaného bojovať za lasku, proti nespravedlnosti.
,,Priam sa hneval na ľudí, ze nevyjdú s holými rukami do ulíc, pridal by sa k nim s rozkošou a zaradil by sa do prvého radu. Prečo mlčia? Prečo si len šepcú? Na čo čakajú?6
Až teraz si dokonale uvedomil bezmocnosť zmeniť osud. Je v klietke, z ktorej niet cesty von. Zrieka sa všetkého, čo dovtedy považoval za dôležité- školy, priateľov, knihy, hviezdy. Ona je pre neho všetkým. Keď stráca Ester, stráca chuť a elán žiť. Na ničom mu nezáleží, stal sa ľahostajným k svetu, ktorý je pokrytý sivou blanou, zabraňujúcou mu pozerať sa na svet ako kedysi, keď nepoznal krutosť tohto sveta. Aj keby chcel skoncovať so životom, neurobí tak, pretože Ester si priala niečo iné.
,,Potom sa všetko ponáša na studňu. Padá, padá čoraz hlbšie a bez nádeje, že to skončí, že sa to rozplynie v hojivej prázdnote, ktorá nemá tvar. Pamäť. Bolesť je myslieť, bolesť je dýchať, bolesť je byť. Aj svet je zrazu iný, je potiahnutý sivou blanou, ľahostajný. Ako ďalej? Cesty už niet. Stratila sa spred nôh. Ale ty musíš žiť, počuje hlas.“7
Ester
Ester je mladé asi 18 ročné židovské dievča. Spolu so svojimi rodičmi žila na okraji Prahy. Jej otec bol lekár. Vždy žili poctivo a skromne, pretože peňazí nemali nikdy nazvyš. Spokojný radostný život sa zmenil v deň, keď do Čiech vrazili Nemecké vojská. Z obľúbených sa stali zavrhovaní a čoskoro bola Ester nútená oddeliť sa od svojich rodičov, ktorých Nemci deportovali do Terezína, koncentračného tábora. Vtedy stratila všetkých, ktorých vo svojom živote milovala. Pár mesiacov ešte prežila u tety, no potom prišlo povolanie aj jej. Najhoršie z tohto všetkého bolo, že nevedela absolútne nič o svojej rodine a tom čo sa s ňou stalo.
,,No tri mesiace od nich nedostala ani riadok. Myslíte si, že tam nie sú? Prečo teda nepíšu? Dohovorili sa na šifrách, aby mohli písať troška otvorenejšie. V prvých listoch si veľmi nesťažovali, no možno ju nechceli strašiť. Myslíte si, že tam ešte sú?8
Je osamelá, vystrašená. Stratila všetko a jediné, čo jej zostalo, bol jej malý kufrík. On je jej jedinou spomienkou na domov. Všetko je to jeden hrozný nikdy nekončiaci sen. Už nemôže ani len prehodiť slovo s človekom bez toho, aby nevidela v jeho očiach opovrhnutie a odpor.
Keď jej prichádza povolanie na nástup do Terezina, strach a obavy z toho čo ju tam čaká sú silnejšie ako príkaz, ktorý jej nemilosrdne určuje, čo má robiť.
,,Počula som... ale nie, dosť už o tom... ja predsa nie som zviera, ktoré strčia do vagóna a odvezú ho, kam sa im zachce... nikomu som nič neurobila...“9
Spočiatku Pavla moc svojou krásou neočarila, ale vo svetle svojej izbičky mu pripadala pekná.
,,Až teraz na svetle videl, že je vlastne pekná. Tvár pod temnými vlasmi bola neskutočne bledá, chýbala jej súmernosť, no drobné chybičky ju len zvýrazňovali. Nerušili. Oči, z ktorých hľadela hlboká noc, svietili tmavou žiarou spod oblúkov hustého obočia s riedkymi chĺpkami nad nosom. Plaché a dojemné, plné detského údivu, boli krásne. Skĺzol pohľadom po obryse malých pŕs pod bielou blúzou so žltou hviezdou. Rýchle uhol očami. Trochu sa mu krútila hlava. Nikdy, ani potom, nerozoznal, čím vonia. Mydlo, lacná voňavka, vlasy, vôňa podpazušia.”10
Je znechutená zo všetkého. Najradšej by bola keby tento hrozný sen skončil a všetko bolo po starom, alebo aspoň keby sa nemusela trápiť a našla vykúpenie v smrti.
