,,A ona nič nevie. Nesmie vedieť, musí to sám vliecť po svete, lebo keby to vedela, bolo by nebezpečenstvo ešte väčšie. Možno by sa zbláznila a urobila nerozvážnosť. Nik nesmie nič vedieť! Nik nesmie nič vedieť? Ako dlho sa to dá vydržať? Ako? Kedy mu povolia nervy a začne kričať? Kedy sa ona zblázni od tiesne medzi štyrmi holými stenami? A ona musí prežiť, musí, musí, inak by všetko stratilo zmysel. Kedy sa to všetko skončí? Kedy sa skončí vojna? Kedy odtiahnú? Teraz na nich myslel ináč ako predtým, so zadúšajúcou nenávisťou, s pálčivým smädom proti všetkému bojovať. Mať guľomet! Obrátiť ho proti ich vydutým hrudiam, na ktorých cengajú medaily. Stisnúť spúšť- trra!- vrhať granáty, ruvať sa s nimi ako zviera zahnané do kúta- niečo urobiť, niečo urobiť! Priam sa hneval na ľudí, že nevyjdú s holými rukami do ulíc, pridal by sa k nim s rozkošou a zaradil by sa do prvého radu.“37
Snaží sa zvažovať všetky možnosti, ktoré by uľahčili ich situáciu. Prestáva sa starať o všetko ostatné, školu, priateľov. Uvažuje dokonca nad sobášom. Avšak, Ester ako Židovka je už mimo akéhokoľvek zákona a cíti ako všetko okolo neho je uzavreté do obrovskej klietky, z ktorej nevedie žiadna cesta von.

,,Len teraz začal cítiť, v čom žije, niečo, čo si predtým neuvedomoval. Klietka!”38
Vojna uvrháva Pavla a Ester do neľahkej situácie. Oberá ich nie len o psychické sily, ale aj fyzické. Je čoraz väčším problémom pre Pavla zabezpečiť aspoň nejaké množstvo jedla pre Ester. Musia zápasiť s takým ponižujúcim pocitom ako je hlad, ktorý Pavel dovtedy nikdy nezažil. Situácia sa stala oveľa zložitejšou než ako si ju spočiatku predstavoval.

,,Nevnímal vlastne nič okolo seba, utopený v zlých starostiach. Sprvoti si predstavoval -prostoducho - všetko jednoduchšie. Tu sme ona a ja! ,A hladní boli obaja rovnako, aj keď to jeden pred druhým za nič na svete nepriznali. Hlad. Bol to ponižujúci, trápny pocit, aký v živote nepoznal.”39
V Pavlovi je stále niekde vnútri ten malý chlapec, túžiaci po otcovej starostlivosti a ochrane. Najradšej by vybehol za ním, objal ho a zdôveril by sa mu s celým svojím trápením, no už nemôže myslieť len na seba. Jeho otec by sa na vec určite pozeral z racionálnej stránky, a to by bolo v úplnom rozpore s tým, čo mu hovorí jeho srdce. Ester ma teraz už len jeho, nepatrí nikam, nikomu len jemu a tme. Je len na ňom postaviť sa proti všetkému, vžiť sa do role Romea a čeliť všetkým prekážkam stojacim v ceste ich láske.

,,Musel sa premáhať, aby nevybehol s plačom z podchodu a nezavesil sa mu na krk. Otecko! Čo mi môžeš povedať? Nič! Bojím sa tvojho strachu, sám svoj sotva unesiem, bojím sa tvojich očí. Bojím sa tvojho rozumu, otec. Hovoril by si o rozume, ale čo mi ten teraz pomôže? Čo je to vlastne rozum? Kde je? Máš ho ty? Mám ho ja? Ja neviem, otecko! Rozumom by som ju mohol iba vykázať. Vyhnať ju z úkrytu. Azda aj- zabiť. Mohol by som si azda povedať: v sebaobrane. Ticho a premyslene. A potom ju vziať do náruče, odniesť ju v tme a prehodiť zbabelo za múr cintorína. Inde by ju už neprijali. Ona už nikam a nikomu nepatri. Len mne. A tme.“40
Pavel žil dva rozličné životy. Jeden plný strachu, nervozity a obáv o životy ľudí naokolo a druhý plný šťastia aké dovtedy vo svojom živote nezažil.

,, Usadeninu strachu a beznádeje, ktorú vláčil v sebe po celý deň, keď bol sám, odplavil dotyk, bozk prižmúrené mihalnice. V tých dňoch sa jeho život rozdelil na dva navzájom si málo podobné životy. Medzi nimi sa vztýčil múr.“41
Miesto, v ktorom nachádzali útočisko a šťastie bolo síce maličké, no i napriek tomu to bol pre nich oboch svet plný svetla a radosti, svet, v ktorom si mohli užívať prirodzenú mladosť a aspoň nachvíľu ujsť pred tmou číhajúcou hneď za dverami. Nič im nebránilo sniť o prekrásnych miestach plných voľnosti, slobody a mieru medzi ľuďmi. Mlčky vpíjali teplo zo sŕdc jeden druhého a dodávali si navzájom silu čeliť tomu, čo ich môže postretnúť.

,,Tu prežívali vedno tie sladké júnové večery, sami s hviezdami a dychom toho druhého, šťastní jeden pre druhého, a okolo nich dýchal starý dom. Hovorili si pošepky, často sa prekárali, hovorili pochabosti a potichu sa smiali, pretože v prirodzenosti mladosti ich napriek všetkému neopúšťala radosť. V tých chvíľach sa im videlo, že je všetko v poriadku, že pred čímsi utiekli, že sa stratili medzi múrmi mesta a teraz sa zdržujú až na dne bezpečnosti. Áno, bezpečnosti! Päť krokov sem, päť krokov nazad.“42
Ako ubiehajú dni začínajú v sebe pociťovať čoraz silnejšiu túžbu zblížiť sa nie len psychicky, ale aj fyzicky. Obaja ešte nikdy nemali žiadneho partnera, a preto sa k potenciálnemu zblíženiu stavajú ostýchavo. Najmä Ester sa toho bojí. Má Pavla veľmi rada, dala by mu všetko, čo by videla v jeho očiach, ale doposiaľ mala s mužmi len zlé skúsenosti. Raz ju obťažoval jej bratranec, no oveľa viac ju zasiahlo nečakané obchytkávanie zo strany jej najobľúbenejšieho učiteľa. Preto prosí Pavla, aby bol s ňou trpezlivý a Pavel s porozumením prikyvuje.
Je ťažké pre Pavla ovládať sa, najmä v situáciach, keď sú pri sebe tak blízko. Raz už takmer poddal svoju sebakontrolu obrovskej vášni spaľujúcej jeho vnútro, no Ester sa vzoprela a v poslednej chvíli vycúvala. Pre Pavla to bolo dosť veľké sklamanie a nech sa akokoľvek snažil, nedokázal ho v sebe potlačiť.