,,Nedbala by som iba spať- spať a neprebudiť sa, kým všetko neskončí a pokým sa nevrátia naši. Alebo -alebo sa už radšej ani neprebudiť.”11
Nemožno povedať, že by ovplývala bystrým umom. Nedokáže hrať karty a v situácii, keď chce Pavel odľahčiť situáciu a použije narážku z Romea a Júlie nepochopí ho.
Strašne sa bojí všetkého, čo sa deje v jej živote. Jedinou osobou, ktorej môže dôverovať a spoľahnúť sa na ňu je Pavel. Čo ju trápi zo všetkého najviac, sú jej rodičia. Už dlho o nich nepočula a nevie v čom je problém.
Z detstva skočila priamo do krutého sveta dospelých, holokaustu. Je to svet nezmyselných zákazov a ponižovania a to všetko len preto, že Židia sú považovaní za podradenú rasu. Zákaz stýkať sa s ľuďmi ako bol Pavel, čiže s árijcami , sposobil to, ze stratila skoro všetkých kamarátov a spolužiakov.
,,Vieš, ja- ja som bola predtým len obyčajné dievča, žabec, dievčaťa ma volali Esta, Esta sem, Esta tam, potom som vyrástla a odrazu som bola židovka. Ako by som bola inakšia. Prečo zrazu? Otec ma varoval, mohlo by mi to spôsobiť iba trápenie. Ani som nechcela mať niekoho rada. Zakázali nám aj čo len tak sa stýkať... s á-rij-ca-mi. Vieš ,Pavel že si vlastne árijec? A plavovlasý! Hovorí sa, že oni si na plavovlasých potrpia...“ 12
Túži po veciach, o ktoré prišla kvôli vojne. Túži po slobode, normálnom živote, v ktorom by ju každý považoval za seberovnú a mohla konečne bez žiadnych obáv voľne dýchať, cítiť život.
,,Túžim raz tancovať aj v divadle na veľkom javisku, tancovala by som a kužeľček svetla by behal za mnou ako pes. Potom sa rozsvietia lustre, ľudia budú tlieskať, ukloním sa im a potom... potom pôjdem na čerstvý vzduch...“13
Napriek všetkému čo prežila, pretrvávala v nej jej neposedná nálada, elán a fantázia. Malý pochabý blázonko. A práve vďaka tomu sa do nej Pavel zamiloval. Vniesla do jeho života pozitívnu zmenu.
,,No mal radosť, že je práve taká, aká je, živá a neposedná, sršiaca prekvapivými nápadmi, plná všetečnej zvedavosti, veternej fantázie a náhlych zvratov nálad a citu, myšlienka stíhala myšlienku, nevládal ju sledovať.“14
Je veľmi ťažké pre človeka žiť v každodennom stereotype. Jej život bol uzavretý do maličkej cely a ak nechcela úplné upadnúť snažila si vytvoriť aký-taký harmonogram činností počas dňa. Upratovala, cvičila, či čítala knihy, ktoré jej Pavel nosil. Avšak ani tieto aktivity ju neuspokojovali. Pri čítaní kníh sa nemohla sústrediť na osudy druhých, keď ona sama prežívala dostatočné trápenie, aby sa o ňom mohlo písať v knihách.