,,Precital. Všetko bolo preč, odliv, rýchly odliv, napätie ochabovalo, zanechávajúc po sebe len zahanbujúce chvenie, doznievalo v ňom trpkým smútkom, odrazu si pripadal prázdny a opustený, vzdialenosť medzi nimi sa opäť napäla. Bolo mu do plaču ako maličkému chlapcovi.“43
Pavlove sklamanie vzbudzuje v Ester pocit viny. Nechce, aby ho čokoľvek zraňovalo a jej pocit ešte umocňuje pocit nevďačnosti voči Pavlovi. Vie, že by si zaslúžil, aby sa mu oddala a poďakovala mu za všetko, čo pre ňu robí, no ostych je silnejší než jej vôľa.
Jediná pozitívna vec na celej tejto situácii bolo, že až vojna im umožnila stretnúť sa a spojila ich silnejšie ako čokoľvek iné. Za iných okolností by bolo len veľmi málo pravde- podobné, aby sa stretli a mohla medzi nimi vyrásť láska ako teraz. Navzájom sú úplné odlišní. Zatiaľ čo Ester je pojašené, hravé mladé dievča, Pavel je vážny, zádumčivý. Pavel však nepochybuje o ich láske a priznáva sa jej, že nikdy pred tým nemal nikoho tak rád ako ju.
To aká bola Ester, neposedná, Pavlov malý blázonko, mu pomáhalo odľahčovať všetky starosti. Bola jeho malou hviezdou, ktorá ho napĺňala svojím žiarivým svetlom a dávala mu silu pretĺkať sa životom v dobe plnej tmy. Nikoho pred tým tak nemiloval ako ju. Ani vlastných rodičov.

,, Musíš byť mojou ženou, počuješ? Možno hovorím nešikovne, hlúpo, neviem takto hovoriť... ale je to tak! Taká si mi blízka... bližšia ako otec s mamou. Už by som sa bál na svete bez teba! Neviem si to predstaviť. Ak raz stretnem tvojho otca a mamu, poviem mi: Ďakujem vám! A poviem im aj, že ťa vždy budem mať rád. Vždy ťa budem mať rád.“44
Ester neustále rozmýšľa nad smrťou, aké to asi je na druhom svete, kde nie sú rozdiely medzi ľuďmi. Kde sa neposudzuje podľa toho, kto je akej národnosti, ale všetci sú rovní a šťastní. Tuží, aby niekde existoval spravodlivý boh, ktorý by nemohol dopustiť všetky tieto nepráva voči Židom a nerobil medzi nikým rozdiely.

,,Priznám sa ti : zavše takmer túžim, aby bol. Taký dobrý, spravodlivý starček, človek by sa mu mohol vyžalovať, keď ho ľudia prenasledujú, a keď nevie prečo. Je to hlúpe, pravda, ale možnože by som sa potom natoľko nebála. Povedzme by na mňa zakýval prstom a povedal: Poď, Ester pod sem ku mne nahor a vonkoncom ničoho sa neboj, dievča! Tam dole ta už nechcú, keď nie si árijka...45
Situácia však nebola ťažká len pre Pavla. Ester bola celé dni uzavretá v malej izbičke a dni sa neodlišovali jeden od druhého. Od rána načúvala zvukom okolitého sveta, skrytá v šere a nezostávalo jej nič iné len myslieť na svoj osud, svoju rodinu, o ktorej nevedela už dlhú dobu skoro nič a čakať na jediný svetlý moment dňa, na príchod Pavla.

,,Jej svet! Podobal sa na celu.46
Nikdy sa však Pavlovi nezverila s jej pocitmi ako ju všetko ubíjalo a skľučovalo. Z jeho správania vycítila, že má mnoho starostí s tým, aby ju mohol skrývať, hoci to pred ňou nechcel dať najavo. Radšej by sama trpela, než aby spôsobila akúkoľvek ranu Pavlovi.

,, Čo jej ostáva? Čakať a zasa len čakať. Je to na zbláznenie! Ale jemu sa k svojej trýzni nepriznala, nechcela mu pridávať starosti. Zaťať zuby a mlčať!“47
Neraz rozmýšľala, že z tohto vezenia utečie a pobeží domov. Lenže jej domov už neexistoval. Jediné čo mala bol Pavel. On jediný jej dával ešte istotu, že nie je mŕtva, pretože tak sa vo svojej samote neraz cítila. Paradoxom je, že práve táto jej „cela“ predstavuje jej slobodu a bezpečie, zatiaľ čo vonkajší svet, po ktorom toľko túži, znamená skoro istú smrť.

,,On jediný ju spájal so svetom živých ľudí. Bol jej teraz všetkým. Keď bol pri nej, keď ju ťarbavo objímal silnými ramenami a strapatil jej vlasy, bolo dobre. Ak bol preč, ostávala jej iba nenávisť k štyrom stenám, z ktorých neviedla von cesta, a pálčivá túžba utiecť.“48
Takýmto spôsobom obaja bojujú zároveň na dvoch frontoch. Vo svojom vnútri, kde obaja schovávajú obrovský strach, neistotu a zúfalstvo jeden pred druhým, a zároveň bojujú proti spoločnosti ako takej. Pavel tým, že potajomky zháňa obživu pre oboch a klame svojim rodičom a Ester tým, že je uväznená v izbe a nemôže vychádzať von. Obaja upierajú svoju vieru na lepšie časy, keď budú mỏcť zhodiť svoje bremená a ich láska už nebude spútaná do okov vojny a nespravodlivosti. Ester mu je nesmierne vďačná za jeho trpezlivosť v ich vzťahu. Sama cíti obrovskú túžbu v každom ich dotyku, bozku a je len otázkou krátkeho času, kým táto túžba zvíťazí nad ostýchavosťou. Chce, aby ich telá splynuli v jedno a zotreli sa ja posledne hranice, ktoré by ich mohli ešte oddeľovať. Pavel si uvedomuje, že situácia sa čoraz viac vyostruje a musí čo najskôr dostať Ester preč z domu. Postaví sa rodičom, nedá sa odradiť žiadnym argumentom. Všetko podstúpi, len aby ona mohla prežiť.