,,Ako sa sústrediť na cudzie osudy, keď si s vlastným nevedela rady, tak úplne zaujatá jeho nezmyselnosťou a smútkom?“15
Už je natoľko ovplyvnená ideológiou, že aj ona delí ľudí medzi árijcov a neárijcov, aj keď na rozdiel od druhých, je k tomu prinútená krutým osudom. Ona sama nevidí medzi ľuďmi žiadne rozdiely, no zároveň si uvedomuje, že vo svete naokolo je to úplne inak.
,,Hm... ktovie, či existujú neárijské víly. Čo myslíš?“16
Je šťastná len keď je s ním. On je jediný, kto je zostal a kto jej dáva silu nepoddať sa pesimizmu, prázdnote a beznádeji. Keď zostane sama v izbe, spomína na minulosť, na všetky tie chvíle, keď mohla byť s rodičmi a svet bol ešte plný svetla. Na jej rodičov, dôvernú kamarátku Jitku, prvú lásku Jareka. Toto všetko jej vojna zobrala a hrôzy, ktoré nasledovali uvrhli tieň aj na tieto chvíľky. Ako by to pred tým neexistovalo, ako by to bol len sen a len táto doba je skutočnosť.
,,Občas sa jej videlo, že to, čo prežila, život azda ani nebol. Len čakanie na to, čo sa blížilo, len prelud, sen.“17
Chcela sa Pavlovi páčiť. Chcela zahnať hlad, špinu a úzkosť len aby mohla zostať v jeho očiach aspoň trošku príťažlivá. Bola zoslabnutá, vychudnutá a z hladu ju začali trápiť aj halucinácie, že sa všetko na ňu rúti, padajú steny.
,,Dni boli horúce a ona nemohla ani len vyvetrať svoje väzenie, zbaviť sa trvalého pocitu lepkavosti a potu a bola z toho zúfala. Upadám, uvažovala, ach bože- chcela by som sa mu páčiť, tak veľmi páčiť, každá žena sa chce predsa páčiť tomu, koho má rada, iba ja nemôžem.“18
Má predtuchu, že sa to asi dobre neskončí, chce ujsť, ale zastavila ju jej láska k Pavlovi. Bez neho si nevie predstaviť svoju budúcnosť, chce byť s ním, založiť si rodinu a byť spolu s ním šťastná. Trochu nádeje jej vlieva Pavlov plán o úteku k jeho tete na vidiek.
,, Mám ťa rada. Si akosi jednostaj vo mne. Aj keď myslím na iné veci. Aj keď sa mi cnie. Si vo mne nepretržite pod tým všetkým. Nikdy by som nebola verila, že na svete môže byť voľačo také. Všetko na tebe mám rada. Hlas, pery, tie tvoje svetlé strapaté vlasy, srdce, počujem ho, keď si blízko.“19
Keď došlo na prestrelku, nebála sa. Myslela na rodinu a Pavla a akási odovzdanosť do rúk osudu jej pomohla prekonať strach. Jediné čo mala na mysli bol útek, aby neohrozovala Pavla. Uteká preč za svetlom, ktoré sa jej stáva osudným. Zomiera po zásahu guliek, no na tvári ma úsmev. Konečne sa dostala z tmy a vidí pred sebou svetlo.
Ideový rozbor
Sila lásky v dobe vojny
,, Každá láska má svoje dejiny. Aj keď celkom krátke. Akési dejiny v kocke. Má čas rastu a zrelosti. Má slnečné návršia, strmé úšusty. Svoje dažde a snehy. “20
Týmto citátom je charakterizovaná láska v diele Romeo, Júlia a tma. Ako hovorí, každá láska má svoje dejiny. Toto dielo hovorí o láske dvoch mladých ľudí, ktorých láska bola presne taká, aká je vystihnutá v tomto citáte. Mala čas rastu a zrelosti, slnečné návršia aj strmé úbočia. Na rozdiel však od iných vzťahov, pre ktoré by tento citát platil rovnako, láska Pavla a Ester sa zrodila v čase celosvetovej tmy, čiže v čase Druhej svetovej vojny a už od úplného zrodu musela čeliť obrovským prekážkam.