,, Začal chápať, že tam nemôže ostať. Možnože poprehliadajú dom ako semenište podvratných živlov, poprevracajú byty a pôjdy a pivnice, možno dnes, možno zajtra, len čo si poutierajú pot z čela a nebudú mať plné ruky práce. Musí odísť. Kam? K tete na vidiek. Býva na samote, azda by sa dalo voľačo urobiť, azda pohovoriť si o tom s otcom a matkou, prehovoriť ich, aj keby umierali od strachu, donúti ich, lebo ona musí žiť. “49
Je až absurdné koľko rokov prešlo a ľudstvo sa stále nepoučilo z vlastných chýb. Spoločnosť, ktorá napreduje míľovými krokmi vpred sa stále neodpichla od úplného dna. Zabudla na to najcennejšie čo existuje, zabudla na úctu k ľudskému životu. Začali vládnuť fašisti a na ľudstvo sa vzniesla obrovská klietka, z ktorej niet cesty preč.

,,Preto, že sú to zvieratá. Vymysleli si také ničomné teórie o rasách a teraz vystrájajú. Ako v stredoveku. Vtedy sa tomu hovorilo getá.“ ,,Ale teraz už predsa nie je stredovek. Žijeme v dvadsiatom storočí.“ ,,To je pravda. Žijeme. Ale v čudnej dobe. Skôr mi to nenapadlo, kým som ťa nestretol. Ako by sa mi boli odrazu otvorili oči. Toto je klietka, vieš ten ich protektorát. Vrážaj si hlavu do mreži, neprerazíš. Skôr som to tak necítil.“50
Ester už nedokáže v sebe dlhšie udržať tú obrovskú ťarchu, ktorá sa stáva čoraz väčšou , čím viac ľúbi Pavla. Priznáva sa, že vie všetko o tom, čo sa deje vonku a pred čím ju Pavel chcel ochrániť. Nadovšetko ho miluje, a jeho život jej je drahší než jej vlastný. Cíti, že jej osud bol už dávno určený, keď sa začala vojna. Doba jej určila žiť v tme a zomrieť. Čím viac sa bude proti tomuto osudu spierať tým vo väčšom ohrožení bude Pavel a jeho rodina. Jediné na čom jej záleží je on a jeho život.

,,Dnes som ich videla, Pavel... a už nemôžem ďalej... nemôžem! Ja ťa mám rada, rada, väčšmi ako seba, zbláznila by som od strachu... Mám ťa natoľko rada... ale ja sem už nepatrím... nepatrím už medzi ľudí, a ty... ty musíš žiť...! Rozumieš mi? Pavel?!“51
Pavel jej zavrie ústa ešte pred tým ako stihne dopovedať, čo začala. Bez nej nemá jeho život zmysel. Jediné čo je večné a isté v jeho živote je láska. Všetko ostatné mu pripadá ako jeden obrovský nechutný sen. Keby stratil ju, stratil by všetko svetlo z duše, zmysel svojho života. Načo by mu boli všetky veci, načo by boli ľudia okolo neho, keď by bol prázdny. Radšej nech zomrie, ako žiť bez nej.

,,Je to pravda. Ja to tak cítim. Jedným slovom- nechcem! Bolo by to rovnaké ako smrť. Horšie. Keby si tu nebola, už netúžim jednoducho nič vedieť, nič počuť, nič cítiť. No čo? Svet, v akom žijeme- ten mi za to ani nestojí. Prečo sme sa vlastne nenarodili inokedy? Medzi divochmi! Alebo v praveku? Mali by sme aspoň oblohu nad hlavou. Celkom obyčajnú. Nedávno sme spolu dýchali, pamätáš sa? Spolu! Bolo mi dobre. Dýchať sám pre seba je nezmysel. Nadýchnuť sa pre nikoho, vydýchnuť pre nikoho, raz, dva, tupá, zbytočná drina. Pre idiota! Fuj!... Ďakujem…nechcem!”52
Myšlienku, že v láske rozhoduje srdce a nie rozum, si Jan Otčenášek vybral aj do motta tohto diela.
MOTTO:,, No budem vyhnancom, hej? Nechaj si tú múdrosť! Ak múdrosť nevie stvoriť Júliu, kniežací ortieľ zmeniť, preniesť mesto, nestojím o ňu! Nehovor mi nič!“ Shakespeare53

Pavla a Ester môžeme považovať za akéhosi novodobého Romea a Júliu. Ich láske sú už od začiatku postavené do cesty mnohé prekážky, no láska a srdce prevažujú nad rozumom a oba mladé pary sú odhodlané postaviť sa tvarou tvar všetkému, čo ich čaká, aj keď mnohokrát to bilancuje na okraji racionálnosti.

Tak ako si Romeo radšej volí cestu lásky ako cestu rozumu, pretože láska je omnoho silnejšia, nápodobe vypočul hlas svojho srdca aj Pavel. Jeho srdce spoznalo svoju spriaznenú dušu, svoju ,, Júliu‘‘ v postave Ester a už je neskoro pre rozum, aby akýmkoľvek spôsobom zmenilo jeho rozhodovanie. Radšej si zvolí vyhnanstvo, čiže v Pavlovom prípade riziko smrti, ako keby mal žiť bez nej. Pavlovi vlieva novú silu, nádej jeho otec. Dozvedá sa o Ester náhodne, od svojho spolupracovníka Čepeka a hoci ho zviera obrovský strach, je ochotný dohodnúť sa s Pavlom a nájsť riešenie na túto komplikovanú situáciu. V ten večer je Pavel odhodlaný ešte viac ako pred tým bojovať za ich lásku. Vzápätí však jeho nálada klesá na bod mrazu. Pri príchode do domu, kde ukrýva Ester nachádza na dverách nakreslenú židovskú hviezdu, a vo vnútri sa ho zmocňuje zlá predtucha. Rýchlo ju zatláča a sústreďuje svoje myšlienky na nasledujúce ráno, keď konečne bude môcť uskutočniť svoj plán a vziať Ester na vidiek. Zlo, ktoré im pravdepodobne hrozí ani nestihne vystrčiť svoje drápy. Aspoň tak dúfa Pavel. Odtláča zlé myšlienky a plný nádeje vstupuje do izbičky. Spolu sa upriamujú na svetlú budúcnosť, ktorá ich čaká na vidieku. Nepripúšťajú si žiadny negatívny priebeh, zatiaľ čo siete fašistického prenasledovania sa sťahujú čoraz bližšie k bezpečiu ich maličkej izbičky.

,,Mlčali, a predsa sa spolu zhovárali: bez zvuku slov, čírou materčinou tiel, krvi a dychu, mysleli na zajtrajšok, na oblaky a lesy, na súhvezdie Lýry, na všetko, čo budú vidieť a cítiť, čo budú vedno žiť. Hádam už zajtra...“54
Až v ich posledný spoločný večer už nedokázali ovládať obrovskú túžbu, ktorá horela v oboch ich telách. Ich láska sa naplnila, splynuli v jedno telo a aj posledná hranica, rozdeľujúca ich svety sa vytratila. Ester sa stala Pavlovou ženou.

,, Mimo čas! Šumel okolo nich, ale ich sa netýkal. Vypadli z jeho durkotajúceho koča. Oddala sa mu odrazu celá, s cudnosťou nehatenou studom, jej telo mu horelo v náruči. Rozplynula sa v ňom. Nebola. Ty môj! Tichý výkrik z hlbín! Počul ho, keď vstupoval do jej tela a zachvel sa.“55
Hoci ich láska bola obrovská, vojna a zverstvá v tomto súboji zvíťazili. Stačila hodina a ich životy by mohli byt v bezpečí vidieku. No tma zmarila ich plány a zastihla ich nepripravených. Fašistické vojská prišli do mesta a nemilosrdne strieľali na všetko, čo sa im zdalo podozrivé. Pavel sa ráno zobudil na zvuky streľby. Zmocnil sa ho zvierací pud ochrániť, čo mu bolo najmilšie. Bezhlavo, bez rozmýšľania, hnaný len strachom o Ester už-už vybehol z bezpečia ich paneláku na ulicu plnú fašistických vojakov, no dvere mu zahatili cestu a on v návale zúfalstva klesol bezbranne, bezducho na zem a neostalo mu nič iné ako čakať. Tušil, že Ester už viac v živote neuvidí. Ester sa nachádzala v podobnej situácii. Strach zaplavoval celé jej telo. Jediné na čo dokázala myslieť bol on Pavel. Nemyslela na seba, myslela len na to, čo by sa stalo, keby ju vojaci našli v izbičke. Situácia sa ešte viac vyhrotila, keď sa Rejsek začal dobýjať do jej útočiska. Hnaná túžbou dostať sa z tmy na svetlo, vybieha na ulicu a tu sa stáva ľahkým terčom pre guľky fašistických samopalov. Padá na zem mŕtva, no tesne pred tým ešte uvidí jasné svetlo, rodinu a miesto, kde všetci žijú šťastné bez akejkoľvek tmy, ktorá bola až doteraz všade prítomna v jej živote. Pre Pavla znamenala Ester všetko. Keď ju stratil, nemal už prečo žiť. Uvažoval aj o samovražde, no Ester v ňom zanechala silný odkaz, ktorý mu zabránil odísť na druhý svet za ňou. Boli to tri slová, ktoré zneli v celom jeho ja ako jasný zvon.

,,Ty musíš žiť, počuje v sebe hlas. Pozná ho.“56
Zdá sa mu až absurdné ako svet dokáže fungovať ako pred tým, hoci ona tu už nie je.
,,Tváre, slová, hlas. Hlas- zvon ! Iba ten jediný počuje, keď zavrie oči. Žiť! Žiť! Ako? Škriepil sa s ním, ale ten hlas bol mocnejší. Bol v ňom, uvzato volal do tej zlej noci, v ktorej zmeral hĺbku zúfalstva. A už sa vzdal, cesta sa skončila... Ďalej!“57

Vojna
Keby bolo dielo Romeo, Júlie a tma vsadené do akejkoľvek inej doby než do obdobia Druhej svetovej vojny, toto dielo by z najväčšou pravdepodobnosťou zostalo nepovšimnuté. Popri príbehu lásky Pavla a Ester, Jan Otčenášek poukazuje na fašizmus a všetko, čo bolo s ním spojené, a to hlavne na problém holokaustu, jeho následky a spoločenské vnímanie celkovej situácie spojenej so Židmi. Situácia v Česku nebola vôbec ružová. Bola to jedna z krajín, ktorá sa musela podriadiť Nemcom. Pavlova matka ich výstižne prirovnala k Kobylkám egyptským. Obsadili celé územie a silnou germanizáciou spoločnosti sa snažili dosiahnuť rozšírenie nacistickej ideológie. Nemčina bola na všetkých školách. Študenti sa museli učiť životopisy nacistov a vdychovať ducha Adolfa Hitlera.

,,Aby si sa v búde bifľoval životopisy nacistických svätých, ak netúžiš naisto pohorieť pred nemeckým inšpektorom pri maturite. Also,sagen Si emir, wo wurde Adolf Hitler geboren?Und jetzt etwas uber das Winterhilfswerk!“ 58
Svoju pozornosť zamerali Nemci hlavne na národy, ktoré považovali za menejcenné, a to napríklad na Židov a Rómov. Zakázali im stýkať sa s árijcami, vyčlenili ich na úplný okraj spoločnosti. Nemohli chodiť do školy, na spoločenské udalosti, prišli o prácu a všetkých priateľov.
Židia samotní nechápali, čo sa to vlastne deje. Ester už sama nevie ako reagovať, aký je postoj ľudí, ktorých stretne. Je znechutená z holokaustu, aj keď ešte ani len netuší o hrôzach, ktoré sa dejú v koncentračných táboroch. Nič neurobili a i napriek tomu sú považovaní za špinu.

,,Prečo vás to zaujíma? Nestarajte sa o mňa. Som prašivá.“59
Pred tým ako odvážali Židov do koncentračných táborov, každému prišiel povolávací list s výpočtom trestov, ktoré boli umelo vytvorené, aby ich prinútili nastúpiť do vagónov a mohli s nimi zaobchádzať horšie ako so zvieratami.

,,Pred pár dňami prišiel rad aj na ňu, vo vrecku má povolávací lístok do Terezína s výpočtom všetkých trestov, ak sa nedostaví v predpísaný deň na predpísané miesto do prepísaného transportu.“60
Najhoršie je, že nikto nevie nič o strašných zločinoch, ktoré sa páchajú v koncentračných táboroch. V spoločnosti vládne demagógia. Vie sa len, že Židov berú a odvážajú preč, niekam kde robia v záhradníctve a pri tom tam prichádzali o životy.