Ich životné cesty boli spojené len náhodou. Pavel, čerstvý maturant, sa vydal na prechádzku po večernom parku. Sadol si na okraj lavičky a vdychoval do seba večernú atmosféru, zahĺbený do svojich mládeneckých myšlienok. Až po chvíli si uvedomil, že na lavičke nie je sám. Vedľa neho vzlykala slečna a aj keď chcel od nej odtrhnúť svoj zrak, nedalo sa. Akýsi skrytý záujem ho zadržal na lavičke a nedovolil, aby ho prvotné strohé odbitie od dievčaťa odradilo od úmyslu pomôcť mu. Nechápal jej odmietavé správanie, nevedel, čo spôsobuje Ester bolesť a čo znamená strach v jej očiach a slovách. Napriek tomu, že ho nijak špeciálne neočarila svojou krásou, nedokázal vstať a odísť.
,,Nie, na prvý pohľad ho nijako neočarila, všimol si navyše, že má trocha široké ústa a zopár pieh na nose. Akási nafúkaná a uplakaná žaba, pomyslel si a zvrátil hlavu nazad. Prestal si ju všímať, predstieral nezáujem, no napriek tomu nedokázal vstať a odísť. 21
Čo zostáva spočiatku skryté Pavlovi je fakt, že Ester je Židovka, ktorá sa odmietla nahlásiť a nechať sa deportovať do koncentračného tábora. Bola sama, opustená, vystrašená bez ničoho a nikoho o koho by sa mohla oprieť. Situácia sa vyjasňuje, až keď uvidí na jej kabátiku žltú hviezdu, označenie Židov. Zostáva prekvapený až zarazený, no toto správanie nemožno pripisovať strachu, z ktorého ho spočiatku Ester obviňovala.
,, Prečo vlastne? Prečo by som sa mal báť?“ ,,Prečo, prečo! Doma váš nepoučili? Ani v škole? Neodporúča sa vám predsa stýkať sa s takými, ako som ja. Vy to neviete?“22
Pavol je iní ako ľudia s ktorými sa doteraz Ester stretávala. Celá spoločnosť sa k nej správala ako ku prašivej len preto, že bola židovka a Židia boli v tejto spoločnosti odmietaní a menejcenní. Keď získava dôveru v Pavla, postupne sa mu zveruje so svojím osudom a aj vďaka tomuto nesmelému dialógu sa medzi nimi vytvárajú neviditeľné putá. Ester potrebovala v tejto situácii niekoho, komu by sa mohla zveriť, kto by aspoň na chvíľu sňal z jej ramien ťarchu života, ktorú ona musela niesť bez toho, aby si mohla pred tým vybrať. Pavel zároveň pocítil akúsi prirodzenú túžbu ochrániť ju. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa ju odhodlal napriek všetkým rizikám s týmto spojeným, pod rúškom tmy vziať k sebe domov bez toho, aby sa jej bol čo i len predstavil alebo vedel jej meno. Jediné čo vedel a čím si bol istý, bolo to, že ju nechce nechať opustenú a bezbrannú. Behom pár minút sa z mladíka stáva rozhodný muž.
,,Zmätené myšlienky mu svojvoľne krúžili hlavou, nepolapil ich. Čo ďalej? Odísť? Vedel, že nemôže odísť. Ani nechce. Čo teda? Mlčal, očami pátral v riedkej jarnej tme. Obrátil sa k zamĺknutému dievčaťu, všimol si, ako sa vedľa neho trasie od zimy a objíma rukou svoj kufrík. Hrýzol sa do pier od napätia, ktoré v ňom vyvolávali myšlienky. Napokon mu preletel hlavou zvláštny nápad. Bláznivý, pochabý, nevládal ho domyslieť a nebolo ani času ho domýšľať, nápad hodný dospelého muža. Očaril ho svojou prirodzenosťou. Ľavou rukou vzal začudovanej dievčine kufrík, druhou rukou ju ľahko chytil za ramená a pomohol jej vstať
,,Poďte so mnou. A nebojte sa. Nič sa vám nestane.“ 23
V tomto momente sa neriadil rozumom, nechal sa viest srdcom a vnútorným hlasom. Keby si bol premyslel celú situáciu dospel by k záveru, že je príliš nebezpečné zdržiavať sa v prítomnosti Židovskej utečenkine. Skrytý pod rúškom tmy prichádzajú do Pavlovej izbičky. Až tu sa navzájom predstavujú a Pavel oboznamuje Ester s jej novým útočiskom. Je to malá izbička, jedna skriňa, vešiak, posteľ a umývadlo. Nie je to žiadny luxus, no je to azda jediné miesto, v ktorom bude Ester v bezpečí. Musia sa však dohodnúť na pravidlách tajnej existencie v tomto, pre Ester novom, domove.