,,Hovorilo sa, že tam budeme pracovať v záhradníctve...61
Rozdiel medzi Židmi a ostatnými ľuďmi nebol žiadny. Jediná vec, ktorá oddeľovala Židov bola žltá hviezda. Len vďaka nej, mohli ľudia medzi sebou robiť rozdiely. Bola symbolom odporu Árijcov, nadradenej nemeckej rasy, k Židovskému národu. Ester si neuvedomovala, že je absurdné, aby nosila svoju hviezdu aj keď bola v Pavlovej izbičke. Brala to ako svoju povinnosť, príkaz, ktorý nemôže byť za žiadnych okolností porušený. Oddeľovanie Židov bolo najprv postupné, ale neskôr nabrali udalosti rýchly spád a všetko sa rútilo jedno za druhým. Niektorí ušli kým sa ešte dalo, no mnohé rodiny, medzi nimi aj Esterina, nechceli opustiť svoje domovy a za túto neopatrnosť zaplatili vlastnými životmi.

,,A potom sa všetko rútilo jedno za druhým, tanečná, škola, už do nej nesmela, a potom s nemým úžasom pozorovala, že jej chcú ľudia akosi bez slova nahovoriť, že je iná ako ostatní. Je židovka. Niekoľko židovských rodín utieklo do cudziny. Prečo utiekli? Aj my musíme odísť, otecko? Nie, Esta zostaneme tu! Sme tu doma.“ 62
Počas tohto obdobia Nemci vydali mnoho nariadení, ktorými sa snažili eliminovať akýkoľvek potenciálny odpor. Jedným z prostriedkom bolo, že zakázali počúvať zahraničné rádio stanice a odrezali tak ľudí od skutočných informácii.

,, Pamätaj, že počúvanie zahraničného rozhlasu sa trestá väzením alebo aj smrťou!“63
Hnev Nemcov z atentátu na Heydricha bol ohromný. V Čechách zavládol strach, prenasledovanie bezdôvodné zabíjanie. Strach sa stal súčasťou života, každého v meste. Každý nesprávny krok mohol človeka stáť život. Preto sa ľudia stali nedôverčivými, uzavretými.

,,Okrem bezmocného hnevu, kvasiaceho v kadektorom srdci, hlavným pocitom v dňoch, ktoré nasledovali, bol strach. Zaľahol na mesto ako spotená dedinská perina, pod ktorou sa snívajú iba ťaživé sny. Človek ho mal pod kožou, v blízkosti srdca, pri jedle, v spánku, keď objímal ženu, keď držal v rukách dieťa.64
Na dennom poriadku boli popravy, správy o úmrtiach stoviek ľudí. Každý každého podozrieva, udáva a obeťami sa stávajú nevinní, nič netušiaci ľudia. Smrť jedného z vedúcich nacistov musí byť potrestaná množstvom krvi obyčajných ľudí.

,,Telefóny v pražskej centrále gestapa sa zmietali na vidliciach, správy pršali, zmätené údaje, udania z pomsty, nadávky, kliatby, vypisovali sa ďalšie milióny za ničotné oznámenia, ktoré by viedli k zaisteniu páchateľov. Kde sú? Existujú vôbec? Vari sú už mŕtvi a strieľanie nikdy neprestane. Pretože len hektolitre teplej krvi môžu pomstiť človeka, ktorý hynul v posteli s rozstrieľanou pečenou. Aparát horúčkovito pracoval, šepkané správy, nafúknuté až do paniky, sa šírili bez prestávky.“65
Hnev Nemcov sa vyostruje každým dňom. Robia všetko pre to, aby našli atentátnikov. Boli ochotní zrovnať so zemou celu dedinku Lidice, ktorú obvinili z účasti na atentáte. Je smutné konštatovať, že podobná situácia sa odohrávala v stredoveku a aj po tak dlhej dobe sa ľudia nedokázali ponaučiť a getá aktuálne v stredoveku, sú aktuálne aj v 20. storočí. Obyčajným ľuďom zostáva iba ticho sa podriadiť ak nechcú zomrieť bez milosti.

,, Aj ja. Tisíckrát. Ale nechcem žiť bez teba! Vieš, čo je na tom najhoršie? Najhoršie by bolo- že už by som nič neočakával. Načo potom ešte čakať? Že si ľudia zase zmyslia párať si navzájom bruchá? Zhadzovať si oheň na hlavu? Nechcem! Neverím už v nič. Iba v to, čo je teraz vo mne. Čo teraz cítim. Čosi zamotaného, zbabraného je v tom našom osvietenom storočí. Geto! Pokrok, technika a –stredovek! Ako k tomu prídeme? To je zverinec! Aj keď vykurovaný ústredným kúrením! Človek by zvracal... Takto som si predstavoval posledné hodiny ľudstva. Všade tma...!“ „Musí byť svetlo.“ ,,Možno, kde?“ „Musíme ho nájsť.“ „Prečo hľadať?“ Je tu. Vedľa teba. Iného niet!“66
Ľudia v hĺbke duše cítia proti tomuto všetkému odpor, no nemôžu sa proti tomu nijakým spôsobom postaviť, pretože by to znamenalo skoro istú smrť. Predstaviteľom takejto vnútornej vzbury bol tovariš Čepek.

Presným opakom Čepeka boli ľudia ako napríklad Rejsek. Boli zákerní, mysleli len na svoje dobro a zneužívali situáciu vo svoj prospech. Ich uši boli všade, a keď sa im to hodilo, udávali ľudí bez mihnutia oka. Nikto si nemohol byť istý v ich prítomnosti, pretože by sa mu to nemuselo vyplatiť. Rejsek si získal nenávisť celého domu v deň, keď mu vo vojne zomrel jeho syn. Spolu s maliarom zapíjali smútok, nezhodli sa a na druhý deň si po maliara prišlo gestapo. Odvtedy sa Rejsek stal postrachom domu.

,,Stal sa v poslednom čase postavou natoľko obávanou, ze jeho príchod pretrhával rozhovory v polovičke viet. Vyhýbali sa mu. Pozor –Rejsek! Psst.“67
Vie o prítomnosti Ester v Pavlovej izbičke. Viackrát nenápadne nadhadzuje túto tému pred Pavlovým otcom, no nikdy priamo nepovie, čo v skutočnosti vie. Večer pred tým ako sa uskutočnil útok, niekto nakreslil na dvere izbičky hviezdu. Dá sa predpokladať, že to bol práve Rejsek. Jeho egoizmus sa plne prejavuje, keď sa chce vlámať do izbičky a vyhnať Ester. Ide mu len o vlastné dobro.
,,Vy...blázni... ja nechcem... počujete! Ja nechcem... kvôli smradľavej židovke... nech skape sama, kým je čas... ja sám... ja sám ju vyženiem z pelechu... hneď teraz ju...“68

Symbolika
Tma a svetlo
Už z názvu tejto novely vyplýva, že tma zohráva v tomto diele významnú úlohu. S pomocou svetla a tmy autor farebne vykresľuje celkovú atmosféru vtedajšej doby a vzťah dvoch mladých ľudí. Tmu využil autor ako symbol vtedajšej spoločenskej situácie, keď Česko bolo pod nadvládou fašistickej diktatúry. Tma obkolesila životy všetkých obyvateľov, no najmä nevinných Židov . Spoločnosť sa im otočila chrbtom a namiesto svetla v podobe porozumenia a humanity, sa ostatní poddali tme šíriacej sa z fašistického Nemecka a začali nimi opovrhovať.

,,Ocko, šepce mu do ucha, prečo...? Čo sme urobili? Nič, Esta, naozaj nič. Len to, že sme, rozumieš, Esta? To je tma, táto doba, bráň sa jej... a a neplač, veď sa vrátime do našej záhrady a budeme spolu chodiť na návštevy.“69
Tma sprevádza Pavla a Ester od úplného začiatku ich vzťahu a to častokrát vzájomne kontrastujúcich úlohách. Pavel stretáva Ester večer v parku. Všade okolo nich je tma a práve vďaka tejto tme si Pavel nachádza cestu k utrápenej Ester. Skrytí pod rúškom tmy sa nesmelým rozhovorom spoznávajú a spolu odchádzajú do Pavlovej izby. V momentoch ako bol tento tma bola ich najlepším priateľom, zatiaľ čo svetlo je práve naopak tým, čo by im mohlo ublížiť.

,,Ulica a druhá a ešte jedna. Nie je to ďaleko, len tu táto a potom zabočiť za roh, hneď sme tam. Idú tmavými roklinami tesne povedľa domových vrát, on ju pravou rukou drží okolo ramien, ľavou hojdá kufríkom a ona sa nebráni, ide poslušne. Lampy na stožiaroch spúšťajú na zem modrastý kužeľček slabého svetla a okná sú slepé od tmy.... Azda nás nik nevidel, uvažuje chlapec. Azda! Nezažať svetlo!“ 70
Autor využil symboliku tmy a svetla aj na vykreslenie zmeny Pavla a spôsobu ako vplývala Ester na jeho charakter. Zatiaľ čo pred tým bol zmietaný vo víre neistôt a bezradnosti, príchodom Ester a jej lásky sa pred nim zrazu otvára cesta za svetlom, cesta do sveta, ktorý zrazu dáva zmysel a cieľ jeho životu.

,,Keď sa vracal domov, videlo sa mu, že ulice sú plné denného svetla. Bol to pravdaže klam. Svetlo bolo iba v ňom a okolo tma. V tom svetle bol silný, prekvapený energiou citu, ktorá sa v ňom uvoľňovala. Nejasne mu bolo ľúto toho bývalého Pavla, ktorý ju ešte nepoznal, toho všedného, celkom obyčajného vyhúknutého holobriadka.“34
Ako som už spomenula tma poskytuje obom postavám útočište, skrýšu pred problémami a starosťami, ktoré im nedovoľovali žiť spolu ako ostatným párom. Pavel sa nachádza v zložitej situácii. Plne si uvedomuje riziko, ktorému vystavuje nielen seba ale aj svoju rodinu a známych, keď ukrýva vo svojej izbičke Ester. Je sám, nemá sa komu zveriť a jediným svetlým bodom pre neho je Ester. Vnára sa do tmy jej vlasov, tmy umožňujúcej mu zabudnúť aspoň na chvíľu na všetko, čo ho zužuje a zároveň tmy, ktorá ho robí šťastným.

,,Ale tušil, že ju neoklamal. Vzal ju do náručia, ústami jej zatváral oči, potom zaboril tvár do vlasov, utekajúc do tej hebkej, voňajúcej tmy pred myšlienkami, ktoré v ňom vytrvalo rýľovali.“35
Paradoxom je, že práve tma je svetlom v Esterinom živote. Poskytuje jej nevyhnutnú skrýšu pred tmou doby a nemilosrdnosťou ľudí naokolo. Izbička po celý čas uvrhnutá do tieňov a tmy, je jej jediným útočiskom . Stratila všetko a všetkých, zostal jej už len Pavel a tma.

,,A potom ju vziať do náruče, odniesť ju v tme a prehodiť zbabelo za múr cintorína. Inde by ju už neprijali. Ona už nikam a nikomu nepatri. Len mne. A tme.“40
V ich vzťahu im nezostavá nič iné ako snívať, že sa raz tma z ich životov pominie a oni budú mať možnosť konečne vyjsť na svet plný svetla, šťastia a radosti kde všetko bude obkolesené svetlom, nikde naokolo nebude žiadny náznak tmy a pred nimi len jasná budúcnosť bok po boku.

,,V takých chvíľach sa zastavoval čas a medzi nimi sa odvíjal dialóg bez slov, predstavy bez slov. Chodili pritisnutí k sebe po iných cestách, než sú tie, čo križujú zem za oknom, a svet sa topil v záplave slnečného svetla a pod nohami bola pevná.“71
Aj napriek tomu, že im tma dávala možnosť byť spolu v bezpečí, obaja tmu nenávideli. V Ester evokovala tma myšlienky na smrť, zužovala ju, zatiaľ čo u Pavla to bolo spôsobené nenávisťou k dobe, tme, ktorá pokryla všetko naokolo.

,,Nespúšťaj zatemnenie, chcem vidieť oblohu. V noci si tu pripadám ako v kobke! Nenávidím tmu.“ ,,Aj ja!“72
Tma, ktorá ich dovtedy vždy spoľahlivo ochraňovala sa im však zrazu obrátila chrbtom. Zatiaľ čo v ich izbietke sa okolo nich znášalo svetlo ich lásky, za okenicou na nich striehla zradná tma doby, Rejsek prisluhovač fašistov a donášač na všetko a všetkých, len aby sa zavďačil fašistom. Tma je jej jediný spoločník, no sužuje ju viac ako čokoľvek iné na svete. Tma ju robí osamelou. Človek si ani neuvedomuje, že tam prichádza, necíti ju ale vie že je tam, uvedomuje si to a to ju zabíja.

,,Čosi zamotaného, zbabraného je v tom našom osvietenom storočí. Geto! Pokrok, technika stredovek! Ako k tomu prídeme? To je zverinec! Aj keď vykurovaný ústredným kúrením! Človek by zvracal... takto som si predstavoval posledné hodiny ľudstva. Všade tma...“ ,,Musí byť svetlo.“ ,, Možno. Kde?“ ,, Musíme ho nájsť.“ ,, Prečo hľadať? Je tu vedľa teba. Iného niet!“ 66
Ľudia, ako Pavel hovorí, žijú v osvietenej dobe. Výdobytky doby, pokrok, technika to všetko by malo uľahčovať ľudské životy, vylepšovať medziľudské vzťahy a posunúť ľudstvo vpred. Aj v tomto citáte možno vidieť ako autor s pomocou tmy vyjadruje Pavlovo znechutenie z doby, v ktorej žije, doby potláčajúcej základne ľudské práva, doby keď sa ľudia správajú horšie ako divé zvery, pretože zabíjajú bezdôvodné, bez akýchkoľvek zábran. Ester je jediným svetlom v tomto svete a len kvôli nej ma ešte chuť žiť. Keď posledný krát odchádza od Ester, z izbičky plnej svetla vstupuje do tmy. Nie je to však len tma noci, ale taktiež aj svet bez Ester. Je to naposledy, čo uvidí Esterino svetlo vlievať sa do jeho duše.
,,Neovládol sa a ešte sa obrátil. Potom jedným trhnutím otvoril a vkročil do tmy.“73

V prípade, že vyjde na svetlo niečo, čo by malo byť utajené všetci sú pod hrozbou smrti. Prvýkrát sa s takýmto príkladom stretávame vtedy, keď z domu odvážajú neprávom obvineného maliara. Tesne pred tým ako ho strčia do tmy auta a zatvoria za ním akúkoľvek šancu prežiť, autor sa znovu hrá so svetlom a vykresľuje ako na svetle boli zmazané črty tváre tohto maliara. Dá sa povedať, že autor tým chcel poukázať znovu na celkovú atmosféru doby, keď obete nemilosrdne pribúdali a ľudia si už ani nestíhali uvedomovať, kto sa stal ďalšou obeťou.

,,Ten prostovlasý človek sa na okamih zastaví a na tvár mu padne slnko, ostrým svetlom zmaže črty, jeho tvár vyzerá ako žltá a biela škvrna. Jeden z tých piatich ho posotí zozadu, pobáda ho do rebier, vrazí ho do tmy voza, buchnú dvere a čierny automobil vyrazí s burácajúcim revom hore vyjavenou, omámenou ulicou.74

Svetlo dokonalo svoju úlohu najväčšieho nepriateľa vo vzťahu Pavla a Ester v závere diela. S raňajším svetlom prichádza do Esterinej izbičky aj nepriateľ.
Plná strachu vidí jediné východisko z celej tej pekelnej situácie v úteku von, preč z izby , niekam kde by sa sama ukryla a neohrozila by život Pavla, ktorý bol pre ňu všetkým. Na svetle ulice sa však stáva ľahkým terčom pre nemilosrdné hlavne gestapáckych samopalov. Z posledných síl sa ešte doplazí na svetlom osvetlený trávnik a prekvapená nečakaným šťastím si uvedomuje, že konečne vyviazla z tmy, v ktorej bola uväznená po celý ten čas čo sa skrývala. Zomiera, no pred sebou ma len svetlo, svetlo spojené s jej rodinou, s tými ktorých mala rada.

,,Dududu... vpred! Vidí.. tma podchodu ustupuje, končí sa, a tam... neverí svojim očiam... tam...vidíš? Svetlo! Ach, konečne, žiada sa jej nahlas vykríknuť- naozajstné svetlo... a blíži sa k nemu každým skokom... pár desiatok metrov a za náprotivným chodníkom sa v žiare vychádzajúceho slnka zelenejú rozvité kríky parku a tráva a vysoké stromy s dopukanou kôrou kmeňov, velebné, nehybné v bezvetrí letného rána... a slnko... hlad, ty bojazlivá, hlúpa...ako drví, rozptyľuje tie navŕšené pohoria tmy... ohromné žiariace svetlo... prásk! Prásk! Ešte pár krokov a skočiť do mäkkej trávnatej hrivy, zaryť do nej prsty, stratiť sa v nej ako mravec. 75

Romeo a Júlia
Tak ako aj tma, tak aj mená hlavných postáv hádam najznámejšej Shakespearovej hry Romeo a Júlia, spomenuté v názve diela majú v diele symbolicky význam. Romeo a Júlia je bezpochyby jeden z najslávnejších párov spomedzi všetkých. Ich osud je v mnohých prípadoch veľmi podobný tomu, ktorý bol pridelený Pavlovi a Ester. Romeo a Júlia pochádzajú z nepriatelených rodov, medzi ktorými vládne obrovská nenávisť. Napriek týmto problémom si milenci zvolia tŕnistú cestu, avšak cestu, na ktorej môžu byť spolu. Podobne je to aj v prípade Pavla a Ester s tou výnimkou, že ich láska nemusí čeliť znepriateleným rodom, ale obrovskému fašistickému útlaku, holokaustu a celkovej tme doby. Aj charaktery jednotlivých postáv sú si veľmi podobné. Obaja Romeo aj Pavel sú mladíci, ktorí ešte nenašli skutočný zmysel svojho života. Obaja snívajú o láske, čo asi zmení v ich živote, no až príchodom Júlie a Ester do ich životov si uvedomujú podstatu nielen lásky, ale aj samých seba. Menia sa zo sebeckých na obetavých a ochotných urobiť čokoľvek, len aby mohli byť so svojimi vyvolenými. Obe sa stávajú svetlom v ich životoch. Romeo vníma Júliu ako slnko, ktoré mu svojimi lúčmi vleje silu postaviť sa nepriazni osudu a Pavel Ester ako svetlo v celkovej tme doby, kde sa ľudská bytosť stala menej cennou než vec.

Lež ticho! Čo to svitá v okne tom?
To východ je a Júlia je slnko!
.. Jej oči zas
by takou žiarou naplnili nebo,
že vtáci spevom vítali by deň
Len život s nimi im dáva zmysel a bez nich si nedokážu predstaviť svoju budúcnosť.

Zabúdajú na všetky racionálne dôvody, prečo by nemali byť s nimi a sú ochotní urobiť všetko len aby ich ochránili. Napriek všetkým prekážkam sa rozhodnú zviazať svoje životy – Rómeo tým, že sa ožení s Júliou, a Pavel s tým, že bude ochraňovať a skrývať Ester vo svojej izbičke. Tejto myšlienke zodpovedá aj motto celého diela, ktorým je práve úryvok z Romeovej reči. Tu Romeo volí radšej vyhnanstvo, problémy, ako by mal žiť bez svojej lásky.
,,No budem vyhnancom, hej? Nechaj si tu múdrosť! Ak múdrosť nevie stvoriť Júliu, kniežací ortieľ zmeniť, preniesť mesto, nestojím o ňu! Nehovor mi nič!“ Shakespeare 53

Osud nepraje láske ani jedného páru. Romeo po nešťastnom súboji s Tybaltom musí opustiť Veronu a tým aj svoju ženu. Pavel musí čeliť zložitej spoločenskej situácii v Prahe, na ktorú sa upierajú oči fašistov, ktorí hľadajú a trestajú všetkých, ktorí by mohli byť akokoľvek zviazaní s atentátom na Heydricha.

Oba príbehy majú tragický koniec. Avšak, zatiaľ čo Júlia siaha na svoj život, pretože bez Romea už nie je ničím, v Pavlovi stále znejú Esterine slova, ty musíš žiť, a hoci je to pre neho ťažké, v mene ich lásky vytrváva, zmenený a navždy poznačený ranou osudu, ktorú prežil.

Podobné znaky v dielach Peter a Lucia a Romeo, Júlia a tma
Obe diela patria k najznámejším príbehom o láske. Nájdeme v nich mnoho spoločných znakov, no zároveň do nich každý z autorov vniesol jeho špecifické znaky, ktoré tieto dve diela odlišujú. Príbehy sa odohrávajú počas krízových spoločenských situácii, počas Prvej a Druhej svetovej vojny. Láska týchto mladých ľudí sa, ako bolo povedané v Rollandovom diele, rodí pod krídlami smrti. Peter zaregistruje Luciinu prítomnosť až počas cesty metrom, keď mesto bombardujú nemecké lietadla, zatiaľ čo Pavel stretáva Ester večer v parku, po tom ako utiekla pred fašistami. Oboch mladíkov oberá vojna o ich najlepšie roky. Peter to pociťuje priamo na vlastnej koži, keď mu prichádza predvolanie na nástup do vojska. Vojnu považuje za odpornú vec, ktorá mení od základov ľudské ideály a zožiera ľudské životy. V Pavlovom prípade sa hnus z vojny prejavuje odlišne. On vníma vojnu ako niečo, čo sa ho priamo netýka a jediné, čo ho trápilo bolo, že obmedzuje jeho mladícku slobodu, túžbu spoznávať a zažívať nové veci.

,,Ale čo! Pritiahli, odtiahnú, spojenci im to napokon aj tak zrátajú a bude pokoj. Ale čo ja? Raz ma človek osemnásť, po čomsi strašne túži, a nevie po čom, je to iba akési veľké túženie a smäď v tele, jatrivá túžba nie dosť jasná, ale silná preto bolestivá. Protektorát je otrava, škola je otrava, čo robiť.? “1
Príchod Lucie a Ester prináša do ich životov svetlo, zmysel. Petrovi, ktorého už začala pohlcovať prázdnota, zúfalosť vlieva Lucia chuť do života, ktorá ho opustila, keď obdržal povolanie.
,,Aké je to teraz krásne, keď človek má zajtrajšok.“
Pavel vďaka Ester dozrieva a stáva sa mužom.  Aj napriek tomu, že Peter obdržal povolanie, keď stretáva Luciu, spolu si vytvárajú svet, v ktorom existujú len jeden pre druhého, nevnímajú udalosti okolo nich. Jediné, čo je pre nich dôležité je ich láska.

,, Obidvaja sa zhodli v nemej vôli nevidieť budúcnosť, u nej táto vôľa vyplývala z akejsi bezstarostnosti rezignovaného zločkajucého potôčika, u neho z nanajvýš z vzrušeného popierania, ktoré sa ponára do priepasti prítomnosti a odmieta už z nej vyjsť.“
Aj Pavel s Ester sa snažia vytvoriť si takéto útočisko v malej izbičke. Jedine tu zažívajú svetlé chvíle v celkovej tme doby. Avšak na rozdiel od Petra a Lucie, oni nedokážu zabudnúť na problémy, ktoré sú oveľa bližšie okolo nich ako tie Petra a Lucie. Riziko smrti je veľmi blízko a musia naň myslieť ešte aj vtedy, keď sú v náruči jeden druhého.

,,Mam ťa rada, šepkala mu medzi bozkami. Bozkávali sa s vytrvalou dychtivosťou, ale myšlienky sa ho zmocňovali aj v okamihu, keď cítil jej ústa. Pred očami sa mu zjavovali zoznamy s úplné zvyčajnými všednými menami, aké nosí kdekto.“36
Oba páry sa ľúbili a čím dlhšie boli spolu, tým dlhšie pociťovali túžbu milovať sa, ktorá opantávala ich mysle. Na rozdiel od Petra a Lucie, láska Ester a Pavla sa naplnila, keď posledný večer splynuli v jedno telo. Peter a Lucia sa dohodli, že ich vzťah vyvrcholí až na Veľký piatok. Paradoxom bolo, že práve na Veľký piatok ich zasiahla bomba, keď sa v náruči jeden druhého skrývali v jednom z kostolov. Tieto príbehy lásky sa skončili tragicky. Vojna bola silnejšia než ich snaha proti nej bojovať, hoci boli odhodlaní podniknúť čokoľvek, aby ju prekonali.

Vlastný názor
O zverstvách Druhej svetovej vojny som vedela už dávno pred tým, ako som čítala toto dielo. No až táto kniha mi poskytla priestor vnímať vojnu cez osud dvoch mladých ľudí, ktorí kvôli vojne museli o svoju lásku bojovať a bolo veľmi zaujímavé vnímať ich myšlienkové a emocionálne pochody. S podobným námetom som sa stretla už v prípade Rollandovho diela Peter a Lucia, no priama hrozba smrti v prípade Pavla a Ester bolo to, čo zaujalo moju pozornosť určite viac ako izolovaný svet, ktorý si Peter a Lucia vytvorili. Taktiež sa mi páčilo, že Otčenášek nenechal Pavla v závere diela zomrieť a odlíšila sa tak od diel Shakespeara a Rollanda, v ktorých osudy hrdinov boli až idylicky spojené až do smrti. Páčil sa mi aj štýl písania autora a časté využívanie apoziopéz, ktoré gradovali pocity neistoty u postáv a taktiež ponúkali čitateľovi možnosť uvažovať nad nedokončenými výpoveďami.