,, Tieto dvere vedú do dielne, vo dne ta nikdy nevkročte. A dvere zatvárajte znútra na kľúč. A buďte tu vo dne ticho, vedľa pracujú, áno? Umývadlo a záchod sú hneď za dverami, ráno a v noci… a za žiadnych okolností nevychádzajte na chodbu. A nezapnúť rádio. Sľúbite mi to? A kým zažnete, pamätajte na zatemnenie, vidieť sem z pavlače, to ostatné vybavím sám.“24
Už od začiatku je ich hlavným nepriateľom svetlo, svetlo ktoré by odhalilo Esterinu prítomnosť v izbičke. Až v bezpečí sa môže detailnejšie zahľadieť na Ester a uvedomuje si, že je pekná, atraktívna a že ho fyzicky priťahuje. Chlapčenským neskúseným pohľadom skúmal črty jej tela a vpíjal do seba jej ženské črty.
,,Až teraz na svetle videl, že je vlastne pekná. Tvár pod temnými vlasmi bola neskutočne bledá, chýbala jej súmernosť, no drobné chybičky ju len zvýrazňovali. Nerušili. Oči, z ktorých hľadela hlboká noc, svietili tmavou žiarou spod oblúkov hustého obočia s riedkymi chĺpkami nad nosom. Plaché a dojemné, plné detského údivu, boli krásne. Skĺzol pohľadom po obryse malých pŕs pod bielou blúzou so žltou hviezdou. Rýchle uhol očami. Trochu sa mu krútila hlava. Nikdy, ani potom, nerozoznal, čím vonia. Mydlo, lacná voňavka, vlasy, vôňa podpazušia.“25
Už v prvý deň ich tajného vzťahu musí čeliť prvej skúške. Keď prichádza domov, ustarostení rodičia ho čakajú a pýtajú sa ho, kde bol tak neskoro v noci. Je to prvýkrát, čo musí týmto dvom ľuďom v živote klamať do očí a ťaživý pocit viny, ktorý umocňuje sklamanie v očiach otca, človeka hádam najbližšieho Pavlovi, prekrýva čiastočne radosť a hrdosť sprevádzajúcu Pavlove pocity po tom, ako pomohol Ester a poskytol jej útočisko.
,,Tej noci usínal v posteli vo svojej izbičke so zložitými pocitmi v srdci. Čo sa všetko prihodilo od dnešného večera? Cítil v sebe trochu strachu a tiež čudnú radosť, zvedavosť a pýchu nad vlastným činom. Volá sa Ester. Aké to meno! Azda, azda ju naozaj zachránil. Určite! Kam by inak išla? Prevalil sa horeznačky a zložil ruky pod hlavou. Dlho hľadel otvorenými očami na povalu, usilujúc si na nej predstaviť bielu tvar s veľkými a temnými očami, vzrušenie zaháňalo spánok. Spať, musí spať, až vyjde slnko, rozbehne sa k nej… 26
Pozná ju len pár hodín, no už naplno zaplnila jeho myseľ, jeho srdce a všetko okrem nej začína brať ako nepodstatné. 27.máj 1942. Prvá spoločenská udalosť, ktorá významným spôsobom ovplyvňuje vzťah Pavla a Ester. V Prahe spáchali atentát na ríšskeho protektora Heydricha. Situácia už aj tak dosť vyhrotená, čo sa židovskej problematiky týka, sa ešte zhoršuje, pretože hnev fašistov sa obracia na Prahu a nastáva čas prenasledovania. Sú vyhlásené obmedzenia, zákazy a postihy na tých ktorí nebudú dodržiavať pravidlá. Pavel si spočiatku ani neuvedomuje, čo sa vlastne stalo, aké následky to môže mať v ich životoch.
,,Zarazil ho na rohu ich ulice. Načúval mu so zatajeným dychom, ale v prvej chvíli rozumel iba útržkom, z ktorých nebol veľmi múdry.
.. za zadržanie páchateľov… desať miliónov korún… nad okresom oberlandratu… civilný výnimočný stav… zákaz vychádzať z domu do dvadsiatej prvej hodiny… zatvárajú sa všetky… kto sa… v uvedenom čase zjaví na ulici, bude zastrelený…“27
Strach je jedným z najväčších nepriateľov. Vojna a neistota, tma doby obkolesujú Pavlov a Esterin vzťah. Pavel sa borí s týmto strachom, nemá nikoho komu by sa mohol zdôveriť, je sám. Stratil aj jeho zvyčajnú oporu v otcovi, pretože nevyhnutne klamstvá čoraz viac prehlbovali priepasť medzi nimi dvoma.
,,To nevyhnutné klamstvo, otázka bez odpovede, vytvorila medzi nimi nedobré napätie. Postavila stenu medzi otca a syna, nepriestupnú tabuľu skla: otázka sklzne po nej ako dažďová kvapka.“ 4
Aj keď sa snaží potlačiť strach, nejde to. Beží, uteká, snaží sa striasť ten náhly tlak, problémy, ktoré sa zrazu objavili v jeho živote s príchodom Ester. Až teraz si uvedomuje ako veľmi sa svet počas vojny zmenil. K čomu sa staval predtým ľahostajne a neosobne ,sa ho náhle týka, je súčasťou jeho života a mení ho z rojka na dospelého človeka. Až teraz ,keď zobral na plecia zodpovednosť za Ester, si uvedomuje, čo všetko znamená starať sa tajne o človeka. Ester potrebuje jesť. Toto sa ukázalo ako veľmi komplikovaná úloha. Podiely jedla počas vojny boli limitované a hoci netrpeli biedou, mali akurát dosť, aby netrpeli hladom. Preto keď chcel zabezpečiť jedlo pre Ester, musel jej vydeľovať zo svojej porcie a potajomky odnášať malé podiely z domácich zásob bez toho, aby si to pozorné oko jeho rodičov všimlo.
,,Čoraz ťažšie bude nenápadne odnášať tanier do svojej izbičky, oddeliť pre ňu skromnú porcičku do ukradnutého kastrólika. Naozaj zázrak, že sa to ešte neprezradilo!“28
Ester je závislá teraz úplné na ňom. Je to on, kto vie jediný o jej existencii a kto bude jej jediným kontaktom s ľudskými bytosťami. Toto položenie zbližuje týchto dvoch mladých ľudí a deň za dňom sa stávajú čoraz viac zviazanými jeden s druhým. Pavel stavia seba do role ochrancu a robí všetko preto, aby sa Ester nemusela trápiť problémami, ktoré vládnu v spoločnosti. Nechce, aby sa cítila akokoľvek vinná za to, že svojou prítomnosťou ohrozuje nielen jeho, ale zároveň aj celú jeho rodinu. Preto volí radšej cestu utajovania pravdy pred ňou.
,,Už tretí deň je uňho. Včera to bolo ťažké, ako jej vysvetliť, že musí tak rýchlo odísť, ak nechce byt zastrelený na ulici? Čo jej má povedať? Nič! Lepšie, ak nebude nič vedieť o tom, čo sa prihodilo.29
Sú spolu len pár dní. Nikdy v živote sa nestretli, no i napriek tomu obaja cítia, že sa poznajú už večnosť. Dve spriaznené duše našli k sebe cestu v ľudskom labyrinte. Cesta bola síce zahalená rúškom spoločenskej tmy, ktorá im mala zabrániť spojiť ich životy, no láska v ich prípade bola silnejšia a dokázala prekonať všetko, čo by rozum pokladal za beznádejné.
,,A vieš vôbec, koho ukrývaš? Veď ma nepoznáš.“ ,, Poznám. Chvíľami sa mi vidí, že ťa poznám tisíc rokov.“ ,, Naozaj?“ ,,Naozaj. Prečo sa spytuješ?“ ,, Pretože- sa mi to tiež tak vidí. Je to hlúpe? To sa vždy tak hovorí, však? Myslela som na to, keď si včera tak rýchlo odišiel. Prečo je to tak? Poznám ťa odjakživa a vlastne iba predvčerom sme sa stretli. V parku na lavičke. Možno, že sme sa poznali v minulých životoch. Azda sem boli brat a sestra. Alebo milenci, ktorým to nevyšlo. Hovorím hlúpo, pravda...?“ 30
Ester zmieta v jej vnútri strach o jej rodičov, o to ako sa skončí jej trápenie. Nemá nikoho iného, s kým by sa podelila o svoje pocity. Pavel je jediný, s ktorým sa môže aspoň sčasti podeliť o tú neistotu zožierajúcu ju zvnútra. Kedykoľvek sa snaží myslieť na niečo iné, strach je silnejší. Vzájomne sú si oporami.
,,Máš niekedy strach?“ ,, Z čoho?“ ,, Zo všetkého... z toho, čo prežívame.“ ,, Zavše...“ ,, Ja- nepretržite. Nemám nikoho, komu by som to mohla povedať. Jednostaj sa to vo mne kričí. Aj keď myslím na niečo iné, aj keď sa smejem. Ako by mi to striehlo kdesi pod srdcom...“ 31
V spoločnosti vládla všeobecná antipatia k Židom. Fašistická ideológia tvrdo potláčala demokratickú a humanistickú spoločnosť a vytrieďovala ľudí na vyššie, nadradené rasy a na nižšie, medzi ktoré patrili aj Židia. Neustálou propagandou prinútili aj ostatných ľudí veriť, že Židia sú iní, menejcenní. Pavel sa raz v jednom rozhovore s Ester priznáva k tomu, že pred tým ako ju stretol bol taktiež zaslepený. Ester sa to dotklo a on si v návale viny uvedomuje skutočnú hĺbku jeho citu k Ester. Nie je to len sympatia, ale silný cit predierajúci sa na povrch.
,,A v tom okamihu mu zaplavila srdce vlna nehy. Horkla ľútosťou, ale bola v nej aj divá radosť, cit silný, že až tlačil v hrudi. Ester! Ako to povedať! Čosi sa prihodilo, neviem...Zaťal zuby, aby zadržal výkrik, už-už sa mu dral na pery.“32
Už nedokáže vyjadriť svoje pocity len slovami a cíti, že by to nebolo skoro nič platné. Berie Ester do náručia a svojim zovretím jej dokazuje úprimnosť citu, ktorý sa zrodil v jeho srdci.
,,Ochabla v zovretí, prestala sa brániť. Napokon zvrátila hlavu a prižmúrila oči, telom sa primkýnajúc k nemu. Zovrel ju ramenami a zvrátil na pohovku, neodtŕhajúc pery od jej úst. Tisol ich z celej sily. Potom sa odrazu všetko skončilo. A všetko začalo. Obaja to vedeli.(44)
,,Bože môj, ty si... Veď ja tiež... či to necítiš, že aj ja... ťa mám rada? Áno! Nech sa deje, čo len chce: mám ťa rada, Pavel, ty milý chlapče, už je to tak!“ 33
Až teraz dostáva Pavlov život zmysel. Uvedomuje si prázdnotu predošlého života. Bol len snílek, rojko, ktorý sa pozeral na svet stále očami dieťaťa. Pripadá mu to ako keby žil vo svete zahalenom do tmy. Tento svet sa s príchodom Ester rozžiaril a on sa vďaka tomu zmenil, dozrel.
,,Svetlo bolo iba v ňom a okolo tma. V tom svetle bol silný, prekvapený energiou citu, ktorá sa v ňom uvoľňovala. Nejasne mu bolo ľúto toho Pavla, ktorý ju ešte nepoznal, toho všedného, celkom obyčajného vyhúknutého holobriadka. Ako vlastne žil? Žil vôbec? Chodil do školy, čítal knižky, sľuboval si čosi od života, po čomsi neumelo túžil, mal obyčajných kamarátov. Bol prosto iný. Bol iný ako teraz.“34
Ich vzťah však nikdy nemôže byt normálny. Hoci navzájom si vytvárajú svet plný svetla, lásky a porozumenia, všetko okolo nich je pokryté tmou. Namiesto toho, aby si vychutnávali sladkosť lásky v zárodkoch, ich srdcia zoviera strach, ktorý zaľahol na celé mesto. Pavel sa snaží pred touto ťaživou situáciou Ester chrániť, vnára sa do jej tmavých vlasov a hľadá útočisko, aspoň krátku chvíľku, počas ktorej by mohol na všetko zabudnúť a cítiť len Ester, jej prítomnosť, vôňu a plne vychutnať lásku medzi ich spriaznenými dušami.
,,Ale tušil, že ju neoklamal. Vzal ju do náručia, ústami jej zatváral oči, potom zaboril tvár do vlasov, utekajúc do tej hebkej, voňajúcej tmy pred myšlienkami, ktoré v ňom vytrvalo rýľovali.“35
No strach bol silnejší, než by chcel. Mal neustále pred očami všetky tie mena ľudí, ktorí sa stali obeťami nemilosrdného pátrania nacistov bez akéhokoľvek podrobnejšieho vysvetlenia, a nedovoľovali mu myslieť na nič iné. Esterine slova ,, Mám ťa rada“ zaznievajú v jeho ušiach, no nič nedokáže prehlušiť zvuk výstrelov, zabíjania, ktoré sa odohrávajú všade naokolo.
,,Mám ťa rada, šepkala mu medzi bozkami. Bozkávali sa s vytrvalou dychtivosťou, ale myšlienky sa ho zmocňovali aj v okamihu, keď cítil jej ústa. Pred očami sa mu zjavovali zoznamy s úplne zvyčajnými všednými menami, aké nosí kdekto.“
,,Odôvodnenie skutkovej podstaty drvivo stručné: odsúdení vedome poskytovali úkryt policajne neprihláseným osobám- páľ!- schvaľovali atentát –páľ!- vyzývali k podpore páchateľov- páľ, páľ!- Mám ťa rada! Bože môj, za čo ešte sa bude strieľať? Za pohľad za šepnutie cez plece, za výdych, za nedovolené vlastnenie života! Páľ! Páľ!
Mám ťa rada... Mená, mená, mená. A adresy. A výstrely. A ďalšie zoznamy.”36
Na Pavla padá obrovské bremeno. Veď v prípade odhalenia by prišiel o všetkých na ktorých mu na svete najviac záleží. Pasivita ľudí, ktorá bola spočiatku iba tŕňom v jeho oku, sa teraz stáva dýkou rvúcou jeho srdce, mozog celé jeho ja. Ubíja ho bezmocnosť bojovať proti nespravedlnosti, najradšej by sám zobral zbraň a postavil sa na odpor Nemcom. Zmenil sa zo snílka, neschopného najísť si životný cieľ, na muža odhodlaného bojovať za lásku, proti všetkej nespravedlnosti.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie