Ján Otčenášek: Rómeo, Júlia a tma

Spoločenská situácia v Čechách počas Druhej svetovej vojny
Atentát nemožno oddeliť od celkovej situácie , ktorá bola v protektoráte. Hitlerovská okupácia hlboko , morálne a politicky otriasla širokými vrstvami českého obyvateľstva. Národ začal bojovať o svoju existenciu a uskutočňoval demonštrácie. Rast organizovaného odbojového hnutia nacistov veľmi znepokojil. Hitler sa odhodlal na ostrý zásah Dňa 27,septembra 1941 vymenoval za ríšskeho protektora SS obergruppenfruhrera a generála polície Reinharda Heydricha. Heydrichovým cieľom bolo potlačiť odbojové hnutie , plánoval urýchliť proces germanizácie a vyriešiť židovskú otázku.
Za prvé štyri mesiace dal Heydrich 500 rozsudkov na smrť. Viac než 5000 odporcov nacizmu transportovali do koncentračných táborov a Heydrich nariadil aj úplnú likvidáciu židovského obyvateľstva. Podľa Heydricha malo byť 40 – 60 % českého obyvateľstva germanizovaného. Ostatní obyvatelia mali byť vysťahovaní alebo fyzicky zlikvidovaní.

Československá vláda, ktorá stratila kontakt s krajnou, vyslala do krajiny skupinu trénovaných vojakov, ktorých úlohou bolo zneškodniť Heydricha. Pomocou odbojových pracovníkov uskutočnili 27. mája 1942 atentát na Heydricha, ktorý bol granátom ťažko poranený.

V prvých dňoch po atentáte Nemci vzali mnoho nevinných ľudí ako rukojemníkov. Na parašutistov vypísali odmenu milión ríšskych mariek. 27. mája vstúpil do platnosti zákaz nočného vychádzania. Prvé české rodiny boli popravené 31. mája a do 4 dní popravili už 157 ľudí.

Ako reakciu na tento atentát Hitler nariadil zastreliť 10000 Čechov , politických väzňov a podozrivých osôb. Začalo hrozné obdobie zločinov páchaných na českom národe. Atentát bol len zámienkou na pokračovanie vo vyhladzovacej politike. Podľa nacistických dokladov bolo 3188 ľudí zatknutých , z toho 1357 zastrelených. Popravy vyvrcholili 24. októbra 1942 , keď na podnet vdovy Liny Heydrichovej bolo v koncentračnom tábore Mauthausen popravených ešte ďalších 252 osôb , ktoré pomohli parašutistom.

Heydrich zomrel 4. júna na následky zranenia. Parašutisti sa uchýlili do krypty kostola Cyrila a Metoda. V noci zo 17. na 18. júna obkľúčili stovky gestapákov a vojakov SS okolie kostola a postrieľali všetkých, čo sa v kostole nachádzali.

Atentát vzbudil vo svete taký ohlas, že na jeho základe Briti odvolali Mníchovskú dohodu a bola prisľúbená povojnová obnova Česko-Slovenska v jeho „predmníchovských“ hraniciach.

CHARAKTERISTIKY
Pavel
Pavel je 18 ročný mladík. Spolu so svojimi rodičmi žije v Prahe a jeho život sa nelíši od životov mladíkov v jeho veku. Je jedináčik a jeho rodičia sú najdrahší ľudia v jeho živote. Ich vzťah je postavený na vzájomnej dôvere a rešpektovaní sa. Nikdy nebol nútený klamať im, alebo robiť veci poza ich chrbát. Vážil si ich a zároveň rešpektoval ich prehnanú starostlivosť, pretože bol ich jedinými synom. Pred tým ako Pavel stretne Ester, nevie aký je jeho životný cieľ. Vojna ho nijak moc nezaujíma, pretože nie je úzkou súčasťou jeho života. Jedine čo registruje, sú obmedzenia, ktoré vojna prináša. Je plný mladosti, túžby spoznávať veci dosiaľ nepoznané. Ostatné mu je ľahostajné. Nevidí hrôzy vojny, nespočetné množstvo ľudských obetí. Ako hovorí, všetko je dočasné, raz sa to musí zmeniť, ale čo on? On stráca najlepšie roky života, aj keď nechce žiť ako je mu predpísané.

,,Pritiahli, odtiahnú, spojenci im to napokon aj tak zrátajú a bude pokoj. Ale čo ja? Raz ma človek osemnásť, po čomsi strašne túži, a nevie po čom, je to iba akési veľké túženie a smäd v tele, jatrivá túžba nie dosť jasná, ale silná, preto bolestivá. Protektorát je otrava, škola je otrava, čo robiť?“1
.,,Sú tu Nemci, zatvárajú ľudí do žalárov, zabíjajú... Ale čo zmôžeš proti svetu, keď ho už tí starí tak beznádejné zbabrali? Vletel si doňho bez vlastnej viny. Vybral by si si onakvejší, ale nikto sa ťa nepýtal. A tak teda- dočasne! Prašivé, stratené roky! Svoje sny o živote ráč odložiť na neurčito a basta!“2
Ešte stále nemal možnosť bližšie sa spoznať so ženou, hoci čoraz viac na to myslí. Prevláda v ňom mladícka ostýchavosť a neskúsenosť.

Ester stretáva úplnou náhodou, no už od začiatku vzniká akési neviditeľné puto, ktoré mu nedovoľuje odísť a nechať ju tam osamotenú. Keď zistil, že je židovka prekvapilo ho to, no on nebol z tých ľudí, ktorí by Židmi opovrhovali. Jeho ľudskosť ho priviedla k potrebe utíšiť ju, podať jej pomocnú ruku a ochrániť ju. Toto ho nakoniec doviedlo k tomu, aby ju vzal k sebe domov do bezpečia. Všetko sa mu zdalo jednoduché a jasné. Bol hrdý na to, že jej môže pomôcť. Nemyslel na následky. Pocit šťastia v ňom zápasil s pocitom hanby voči rodičom. Celý čas ho učili, aby neklamal a bol čestný. A práve im musí ako prvým klamať, pretože si uvedomuje ich opatrnosť a vie si predstaviť, ako by asi reagovali.

,,Musím ho oklamať, uvedomil si trpko.“3
Čím viac má rad Ester, tým viac sa svojim rodičom odcudzuje. Cíti, ako sa medzi nim a jeho otcom vytvoril múr. Za každou otázkou nasleduje nevyhnutné klamstvo.

,,To nevyhnutné klamstvo, otázka bez odpovede, vytvorila medzi nimi nedobré napätie. Postavila stenu medzi otca a syna, nepriestupnú tabuľu skla: otázka sklzne po nej ako dažďová kvapka.“ 4

Je šľachetný, keď pomáha Ester, no sa si myslí, že je to len jeho povinnosť človeka k človeku. Má srdce na správnom mieste. Je mu blízka, ako keby ju poznal večnosť, a to i napriek tomu, že ju pozná len dva dni.

,, Neviem... napokon nič na tom nie je, som obyčajný. Ako by som ťa mohol von vyhnať? Ty by si mohla? To by nemohol žiaden človek.“ 5
Vďaka Ester dozrel a stal sa z neho muž.

Až teraz, keď sa na jeho plecia zosypala všetka ťarcha problémov, ktoré prináša vojna, si uvedomuje ako veľmi sa svet zmenil. Všade vládne strach o životy najbližších a neobchádza ani Pavla. Snaží sa ho potlačiť, ale je to silnejšie, ako by chcel.

Tento strach mu pomáha prekonať jedine Ester a jeho láska k nej. Je očividné, že Pavel prešiel obrovskou zmenou. Zatiaľ čo na začiatku diela nenávidel vojnu len preto, že mu vzala možnosť naplno si užívať mladosť a pasivita ľudí bola len akýmsi tŕňom v oku , teraz je dýkou, ktorá mu nedá ani na chvíľu pokoja. Ubíja ho bezmocnosť postaviť sa osudu, najradšej by sám zobral zbraň a postavil sa na odpor Nemcom. Zmenil sa zo snílka na muža odhodlaného bojovať za lasku, proti nespravedlnosti.

,,Priam sa hneval na ľudí, ze nevyjdú s holými rukami do ulíc, pridal by sa k nim s rozkošou a zaradil by sa do prvého radu. Prečo mlčia? Prečo si len šepcú? Na čo čakajú?6
Až teraz si dokonale uvedomil bezmocnosť zmeniť osud. Je v klietke, z ktorej niet cesty von. Zrieka sa všetkého, čo dovtedy považoval za dôležité- školy, priateľov, knihy, hviezdy. Ona je pre neho všetkým. Keď stráca Ester, stráca chuť a elán žiť. Na ničom mu nezáleží, stal sa ľahostajným k svetu, ktorý je pokrytý sivou blanou, zabraňujúcou mu pozerať sa na svet ako kedysi, keď nepoznal krutosť tohto sveta. Aj keby chcel skoncovať so životom, neurobí tak, pretože Ester si priala niečo iné.

,,Potom sa všetko ponáša na studňu. Padá, padá čoraz hlbšie a bez nádeje, že to skončí, že sa to rozplynie v hojivej prázdnote, ktorá nemá tvar. Pamäť. Bolesť je myslieť, bolesť je dýchať, bolesť je byť. Aj svet je zrazu iný, je potiahnutý sivou blanou, ľahostajný. Ako ďalej? Cesty už niet. Stratila sa spred nôh. Ale ty musíš žiť, počuje hlas.“7

Ester
Ester je mladé asi 18 ročné židovské dievča. Spolu so svojimi rodičmi žila na okraji Prahy. Jej otec bol lekár. Vždy žili poctivo a skromne, pretože peňazí nemali nikdy nazvyš. Spokojný radostný život sa zmenil v deň, keď do Čiech vrazili Nemecké vojská. Z obľúbených sa stali zavrhovaní a čoskoro bola Ester nútená oddeliť sa od svojich rodičov, ktorých Nemci deportovali do Terezína, koncentračného tábora. Vtedy stratila všetkých, ktorých vo svojom živote milovala. Pár mesiacov ešte prežila u tety, no potom prišlo povolanie aj jej. Najhoršie z tohto všetkého bolo, že nevedela absolútne nič o svojej rodine a tom čo sa s ňou stalo.

,,No tri mesiace od nich nedostala ani riadok. Myslíte si, že tam nie sú? Prečo teda nepíšu? Dohovorili sa na šifrách, aby mohli písať troška otvorenejšie. V prvých listoch si veľmi nesťažovali, no možno ju nechceli strašiť. Myslíte si, že tam ešte sú?8
Je osamelá, vystrašená. Stratila všetko a jediné, čo jej zostalo, bol jej malý kufrík. On je jej jedinou spomienkou na domov. Všetko je to jeden hrozný nikdy nekončiaci sen. Už nemôže ani len prehodiť slovo s človekom bez toho, aby nevidela v jeho očiach opovrhnutie a odpor.
Keď jej prichádza povolanie na nástup do Terezina, strach a obavy z toho čo ju tam čaká sú silnejšie ako príkaz, ktorý jej nemilosrdne určuje, čo má robiť.

,,Počula som... ale nie, dosť už o tom... ja predsa nie som zviera, ktoré strčia do vagóna a odvezú ho, kam sa im zachce... nikomu som nič neurobila...“9
Spočiatku Pavla moc svojou krásou neočarila, ale vo svetle svojej izbičky mu pripadala pekná.

,,Až teraz na svetle videl, že je vlastne pekná. Tvár pod temnými vlasmi bola neskutočne bledá, chýbala jej súmernosť, no drobné chybičky ju len zvýrazňovali. Nerušili. Oči, z ktorých hľadela hlboká noc, svietili tmavou žiarou spod oblúkov hustého obočia s riedkymi chĺpkami nad nosom. Plaché a dojemné, plné detského údivu, boli krásne. Skĺzol pohľadom po obryse malých pŕs pod bielou blúzou so žltou hviezdou. Rýchle uhol očami. Trochu sa mu krútila hlava. Nikdy, ani potom, nerozoznal, čím vonia. Mydlo, lacná voňavka, vlasy, vôňa podpazušia.”10
Je znechutená zo všetkého. Najradšej by bola keby tento hrozný sen skončil a všetko bolo po starom, alebo aspoň keby sa nemusela trápiť a našla vykúpenie v smrti.

,,Nedbala by som iba spať- spať a neprebudiť sa, kým všetko neskončí a pokým sa nevrátia naši. Alebo -alebo sa už radšej ani neprebudiť.”11
Nemožno povedať, že by ovplývala bystrým umom. Nedokáže hrať karty a v situácii, keď chce Pavel odľahčiť situáciu a použije narážku z Romea a Júlie nepochopí ho.

Strašne sa bojí všetkého, čo sa deje v jej živote. Jedinou osobou, ktorej môže dôverovať a spoľahnúť sa na ňu je Pavel. Čo ju trápi zo všetkého najviac, sú jej rodičia. Už dlho o nich nepočula a nevie v čom je problém.

Z detstva skočila priamo do krutého sveta dospelých, holokaustu. Je to svet nezmyselných zákazov a ponižovania a to všetko len preto, že Židia sú považovaní za podradenú rasu. Zákaz stýkať sa s ľuďmi ako bol Pavel, čiže s árijcami , sposobil to, ze stratila skoro všetkých kamarátov a spolužiakov.
,,Vieš, ja- ja som bola predtým len obyčajné dievča, žabec, dievčaťa ma volali Esta, Esta sem, Esta tam, potom som vyrástla a odrazu som bola židovka. Ako by som bola inakšia. Prečo zrazu? Otec ma varoval, mohlo by mi to spôsobiť iba trápenie. Ani som nechcela mať niekoho rada. Zakázali nám aj čo len tak sa stýkať... s á-rij-ca-mi. Vieš ,Pavel že si vlastne árijec? A plavovlasý! Hovorí sa, že oni si na plavovlasých potrpia...“ 12

Túži po veciach, o ktoré prišla kvôli vojne. Túži po slobode, normálnom živote, v ktorom by ju každý považoval za seberovnú a mohla konečne bez žiadnych obáv voľne dýchať, cítiť život.

,,Túžim raz tancovať aj v divadle na veľkom javisku, tancovala by som a kužeľček svetla by behal za mnou ako pes. Potom sa rozsvietia lustre, ľudia budú tlieskať, ukloním sa im a potom... potom pôjdem na čerstvý vzduch...“13

Napriek všetkému čo prežila, pretrvávala v nej jej neposedná nálada, elán a fantázia. Malý pochabý blázonko. A práve vďaka tomu sa do nej Pavel zamiloval. Vniesla do jeho života pozitívnu zmenu.

,,No mal radosť, že je práve taká, aká je, živá a neposedná, sršiaca prekvapivými nápadmi, plná všetečnej zvedavosti, veternej fantázie a náhlych zvratov nálad a citu, myšlienka stíhala myšlienku, nevládal ju sledovať.“14

Je veľmi ťažké pre človeka žiť v každodennom stereotype. Jej život bol uzavretý do maličkej cely a ak nechcela úplné upadnúť snažila si vytvoriť aký-taký harmonogram činností počas dňa. Upratovala, cvičila, či čítala knihy, ktoré jej Pavel nosil. Avšak ani tieto aktivity ju neuspokojovali. Pri čítaní kníh sa nemohla sústrediť na osudy druhých, keď ona sama prežívala dostatočné trápenie, aby sa o ňom mohlo písať v knihách.

,,Ako sa sústrediť na cudzie osudy, keď si s vlastným nevedela rady, tak úplne zaujatá jeho nezmyselnosťou a smútkom?“15
Už je natoľko ovplyvnená ideológiou, že aj ona delí ľudí medzi árijcov a neárijcov, aj keď na rozdiel od druhých, je k tomu prinútená krutým osudom. Ona sama nevidí medzi ľuďmi žiadne rozdiely, no zároveň si uvedomuje, že vo svete naokolo je to úplne inak.

,,Hm... ktovie, či existujú neárijské víly. Čo myslíš?“16
Je šťastná len keď je s ním. On je jediný, kto je zostal a kto jej dáva silu nepoddať sa pesimizmu, prázdnote a beznádeji. Keď zostane sama v izbe, spomína na minulosť, na všetky tie chvíle, keď mohla byť s rodičmi a svet bol ešte plný svetla. Na jej rodičov, dôvernú kamarátku Jitku, prvú lásku Jareka. Toto všetko jej vojna zobrala a hrôzy, ktoré nasledovali uvrhli tieň aj na tieto chvíľky. Ako by to pred tým neexistovalo, ako by to bol len sen a len táto doba je skutočnosť.

,,Občas sa jej videlo, že to, čo prežila, život azda ani nebol. Len čakanie na to, čo sa blížilo, len prelud, sen.“17
Chcela sa Pavlovi páčiť. Chcela zahnať hlad, špinu a úzkosť len aby mohla zostať v jeho očiach aspoň trošku príťažlivá. Bola zoslabnutá, vychudnutá a z hladu ju začali trápiť aj halucinácie, že sa všetko na ňu rúti, padajú steny.

,,Dni boli horúce a ona nemohla ani len vyvetrať svoje väzenie, zbaviť sa trvalého pocitu lepkavosti a potu a bola z toho zúfala. Upadám, uvažovala, ach bože- chcela by som sa mu páčiť, tak veľmi páčiť, každá žena sa chce predsa páčiť tomu, koho má rada, iba ja nemôžem.“18
Má predtuchu, že sa to asi dobre neskončí, chce ujsť, ale zastavila ju jej láska k Pavlovi. Bez neho si nevie predstaviť svoju budúcnosť, chce byť s ním, založiť si rodinu a byť spolu s ním šťastná. Trochu nádeje jej vlieva Pavlov plán o úteku k jeho tete na vidiek.
,, Mám ťa rada. Si akosi jednostaj vo mne. Aj keď myslím na iné veci. Aj keď sa mi cnie. Si vo mne nepretržite pod tým všetkým. Nikdy by som nebola verila, že na svete môže byť voľačo také. Všetko na tebe mám rada. Hlas, pery, tie tvoje svetlé strapaté vlasy, srdce, počujem ho, keď si blízko.“19
Keď došlo na prestrelku, nebála sa. Myslela na rodinu a Pavla a akási odovzdanosť do rúk osudu jej pomohla prekonať strach. Jediné čo mala na mysli bol útek, aby neohrozovala Pavla. Uteká preč za svetlom, ktoré sa jej stáva osudným. Zomiera po zásahu guliek, no na tvári ma úsmev. Konečne sa dostala z tmy a vidí pred sebou svetlo.

Ideový rozbor
Sila lásky v dobe vojny
,, Každá láska má svoje dejiny. Aj keď celkom krátke. Akési dejiny v kocke. Má čas rastu a zrelosti. Má slnečné návršia, strmé úšusty. Svoje dažde a snehy. “20
Týmto citátom je charakterizovaná láska v diele Romeo, Júlia a tma. Ako hovorí, každá láska má svoje dejiny. Toto dielo hovorí o láske dvoch mladých ľudí, ktorých láska bola presne taká, aká je vystihnutá v tomto citáte. Mala čas rastu a zrelosti, slnečné návršia aj strmé úbočia. Na rozdiel však od iných vzťahov, pre ktoré by tento citát platil rovnako, láska Pavla a Ester sa zrodila v čase celosvetovej tmy, čiže v čase Druhej svetovej vojny a už od úplného zrodu musela čeliť obrovským prekážkam.

Ich životné cesty boli spojené len náhodou. Pavel, čerstvý maturant, sa vydal na prechádzku po večernom parku. Sadol si na okraj lavičky a vdychoval do seba večernú atmosféru, zahĺbený do svojich mládeneckých myšlienok. Až po chvíli si uvedomil, že na lavičke nie je sám. Vedľa neho vzlykala slečna a aj keď chcel od nej odtrhnúť svoj zrak, nedalo sa. Akýsi skrytý záujem ho zadržal na lavičke a nedovolil, aby ho prvotné strohé odbitie od dievčaťa odradilo od úmyslu pomôcť mu. Nechápal jej odmietavé správanie, nevedel, čo spôsobuje Ester bolesť a čo znamená strach v jej očiach a slovách. Napriek tomu, že ho nijak špeciálne neočarila svojou krásou, nedokázal vstať a odísť.

,,Nie, na prvý pohľad ho nijako neočarila, všimol si navyše, že má trocha široké ústa a zopár pieh na nose. Akási nafúkaná a uplakaná žaba, pomyslel si a zvrátil hlavu nazad. Prestal si ju všímať, predstieral nezáujem, no napriek tomu nedokázal vstať a odísť. 21
Čo zostáva spočiatku skryté Pavlovi je fakt, že Ester je Židovka, ktorá sa odmietla nahlásiť a nechať sa deportovať do koncentračného tábora. Bola sama, opustená, vystrašená bez ničoho a nikoho o koho by sa mohla oprieť. Situácia sa vyjasňuje, až keď uvidí na jej kabátiku žltú hviezdu, označenie Židov. Zostáva prekvapený až zarazený, no toto správanie nemožno pripisovať strachu, z ktorého ho spočiatku Ester obviňovala.

,, Prečo vlastne? Prečo by som sa mal báť?“ ,,Prečo, prečo! Doma váš nepoučili? Ani v škole? Neodporúča sa vám predsa stýkať sa s takými, ako som ja. Vy to neviete?“22
Pavol je iní ako ľudia s ktorými sa doteraz Ester stretávala. Celá spoločnosť sa k nej správala ako ku prašivej len preto, že bola židovka a Židia boli v tejto spoločnosti odmietaní a menejcenní. Keď získava dôveru v Pavla, postupne sa mu zveruje so svojím osudom a aj vďaka tomuto nesmelému dialógu sa medzi nimi vytvárajú neviditeľné putá. Ester potrebovala v tejto situácii niekoho, komu by sa mohla zveriť, kto by aspoň na chvíľu sňal z jej ramien ťarchu života, ktorú ona musela niesť bez toho, aby si mohla pred tým vybrať. Pavel zároveň pocítil akúsi prirodzenú túžbu ochrániť ju. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa ju odhodlal napriek všetkým rizikám s týmto spojeným, pod rúškom tmy vziať k sebe domov bez toho, aby sa jej bol čo i len predstavil alebo vedel jej meno. Jediné čo vedel a čím si bol istý, bolo to, že ju nechce nechať opustenú a bezbrannú. Behom pár minút sa z mladíka stáva rozhodný muž.

,,Zmätené myšlienky mu svojvoľne krúžili hlavou, nepolapil ich. Čo ďalej? Odísť? Vedel, že nemôže odísť. Ani nechce. Čo teda? Mlčal, očami pátral v riedkej jarnej tme. Obrátil sa k zamĺknutému dievčaťu, všimol si, ako sa vedľa neho trasie od zimy a objíma rukou svoj kufrík. Hrýzol sa do pier od napätia, ktoré v ňom vyvolávali myšlienky. Napokon mu preletel hlavou zvláštny nápad. Bláznivý, pochabý, nevládal ho domyslieť a nebolo ani času ho domýšľať, nápad hodný dospelého muža. Očaril ho svojou prirodzenosťou. Ľavou rukou vzal začudovanej dievčine kufrík, druhou rukou ju ľahko chytil za ramená a pomohol jej vstať

,,Poďte so mnou. A nebojte sa. Nič sa vám nestane.“ 23
V tomto momente sa neriadil rozumom, nechal sa viest srdcom a vnútorným hlasom. Keby si bol premyslel celú situáciu dospel by k záveru, že je príliš nebezpečné zdržiavať sa v prítomnosti Židovskej utečenkine. Skrytý pod rúškom tmy prichádzajú do Pavlovej izbičky. Až tu sa navzájom predstavujú a Pavel oboznamuje Ester s jej novým útočiskom. Je to malá izbička, jedna skriňa, vešiak, posteľ a umývadlo. Nie je to žiadny luxus, no je to azda jediné miesto, v ktorom bude Ester v bezpečí. Musia sa však dohodnúť na pravidlách tajnej existencie v tomto, pre Ester novom, domove.

,, Tieto dvere vedú do dielne, vo dne ta nikdy nevkročte. A dvere zatvárajte znútra na kľúč. A buďte tu vo dne ticho, vedľa pracujú, áno? Umývadlo a záchod sú hneď za dverami, ráno a v noci… a za žiadnych okolností nevychádzajte na chodbu. A nezapnúť rádio. Sľúbite mi to? A kým zažnete, pamätajte na zatemnenie, vidieť sem z pavlače, to ostatné vybavím sám.“24
Už od začiatku je ich hlavným nepriateľom svetlo, svetlo ktoré by odhalilo Esterinu prítomnosť v izbičke. Až v bezpečí sa môže detailnejšie zahľadieť na Ester a uvedomuje si, že je pekná, atraktívna a že ho fyzicky priťahuje. Chlapčenským neskúseným pohľadom skúmal črty jej tela a vpíjal do seba jej ženské črty.

,,Až teraz na svetle videl, že je vlastne pekná. Tvár pod temnými vlasmi bola neskutočne bledá, chýbala jej súmernosť, no drobné chybičky ju len zvýrazňovali. Nerušili. Oči, z ktorých hľadela hlboká noc, svietili tmavou žiarou spod oblúkov hustého obočia s riedkymi chĺpkami nad nosom. Plaché a dojemné, plné detského údivu, boli krásne. Skĺzol pohľadom po obryse malých pŕs pod bielou blúzou so žltou hviezdou. Rýchle uhol očami. Trochu sa mu krútila hlava. Nikdy, ani potom, nerozoznal, čím vonia. Mydlo, lacná voňavka, vlasy, vôňa podpazušia.“25
Už v prvý deň ich tajného vzťahu musí čeliť prvej skúške. Keď prichádza domov, ustarostení rodičia ho čakajú a pýtajú sa ho, kde bol tak neskoro v noci. Je to prvýkrát, čo musí týmto dvom ľuďom v živote klamať do očí a ťaživý pocit viny, ktorý umocňuje sklamanie v očiach otca, človeka hádam najbližšieho Pavlovi, prekrýva čiastočne radosť a hrdosť sprevádzajúcu Pavlove pocity po tom, ako pomohol Ester a poskytol jej útočisko.

,,Tej noci usínal v posteli vo svojej izbičke so zložitými pocitmi v srdci. Čo sa všetko prihodilo od dnešného večera? Cítil v sebe trochu strachu a tiež čudnú radosť, zvedavosť a pýchu nad vlastným činom. Volá sa Ester. Aké to meno! Azda, azda ju naozaj zachránil. Určite! Kam by inak išla? Prevalil sa horeznačky a zložil ruky pod hlavou. Dlho hľadel otvorenými očami na povalu, usilujúc si na nej predstaviť bielu tvar s veľkými a temnými očami, vzrušenie zaháňalo spánok. Spať, musí spať, až vyjde slnko, rozbehne sa k nej… 26
Pozná ju len pár hodín, no už naplno zaplnila jeho myseľ, jeho srdce a všetko okrem nej začína brať ako nepodstatné. 27.máj 1942. Prvá spoločenská udalosť, ktorá významným spôsobom ovplyvňuje vzťah Pavla a Ester. V Prahe spáchali atentát na ríšskeho protektora Heydricha. Situácia už aj tak dosť vyhrotená, čo sa židovskej problematiky týka, sa ešte zhoršuje, pretože hnev fašistov sa obracia na Prahu a nastáva čas prenasledovania. Sú vyhlásené obmedzenia, zákazy a postihy na tých ktorí nebudú dodržiavať pravidlá. Pavel si spočiatku ani neuvedomuje, čo sa vlastne stalo, aké následky to môže mať v ich životoch.

,,Zarazil ho na rohu ich ulice. Načúval mu so zatajeným dychom, ale v prvej chvíli rozumel iba útržkom, z ktorých nebol veľmi múdry.
.. za zadržanie páchateľov… desať miliónov korún… nad okresom oberlandratu… civilný výnimočný stav… zákaz vychádzať z domu do dvadsiatej prvej hodiny… zatvárajú sa všetky… kto sa… v uvedenom čase zjaví na ulici, bude zastrelený…“27
Strach je jedným z najväčších nepriateľov. Vojna a neistota, tma doby obkolesujú Pavlov a Esterin vzťah. Pavel sa borí s týmto strachom, nemá nikoho komu by sa mohol zdôveriť, je sám. Stratil aj jeho zvyčajnú oporu v otcovi, pretože nevyhnutne klamstvá čoraz viac prehlbovali priepasť medzi nimi dvoma.

,,To nevyhnutné klamstvo, otázka bez odpovede, vytvorila medzi nimi nedobré napätie. Postavila stenu medzi otca a syna, nepriestupnú tabuľu skla: otázka sklzne po nej ako dažďová kvapka.“ 4
Aj keď sa snaží potlačiť strach, nejde to. Beží, uteká, snaží sa striasť ten náhly tlak, problémy, ktoré sa zrazu objavili v jeho živote s príchodom Ester. Až teraz si uvedomuje ako veľmi sa svet počas vojny zmenil. K čomu sa staval predtým ľahostajne a neosobne ,sa ho náhle týka, je súčasťou jeho života a mení ho z rojka na dospelého človeka. Až teraz ,keď zobral na plecia zodpovednosť za Ester, si uvedomuje, čo všetko znamená starať sa tajne o človeka. Ester potrebuje jesť. Toto sa ukázalo ako veľmi komplikovaná úloha. Podiely jedla počas vojny boli limitované a hoci netrpeli biedou, mali akurát dosť, aby netrpeli hladom. Preto keď chcel zabezpečiť jedlo pre Ester, musel jej vydeľovať zo svojej porcie a potajomky odnášať malé podiely z domácich zásob bez toho, aby si to pozorné oko jeho rodičov všimlo.

,,Čoraz ťažšie bude nenápadne odnášať tanier do svojej izbičky, oddeliť pre ňu skromnú porcičku do ukradnutého kastrólika. Naozaj zázrak, že sa to ešte neprezradilo!“28
Ester je závislá teraz úplné na ňom. Je to on, kto vie jediný o jej existencii a kto bude jej jediným kontaktom s ľudskými bytosťami. Toto položenie zbližuje týchto dvoch mladých ľudí a deň za dňom sa stávajú čoraz viac zviazanými jeden s druhým. Pavel stavia seba do role ochrancu a robí všetko preto, aby sa Ester nemusela trápiť problémami, ktoré vládnu v spoločnosti. Nechce, aby sa cítila akokoľvek vinná za to, že svojou prítomnosťou ohrozuje nielen jeho, ale zároveň aj celú jeho rodinu. Preto volí radšej cestu utajovania pravdy pred ňou.

,,Už tretí deň je uňho. Včera to bolo ťažké, ako jej vysvetliť, že musí tak rýchlo odísť, ak nechce byt zastrelený na ulici? Čo jej má povedať? Nič! Lepšie, ak nebude nič vedieť o tom, čo sa prihodilo.29
Sú spolu len pár dní. Nikdy v živote sa nestretli, no i napriek tomu obaja cítia, že sa poznajú už večnosť. Dve spriaznené duše našli k sebe cestu v ľudskom labyrinte. Cesta bola síce zahalená rúškom spoločenskej tmy, ktorá im mala zabrániť spojiť ich životy, no láska v ich prípade bola silnejšia a dokázala prekonať všetko, čo by rozum pokladal za beznádejné.

,,A vieš vôbec, koho ukrývaš? Veď ma nepoznáš.“ ,, Poznám. Chvíľami sa mi vidí, že ťa poznám tisíc rokov.“ ,, Naozaj?“ ,,Naozaj. Prečo sa spytuješ?“ ,, Pretože- sa mi to tiež tak vidí. Je to hlúpe? To sa vždy tak hovorí, však? Myslela som na to, keď si včera tak rýchlo odišiel. Prečo je to tak? Poznám ťa odjakživa a vlastne iba predvčerom sme sa stretli. V parku na lavičke. Možno, že sme sa poznali v minulých životoch. Azda sem boli brat a sestra. Alebo milenci, ktorým to nevyšlo. Hovorím hlúpo, pravda...?“ 30
Ester zmieta v jej vnútri strach o jej rodičov, o to ako sa skončí jej trápenie. Nemá nikoho iného, s kým by sa podelila o svoje pocity. Pavel je jediný, s ktorým sa môže aspoň sčasti podeliť o tú neistotu zožierajúcu ju zvnútra. Kedykoľvek sa snaží myslieť na niečo iné, strach je silnejší. Vzájomne sú si oporami.

,,Máš niekedy strach?“ ,, Z čoho?“ ,, Zo všetkého... z toho, čo prežívame.“ ,, Zavše...“ ,, Ja- nepretržite. Nemám nikoho, komu by som to mohla povedať. Jednostaj sa to vo mne kričí. Aj keď myslím na niečo iné, aj keď sa smejem. Ako by mi to striehlo kdesi pod srdcom...“ 31
V spoločnosti vládla všeobecná antipatia k Židom. Fašistická ideológia tvrdo potláčala demokratickú a humanistickú spoločnosť a vytrieďovala ľudí na vyššie, nadradené rasy a na nižšie, medzi ktoré patrili aj Židia. Neustálou propagandou prinútili aj ostatných ľudí veriť, že Židia sú iní, menejcenní. Pavel sa raz v jednom rozhovore s Ester priznáva k tomu, že pred tým ako ju stretol bol taktiež zaslepený. Ester sa to dotklo a on si v návale viny uvedomuje skutočnú hĺbku jeho citu k Ester. Nie je to len sympatia, ale silný cit predierajúci sa na povrch.

,,A v tom okamihu mu zaplavila srdce vlna nehy. Horkla ľútosťou, ale bola v nej aj divá radosť, cit silný, že až tlačil v hrudi. Ester! Ako to povedať! Čosi sa prihodilo, neviem...Zaťal zuby, aby zadržal výkrik, už-už sa mu dral na pery.“32
Už nedokáže vyjadriť svoje pocity len slovami a cíti, že by to nebolo skoro nič platné. Berie Ester do náručia a svojim zovretím jej dokazuje úprimnosť citu, ktorý sa zrodil v jeho srdci.

,,Ochabla v zovretí, prestala sa brániť. Napokon zvrátila hlavu a prižmúrila oči, telom sa primkýnajúc k nemu. Zovrel ju ramenami a zvrátil na pohovku, neodtŕhajúc pery od jej úst. Tisol ich z celej sily. Potom sa odrazu všetko skončilo. A všetko začalo. Obaja to vedeli.(44)
,,Bože môj, ty si... Veď ja tiež... či to necítiš, že aj ja... ťa mám rada? Áno! Nech sa deje, čo len chce: mám ťa rada, Pavel, ty milý chlapče, už je to tak!“ 33
Až teraz dostáva Pavlov život zmysel. Uvedomuje si prázdnotu predošlého života. Bol len snílek, rojko, ktorý sa pozeral na svet stále očami dieťaťa. Pripadá mu to ako keby žil vo svete zahalenom do tmy. Tento svet sa s príchodom Ester rozžiaril a on sa vďaka tomu zmenil, dozrel.

,,Svetlo bolo iba v ňom a okolo tma. V tom svetle bol silný, prekvapený energiou citu, ktorá sa v ňom uvoľňovala. Nejasne mu bolo ľúto toho Pavla, ktorý ju ešte nepoznal, toho všedného, celkom obyčajného vyhúknutého holobriadka. Ako vlastne žil? Žil vôbec? Chodil do školy, čítal knižky, sľuboval si čosi od života, po čomsi neumelo túžil, mal obyčajných kamarátov. Bol prosto iný. Bol iný ako teraz.“34
Ich vzťah však nikdy nemôže byt normálny. Hoci navzájom si vytvárajú svet plný svetla, lásky a porozumenia, všetko okolo nich je pokryté tmou. Namiesto toho, aby si vychutnávali sladkosť lásky v zárodkoch, ich srdcia zoviera strach, ktorý zaľahol na celé mesto. Pavel sa snaží pred touto ťaživou situáciou Ester chrániť, vnára sa do jej tmavých vlasov a hľadá útočisko, aspoň krátku chvíľku, počas ktorej by mohol na všetko zabudnúť a cítiť len Ester, jej prítomnosť, vôňu a plne vychutnať lásku medzi ich spriaznenými dušami.

,,Ale tušil, že ju neoklamal. Vzal ju do náručia, ústami jej zatváral oči, potom zaboril tvár do vlasov, utekajúc do tej hebkej, voňajúcej tmy pred myšlienkami, ktoré v ňom vytrvalo rýľovali.“35
No strach bol silnejší, než by chcel. Mal neustále pred očami všetky tie mena ľudí, ktorí sa stali obeťami nemilosrdného pátrania nacistov bez akéhokoľvek podrobnejšieho vysvetlenia, a nedovoľovali mu myslieť na nič iné. Esterine slova ,, Mám ťa rada“ zaznievajú v jeho ušiach, no nič nedokáže prehlušiť zvuk výstrelov, zabíjania, ktoré sa odohrávajú všade naokolo.

,,Mám ťa rada, šepkala mu medzi bozkami. Bozkávali sa s vytrvalou dychtivosťou, ale myšlienky sa ho zmocňovali aj v okamihu, keď cítil jej ústa. Pred očami sa mu zjavovali zoznamy s úplne zvyčajnými všednými menami, aké nosí kdekto.“
,,Odôvodnenie skutkovej podstaty drvivo stručné: odsúdení vedome poskytovali úkryt policajne neprihláseným osobám- páľ!- schvaľovali atentát –páľ!- vyzývali k podpore páchateľov- páľ, páľ!- Mám ťa rada! Bože môj, za čo ešte sa bude strieľať? Za pohľad za šepnutie cez plece, za výdych, za nedovolené vlastnenie života! Páľ! Páľ!
Mám ťa rada... Mená, mená, mená. A adresy. A výstrely. A ďalšie zoznamy.”36
Na Pavla padá obrovské bremeno. Veď v prípade odhalenia by prišiel o všetkých na ktorých mu na svete najviac záleží. Pasivita ľudí, ktorá bola spočiatku iba tŕňom v jeho oku, sa teraz stáva dýkou rvúcou jeho srdce, mozog celé jeho ja. Ubíja ho bezmocnosť bojovať proti nespravedlnosti, najradšej by sám zobral zbraň a postavil sa na odpor Nemcom. Zmenil sa zo snílka, neschopného najísť si životný cieľ, na muža odhodlaného bojovať za lásku, proti všetkej nespravedlnosti.
,,A ona nič nevie. Nesmie vedieť, musí to sám vliecť po svete, lebo keby to vedela, bolo by nebezpečenstvo ešte väčšie. Možno by sa zbláznila a urobila nerozvážnosť. Nik nesmie nič vedieť! Nik nesmie nič vedieť? Ako dlho sa to dá vydržať? Ako? Kedy mu povolia nervy a začne kričať? Kedy sa ona zblázni od tiesne medzi štyrmi holými stenami? A ona musí prežiť, musí, musí, inak by všetko stratilo zmysel. Kedy sa to všetko skončí? Kedy sa skončí vojna? Kedy odtiahnú? Teraz na nich myslel ináč ako predtým, so zadúšajúcou nenávisťou, s pálčivým smädom proti všetkému bojovať. Mať guľomet! Obrátiť ho proti ich vydutým hrudiam, na ktorých cengajú medaily. Stisnúť spúšť- trra!- vrhať granáty, ruvať sa s nimi ako zviera zahnané do kúta- niečo urobiť, niečo urobiť! Priam sa hneval na ľudí, že nevyjdú s holými rukami do ulíc, pridal by sa k nim s rozkošou a zaradil by sa do prvého radu.“37
Snaží sa zvažovať všetky možnosti, ktoré by uľahčili ich situáciu. Prestáva sa starať o všetko ostatné, školu, priateľov. Uvažuje dokonca nad sobášom. Avšak, Ester ako Židovka je už mimo akéhokoľvek zákona a cíti ako všetko okolo neho je uzavreté do obrovskej klietky, z ktorej nevedie žiadna cesta von.

,,Len teraz začal cítiť, v čom žije, niečo, čo si predtým neuvedomoval. Klietka!”38
Vojna uvrháva Pavla a Ester do neľahkej situácie. Oberá ich nie len o psychické sily, ale aj fyzické. Je čoraz väčším problémom pre Pavla zabezpečiť aspoň nejaké množstvo jedla pre Ester. Musia zápasiť s takým ponižujúcim pocitom ako je hlad, ktorý Pavel dovtedy nikdy nezažil. Situácia sa stala oveľa zložitejšou než ako si ju spočiatku predstavoval.

,,Nevnímal vlastne nič okolo seba, utopený v zlých starostiach. Sprvoti si predstavoval -prostoducho - všetko jednoduchšie. Tu sme ona a ja! ,A hladní boli obaja rovnako, aj keď to jeden pred druhým za nič na svete nepriznali. Hlad. Bol to ponižujúci, trápny pocit, aký v živote nepoznal.”39
V Pavlovi je stále niekde vnútri ten malý chlapec, túžiaci po otcovej starostlivosti a ochrane. Najradšej by vybehol za ním, objal ho a zdôveril by sa mu s celým svojím trápením, no už nemôže myslieť len na seba. Jeho otec by sa na vec určite pozeral z racionálnej stránky, a to by bolo v úplnom rozpore s tým, čo mu hovorí jeho srdce. Ester ma teraz už len jeho, nepatrí nikam, nikomu len jemu a tme. Je len na ňom postaviť sa proti všetkému, vžiť sa do role Romea a čeliť všetkým prekážkam stojacim v ceste ich láske.

,,Musel sa premáhať, aby nevybehol s plačom z podchodu a nezavesil sa mu na krk. Otecko! Čo mi môžeš povedať? Nič! Bojím sa tvojho strachu, sám svoj sotva unesiem, bojím sa tvojich očí. Bojím sa tvojho rozumu, otec. Hovoril by si o rozume, ale čo mi ten teraz pomôže? Čo je to vlastne rozum? Kde je? Máš ho ty? Mám ho ja? Ja neviem, otecko! Rozumom by som ju mohol iba vykázať. Vyhnať ju z úkrytu. Azda aj- zabiť. Mohol by som si azda povedať: v sebaobrane. Ticho a premyslene. A potom ju vziať do náruče, odniesť ju v tme a prehodiť zbabelo za múr cintorína. Inde by ju už neprijali. Ona už nikam a nikomu nepatri. Len mne. A tme.“40
Pavel žil dva rozličné životy. Jeden plný strachu, nervozity a obáv o životy ľudí naokolo a druhý plný šťastia aké dovtedy vo svojom živote nezažil.

,, Usadeninu strachu a beznádeje, ktorú vláčil v sebe po celý deň, keď bol sám, odplavil dotyk, bozk prižmúrené mihalnice. V tých dňoch sa jeho život rozdelil na dva navzájom si málo podobné životy. Medzi nimi sa vztýčil múr.“41
Miesto, v ktorom nachádzali útočisko a šťastie bolo síce maličké, no i napriek tomu to bol pre nich oboch svet plný svetla a radosti, svet, v ktorom si mohli užívať prirodzenú mladosť a aspoň nachvíľu ujsť pred tmou číhajúcou hneď za dverami. Nič im nebránilo sniť o prekrásnych miestach plných voľnosti, slobody a mieru medzi ľuďmi. Mlčky vpíjali teplo zo sŕdc jeden druhého a dodávali si navzájom silu čeliť tomu, čo ich môže postretnúť.

,,Tu prežívali vedno tie sladké júnové večery, sami s hviezdami a dychom toho druhého, šťastní jeden pre druhého, a okolo nich dýchal starý dom. Hovorili si pošepky, často sa prekárali, hovorili pochabosti a potichu sa smiali, pretože v prirodzenosti mladosti ich napriek všetkému neopúšťala radosť. V tých chvíľach sa im videlo, že je všetko v poriadku, že pred čímsi utiekli, že sa stratili medzi múrmi mesta a teraz sa zdržujú až na dne bezpečnosti. Áno, bezpečnosti! Päť krokov sem, päť krokov nazad.“42
Ako ubiehajú dni začínajú v sebe pociťovať čoraz silnejšiu túžbu zblížiť sa nie len psychicky, ale aj fyzicky. Obaja ešte nikdy nemali žiadneho partnera, a preto sa k potenciálnemu zblíženiu stavajú ostýchavo. Najmä Ester sa toho bojí. Má Pavla veľmi rada, dala by mu všetko, čo by videla v jeho očiach, ale doposiaľ mala s mužmi len zlé skúsenosti. Raz ju obťažoval jej bratranec, no oveľa viac ju zasiahlo nečakané obchytkávanie zo strany jej najobľúbenejšieho učiteľa. Preto prosí Pavla, aby bol s ňou trpezlivý a Pavel s porozumením prikyvuje.
Je ťažké pre Pavla ovládať sa, najmä v situáciach, keď sú pri sebe tak blízko. Raz už takmer poddal svoju sebakontrolu obrovskej vášni spaľujúcej jeho vnútro, no Ester sa vzoprela a v poslednej chvíli vycúvala. Pre Pavla to bolo dosť veľké sklamanie a nech sa akokoľvek snažil, nedokázal ho v sebe potlačiť.

,,Precital. Všetko bolo preč, odliv, rýchly odliv, napätie ochabovalo, zanechávajúc po sebe len zahanbujúce chvenie, doznievalo v ňom trpkým smútkom, odrazu si pripadal prázdny a opustený, vzdialenosť medzi nimi sa opäť napäla. Bolo mu do plaču ako maličkému chlapcovi.“43
Pavlove sklamanie vzbudzuje v Ester pocit viny. Nechce, aby ho čokoľvek zraňovalo a jej pocit ešte umocňuje pocit nevďačnosti voči Pavlovi. Vie, že by si zaslúžil, aby sa mu oddala a poďakovala mu za všetko, čo pre ňu robí, no ostych je silnejší než jej vôľa.
Jediná pozitívna vec na celej tejto situácii bolo, že až vojna im umožnila stretnúť sa a spojila ich silnejšie ako čokoľvek iné. Za iných okolností by bolo len veľmi málo pravde- podobné, aby sa stretli a mohla medzi nimi vyrásť láska ako teraz. Navzájom sú úplné odlišní. Zatiaľ čo Ester je pojašené, hravé mladé dievča, Pavel je vážny, zádumčivý. Pavel však nepochybuje o ich láske a priznáva sa jej, že nikdy pred tým nemal nikoho tak rád ako ju.
To aká bola Ester, neposedná, Pavlov malý blázonko, mu pomáhalo odľahčovať všetky starosti. Bola jeho malou hviezdou, ktorá ho napĺňala svojím žiarivým svetlom a dávala mu silu pretĺkať sa životom v dobe plnej tmy. Nikoho pred tým tak nemiloval ako ju. Ani vlastných rodičov.

,, Musíš byť mojou ženou, počuješ? Možno hovorím nešikovne, hlúpo, neviem takto hovoriť... ale je to tak! Taká si mi blízka... bližšia ako otec s mamou. Už by som sa bál na svete bez teba! Neviem si to predstaviť. Ak raz stretnem tvojho otca a mamu, poviem mi: Ďakujem vám! A poviem im aj, že ťa vždy budem mať rád. Vždy ťa budem mať rád.“44
Ester neustále rozmýšľa nad smrťou, aké to asi je na druhom svete, kde nie sú rozdiely medzi ľuďmi. Kde sa neposudzuje podľa toho, kto je akej národnosti, ale všetci sú rovní a šťastní. Tuží, aby niekde existoval spravodlivý boh, ktorý by nemohol dopustiť všetky tieto nepráva voči Židom a nerobil medzi nikým rozdiely.

,,Priznám sa ti : zavše takmer túžim, aby bol. Taký dobrý, spravodlivý starček, človek by sa mu mohol vyžalovať, keď ho ľudia prenasledujú, a keď nevie prečo. Je to hlúpe, pravda, ale možnože by som sa potom natoľko nebála. Povedzme by na mňa zakýval prstom a povedal: Poď, Ester pod sem ku mne nahor a vonkoncom ničoho sa neboj, dievča! Tam dole ta už nechcú, keď nie si árijka...45
Situácia však nebola ťažká len pre Pavla. Ester bola celé dni uzavretá v malej izbičke a dni sa neodlišovali jeden od druhého. Od rána načúvala zvukom okolitého sveta, skrytá v šere a nezostávalo jej nič iné len myslieť na svoj osud, svoju rodinu, o ktorej nevedela už dlhú dobu skoro nič a čakať na jediný svetlý moment dňa, na príchod Pavla.

,,Jej svet! Podobal sa na celu.46
Nikdy sa však Pavlovi nezverila s jej pocitmi ako ju všetko ubíjalo a skľučovalo. Z jeho správania vycítila, že má mnoho starostí s tým, aby ju mohol skrývať, hoci to pred ňou nechcel dať najavo. Radšej by sama trpela, než aby spôsobila akúkoľvek ranu Pavlovi.

,, Čo jej ostáva? Čakať a zasa len čakať. Je to na zbláznenie! Ale jemu sa k svojej trýzni nepriznala, nechcela mu pridávať starosti. Zaťať zuby a mlčať!“47
Neraz rozmýšľala, že z tohto vezenia utečie a pobeží domov. Lenže jej domov už neexistoval. Jediné čo mala bol Pavel. On jediný jej dával ešte istotu, že nie je mŕtva, pretože tak sa vo svojej samote neraz cítila. Paradoxom je, že práve táto jej „cela“ predstavuje jej slobodu a bezpečie, zatiaľ čo vonkajší svet, po ktorom toľko túži, znamená skoro istú smrť.

,,On jediný ju spájal so svetom živých ľudí. Bol jej teraz všetkým. Keď bol pri nej, keď ju ťarbavo objímal silnými ramenami a strapatil jej vlasy, bolo dobre. Ak bol preč, ostávala jej iba nenávisť k štyrom stenám, z ktorých neviedla von cesta, a pálčivá túžba utiecť.“48
Takýmto spôsobom obaja bojujú zároveň na dvoch frontoch. Vo svojom vnútri, kde obaja schovávajú obrovský strach, neistotu a zúfalstvo jeden pred druhým, a zároveň bojujú proti spoločnosti ako takej. Pavel tým, že potajomky zháňa obživu pre oboch a klame svojim rodičom a Ester tým, že je uväznená v izbe a nemôže vychádzať von. Obaja upierajú svoju vieru na lepšie časy, keď budú mỏcť zhodiť svoje bremená a ich láska už nebude spútaná do okov vojny a nespravodlivosti. Ester mu je nesmierne vďačná za jeho trpezlivosť v ich vzťahu. Sama cíti obrovskú túžbu v každom ich dotyku, bozku a je len otázkou krátkeho času, kým táto túžba zvíťazí nad ostýchavosťou. Chce, aby ich telá splynuli v jedno a zotreli sa ja posledne hranice, ktoré by ich mohli ešte oddeľovať. Pavel si uvedomuje, že situácia sa čoraz viac vyostruje a musí čo najskôr dostať Ester preč z domu. Postaví sa rodičom, nedá sa odradiť žiadnym argumentom. Všetko podstúpi, len aby ona mohla prežiť.

,, Začal chápať, že tam nemôže ostať. Možnože poprehliadajú dom ako semenište podvratných živlov, poprevracajú byty a pôjdy a pivnice, možno dnes, možno zajtra, len čo si poutierajú pot z čela a nebudú mať plné ruky práce. Musí odísť. Kam? K tete na vidiek. Býva na samote, azda by sa dalo voľačo urobiť, azda pohovoriť si o tom s otcom a matkou, prehovoriť ich, aj keby umierali od strachu, donúti ich, lebo ona musí žiť. “49
Je až absurdné koľko rokov prešlo a ľudstvo sa stále nepoučilo z vlastných chýb. Spoločnosť, ktorá napreduje míľovými krokmi vpred sa stále neodpichla od úplného dna. Zabudla na to najcennejšie čo existuje, zabudla na úctu k ľudskému životu. Začali vládnuť fašisti a na ľudstvo sa vzniesla obrovská klietka, z ktorej niet cesty preč.

,,Preto, že sú to zvieratá. Vymysleli si také ničomné teórie o rasách a teraz vystrájajú. Ako v stredoveku. Vtedy sa tomu hovorilo getá.“ ,,Ale teraz už predsa nie je stredovek. Žijeme v dvadsiatom storočí.“ ,,To je pravda. Žijeme. Ale v čudnej dobe. Skôr mi to nenapadlo, kým som ťa nestretol. Ako by sa mi boli odrazu otvorili oči. Toto je klietka, vieš ten ich protektorát. Vrážaj si hlavu do mreži, neprerazíš. Skôr som to tak necítil.“50
Ester už nedokáže v sebe dlhšie udržať tú obrovskú ťarchu, ktorá sa stáva čoraz väčšou , čím viac ľúbi Pavla. Priznáva sa, že vie všetko o tom, čo sa deje vonku a pred čím ju Pavel chcel ochrániť. Nadovšetko ho miluje, a jeho život jej je drahší než jej vlastný. Cíti, že jej osud bol už dávno určený, keď sa začala vojna. Doba jej určila žiť v tme a zomrieť. Čím viac sa bude proti tomuto osudu spierať tým vo väčšom ohrožení bude Pavel a jeho rodina. Jediné na čom jej záleží je on a jeho život.

,,Dnes som ich videla, Pavel... a už nemôžem ďalej... nemôžem! Ja ťa mám rada, rada, väčšmi ako seba, zbláznila by som od strachu... Mám ťa natoľko rada... ale ja sem už nepatrím... nepatrím už medzi ľudí, a ty... ty musíš žiť...! Rozumieš mi? Pavel?!“51
Pavel jej zavrie ústa ešte pred tým ako stihne dopovedať, čo začala. Bez nej nemá jeho život zmysel. Jediné čo je večné a isté v jeho živote je láska. Všetko ostatné mu pripadá ako jeden obrovský nechutný sen. Keby stratil ju, stratil by všetko svetlo z duše, zmysel svojho života. Načo by mu boli všetky veci, načo by boli ľudia okolo neho, keď by bol prázdny. Radšej nech zomrie, ako žiť bez nej.

,,Je to pravda. Ja to tak cítim. Jedným slovom- nechcem! Bolo by to rovnaké ako smrť. Horšie. Keby si tu nebola, už netúžim jednoducho nič vedieť, nič počuť, nič cítiť. No čo? Svet, v akom žijeme- ten mi za to ani nestojí. Prečo sme sa vlastne nenarodili inokedy? Medzi divochmi! Alebo v praveku? Mali by sme aspoň oblohu nad hlavou. Celkom obyčajnú. Nedávno sme spolu dýchali, pamätáš sa? Spolu! Bolo mi dobre. Dýchať sám pre seba je nezmysel. Nadýchnuť sa pre nikoho, vydýchnuť pre nikoho, raz, dva, tupá, zbytočná drina. Pre idiota! Fuj!... Ďakujem…nechcem!”52
Myšlienku, že v láske rozhoduje srdce a nie rozum, si Jan Otčenášek vybral aj do motta tohto diela.
MOTTO:,, No budem vyhnancom, hej? Nechaj si tú múdrosť! Ak múdrosť nevie stvoriť Júliu, kniežací ortieľ zmeniť, preniesť mesto, nestojím o ňu! Nehovor mi nič!“ Shakespeare53

Pavla a Ester môžeme považovať za akéhosi novodobého Romea a Júliu. Ich láske sú už od začiatku postavené do cesty mnohé prekážky, no láska a srdce prevažujú nad rozumom a oba mladé pary sú odhodlané postaviť sa tvarou tvar všetkému, čo ich čaká, aj keď mnohokrát to bilancuje na okraji racionálnosti.

Tak ako si Romeo radšej volí cestu lásky ako cestu rozumu, pretože láska je omnoho silnejšia, nápodobe vypočul hlas svojho srdca aj Pavel. Jeho srdce spoznalo svoju spriaznenú dušu, svoju ,, Júliu‘‘ v postave Ester a už je neskoro pre rozum, aby akýmkoľvek spôsobom zmenilo jeho rozhodovanie. Radšej si zvolí vyhnanstvo, čiže v Pavlovom prípade riziko smrti, ako keby mal žiť bez nej. Pavlovi vlieva novú silu, nádej jeho otec. Dozvedá sa o Ester náhodne, od svojho spolupracovníka Čepeka a hoci ho zviera obrovský strach, je ochotný dohodnúť sa s Pavlom a nájsť riešenie na túto komplikovanú situáciu. V ten večer je Pavel odhodlaný ešte viac ako pred tým bojovať za ich lásku. Vzápätí však jeho nálada klesá na bod mrazu. Pri príchode do domu, kde ukrýva Ester nachádza na dverách nakreslenú židovskú hviezdu, a vo vnútri sa ho zmocňuje zlá predtucha. Rýchlo ju zatláča a sústreďuje svoje myšlienky na nasledujúce ráno, keď konečne bude môcť uskutočniť svoj plán a vziať Ester na vidiek. Zlo, ktoré im pravdepodobne hrozí ani nestihne vystrčiť svoje drápy. Aspoň tak dúfa Pavel. Odtláča zlé myšlienky a plný nádeje vstupuje do izbičky. Spolu sa upriamujú na svetlú budúcnosť, ktorá ich čaká na vidieku. Nepripúšťajú si žiadny negatívny priebeh, zatiaľ čo siete fašistického prenasledovania sa sťahujú čoraz bližšie k bezpečiu ich maličkej izbičky.

,,Mlčali, a predsa sa spolu zhovárali: bez zvuku slov, čírou materčinou tiel, krvi a dychu, mysleli na zajtrajšok, na oblaky a lesy, na súhvezdie Lýry, na všetko, čo budú vidieť a cítiť, čo budú vedno žiť. Hádam už zajtra...“54
Až v ich posledný spoločný večer už nedokázali ovládať obrovskú túžbu, ktorá horela v oboch ich telách. Ich láska sa naplnila, splynuli v jedno telo a aj posledná hranica, rozdeľujúca ich svety sa vytratila. Ester sa stala Pavlovou ženou.

,, Mimo čas! Šumel okolo nich, ale ich sa netýkal. Vypadli z jeho durkotajúceho koča. Oddala sa mu odrazu celá, s cudnosťou nehatenou studom, jej telo mu horelo v náruči. Rozplynula sa v ňom. Nebola. Ty môj! Tichý výkrik z hlbín! Počul ho, keď vstupoval do jej tela a zachvel sa.“55
Hoci ich láska bola obrovská, vojna a zverstvá v tomto súboji zvíťazili. Stačila hodina a ich životy by mohli byt v bezpečí vidieku. No tma zmarila ich plány a zastihla ich nepripravených. Fašistické vojská prišli do mesta a nemilosrdne strieľali na všetko, čo sa im zdalo podozrivé. Pavel sa ráno zobudil na zvuky streľby. Zmocnil sa ho zvierací pud ochrániť, čo mu bolo najmilšie. Bezhlavo, bez rozmýšľania, hnaný len strachom o Ester už-už vybehol z bezpečia ich paneláku na ulicu plnú fašistických vojakov, no dvere mu zahatili cestu a on v návale zúfalstva klesol bezbranne, bezducho na zem a neostalo mu nič iné ako čakať. Tušil, že Ester už viac v živote neuvidí. Ester sa nachádzala v podobnej situácii. Strach zaplavoval celé jej telo. Jediné na čo dokázala myslieť bol on Pavel. Nemyslela na seba, myslela len na to, čo by sa stalo, keby ju vojaci našli v izbičke. Situácia sa ešte viac vyhrotila, keď sa Rejsek začal dobýjať do jej útočiska. Hnaná túžbou dostať sa z tmy na svetlo, vybieha na ulicu a tu sa stáva ľahkým terčom pre guľky fašistických samopalov. Padá na zem mŕtva, no tesne pred tým ešte uvidí jasné svetlo, rodinu a miesto, kde všetci žijú šťastné bez akejkoľvek tmy, ktorá bola až doteraz všade prítomna v jej živote. Pre Pavla znamenala Ester všetko. Keď ju stratil, nemal už prečo žiť. Uvažoval aj o samovražde, no Ester v ňom zanechala silný odkaz, ktorý mu zabránil odísť na druhý svet za ňou. Boli to tri slová, ktoré zneli v celom jeho ja ako jasný zvon.

,,Ty musíš žiť, počuje v sebe hlas. Pozná ho.“56
Zdá sa mu až absurdné ako svet dokáže fungovať ako pred tým, hoci ona tu už nie je.
,,Tváre, slová, hlas. Hlas- zvon ! Iba ten jediný počuje, keď zavrie oči. Žiť! Žiť! Ako? Škriepil sa s ním, ale ten hlas bol mocnejší. Bol v ňom, uvzato volal do tej zlej noci, v ktorej zmeral hĺbku zúfalstva. A už sa vzdal, cesta sa skončila... Ďalej!“57

Vojna
Keby bolo dielo Romeo, Júlie a tma vsadené do akejkoľvek inej doby než do obdobia Druhej svetovej vojny, toto dielo by z najväčšou pravdepodobnosťou zostalo nepovšimnuté. Popri príbehu lásky Pavla a Ester, Jan Otčenášek poukazuje na fašizmus a všetko, čo bolo s ním spojené, a to hlavne na problém holokaustu, jeho následky a spoločenské vnímanie celkovej situácie spojenej so Židmi. Situácia v Česku nebola vôbec ružová. Bola to jedna z krajín, ktorá sa musela podriadiť Nemcom. Pavlova matka ich výstižne prirovnala k Kobylkám egyptským. Obsadili celé územie a silnou germanizáciou spoločnosti sa snažili dosiahnuť rozšírenie nacistickej ideológie. Nemčina bola na všetkých školách. Študenti sa museli učiť životopisy nacistov a vdychovať ducha Adolfa Hitlera.

,,Aby si sa v búde bifľoval životopisy nacistických svätých, ak netúžiš naisto pohorieť pred nemeckým inšpektorom pri maturite. Also,sagen Si emir, wo wurde Adolf Hitler geboren?Und jetzt etwas uber das Winterhilfswerk!“ 58
Svoju pozornosť zamerali Nemci hlavne na národy, ktoré považovali za menejcenné, a to napríklad na Židov a Rómov. Zakázali im stýkať sa s árijcami, vyčlenili ich na úplný okraj spoločnosti. Nemohli chodiť do školy, na spoločenské udalosti, prišli o prácu a všetkých priateľov.
Židia samotní nechápali, čo sa to vlastne deje. Ester už sama nevie ako reagovať, aký je postoj ľudí, ktorých stretne. Je znechutená z holokaustu, aj keď ešte ani len netuší o hrôzach, ktoré sa dejú v koncentračných táboroch. Nič neurobili a i napriek tomu sú považovaní za špinu.

,,Prečo vás to zaujíma? Nestarajte sa o mňa. Som prašivá.“59
Pred tým ako odvážali Židov do koncentračných táborov, každému prišiel povolávací list s výpočtom trestov, ktoré boli umelo vytvorené, aby ich prinútili nastúpiť do vagónov a mohli s nimi zaobchádzať horšie ako so zvieratami.

,,Pred pár dňami prišiel rad aj na ňu, vo vrecku má povolávací lístok do Terezína s výpočtom všetkých trestov, ak sa nedostaví v predpísaný deň na predpísané miesto do prepísaného transportu.“60
Najhoršie je, že nikto nevie nič o strašných zločinoch, ktoré sa páchajú v koncentračných táboroch. V spoločnosti vládne demagógia. Vie sa len, že Židov berú a odvážajú preč, niekam kde robia v záhradníctve a pri tom tam prichádzali o životy.

,,Hovorilo sa, že tam budeme pracovať v záhradníctve...61
Rozdiel medzi Židmi a ostatnými ľuďmi nebol žiadny. Jediná vec, ktorá oddeľovala Židov bola žltá hviezda. Len vďaka nej, mohli ľudia medzi sebou robiť rozdiely. Bola symbolom odporu Árijcov, nadradenej nemeckej rasy, k Židovskému národu. Ester si neuvedomovala, že je absurdné, aby nosila svoju hviezdu aj keď bola v Pavlovej izbičke. Brala to ako svoju povinnosť, príkaz, ktorý nemôže byť za žiadnych okolností porušený. Oddeľovanie Židov bolo najprv postupné, ale neskôr nabrali udalosti rýchly spád a všetko sa rútilo jedno za druhým. Niektorí ušli kým sa ešte dalo, no mnohé rodiny, medzi nimi aj Esterina, nechceli opustiť svoje domovy a za túto neopatrnosť zaplatili vlastnými životmi.

,,A potom sa všetko rútilo jedno za druhým, tanečná, škola, už do nej nesmela, a potom s nemým úžasom pozorovala, že jej chcú ľudia akosi bez slova nahovoriť, že je iná ako ostatní. Je židovka. Niekoľko židovských rodín utieklo do cudziny. Prečo utiekli? Aj my musíme odísť, otecko? Nie, Esta zostaneme tu! Sme tu doma.“ 62
Počas tohto obdobia Nemci vydali mnoho nariadení, ktorými sa snažili eliminovať akýkoľvek potenciálny odpor. Jedným z prostriedkom bolo, že zakázali počúvať zahraničné rádio stanice a odrezali tak ľudí od skutočných informácii.

,, Pamätaj, že počúvanie zahraničného rozhlasu sa trestá väzením alebo aj smrťou!“63
Hnev Nemcov z atentátu na Heydricha bol ohromný. V Čechách zavládol strach, prenasledovanie bezdôvodné zabíjanie. Strach sa stal súčasťou života, každého v meste. Každý nesprávny krok mohol človeka stáť život. Preto sa ľudia stali nedôverčivými, uzavretými.

,,Okrem bezmocného hnevu, kvasiaceho v kadektorom srdci, hlavným pocitom v dňoch, ktoré nasledovali, bol strach. Zaľahol na mesto ako spotená dedinská perina, pod ktorou sa snívajú iba ťaživé sny. Človek ho mal pod kožou, v blízkosti srdca, pri jedle, v spánku, keď objímal ženu, keď držal v rukách dieťa.64
Na dennom poriadku boli popravy, správy o úmrtiach stoviek ľudí. Každý každého podozrieva, udáva a obeťami sa stávajú nevinní, nič netušiaci ľudia. Smrť jedného z vedúcich nacistov musí byť potrestaná množstvom krvi obyčajných ľudí.

,,Telefóny v pražskej centrále gestapa sa zmietali na vidliciach, správy pršali, zmätené údaje, udania z pomsty, nadávky, kliatby, vypisovali sa ďalšie milióny za ničotné oznámenia, ktoré by viedli k zaisteniu páchateľov. Kde sú? Existujú vôbec? Vari sú už mŕtvi a strieľanie nikdy neprestane. Pretože len hektolitre teplej krvi môžu pomstiť človeka, ktorý hynul v posteli s rozstrieľanou pečenou. Aparát horúčkovito pracoval, šepkané správy, nafúknuté až do paniky, sa šírili bez prestávky.“65
Hnev Nemcov sa vyostruje každým dňom. Robia všetko pre to, aby našli atentátnikov. Boli ochotní zrovnať so zemou celu dedinku Lidice, ktorú obvinili z účasti na atentáte. Je smutné konštatovať, že podobná situácia sa odohrávala v stredoveku a aj po tak dlhej dobe sa ľudia nedokázali ponaučiť a getá aktuálne v stredoveku, sú aktuálne aj v 20. storočí. Obyčajným ľuďom zostáva iba ticho sa podriadiť ak nechcú zomrieť bez milosti.

,, Aj ja. Tisíckrát. Ale nechcem žiť bez teba! Vieš, čo je na tom najhoršie? Najhoršie by bolo- že už by som nič neočakával. Načo potom ešte čakať? Že si ľudia zase zmyslia párať si navzájom bruchá? Zhadzovať si oheň na hlavu? Nechcem! Neverím už v nič. Iba v to, čo je teraz vo mne. Čo teraz cítim. Čosi zamotaného, zbabraného je v tom našom osvietenom storočí. Geto! Pokrok, technika a –stredovek! Ako k tomu prídeme? To je zverinec! Aj keď vykurovaný ústredným kúrením! Človek by zvracal... Takto som si predstavoval posledné hodiny ľudstva. Všade tma...!“ „Musí byť svetlo.“ ,,Možno, kde?“ „Musíme ho nájsť.“ „Prečo hľadať?“ Je tu. Vedľa teba. Iného niet!“66
Ľudia v hĺbke duše cítia proti tomuto všetkému odpor, no nemôžu sa proti tomu nijakým spôsobom postaviť, pretože by to znamenalo skoro istú smrť. Predstaviteľom takejto vnútornej vzbury bol tovariš Čepek.

Presným opakom Čepeka boli ľudia ako napríklad Rejsek. Boli zákerní, mysleli len na svoje dobro a zneužívali situáciu vo svoj prospech. Ich uši boli všade, a keď sa im to hodilo, udávali ľudí bez mihnutia oka. Nikto si nemohol byť istý v ich prítomnosti, pretože by sa mu to nemuselo vyplatiť. Rejsek si získal nenávisť celého domu v deň, keď mu vo vojne zomrel jeho syn. Spolu s maliarom zapíjali smútok, nezhodli sa a na druhý deň si po maliara prišlo gestapo. Odvtedy sa Rejsek stal postrachom domu.

,,Stal sa v poslednom čase postavou natoľko obávanou, ze jeho príchod pretrhával rozhovory v polovičke viet. Vyhýbali sa mu. Pozor –Rejsek! Psst.“67
Vie o prítomnosti Ester v Pavlovej izbičke. Viackrát nenápadne nadhadzuje túto tému pred Pavlovým otcom, no nikdy priamo nepovie, čo v skutočnosti vie. Večer pred tým ako sa uskutočnil útok, niekto nakreslil na dvere izbičky hviezdu. Dá sa predpokladať, že to bol práve Rejsek. Jeho egoizmus sa plne prejavuje, keď sa chce vlámať do izbičky a vyhnať Ester. Ide mu len o vlastné dobro.
,,Vy...blázni... ja nechcem... počujete! Ja nechcem... kvôli smradľavej židovke... nech skape sama, kým je čas... ja sám... ja sám ju vyženiem z pelechu... hneď teraz ju...“68

Symbolika
Tma a svetlo
Už z názvu tejto novely vyplýva, že tma zohráva v tomto diele významnú úlohu. S pomocou svetla a tmy autor farebne vykresľuje celkovú atmosféru vtedajšej doby a vzťah dvoch mladých ľudí. Tmu využil autor ako symbol vtedajšej spoločenskej situácie, keď Česko bolo pod nadvládou fašistickej diktatúry. Tma obkolesila životy všetkých obyvateľov, no najmä nevinných Židov . Spoločnosť sa im otočila chrbtom a namiesto svetla v podobe porozumenia a humanity, sa ostatní poddali tme šíriacej sa z fašistického Nemecka a začali nimi opovrhovať.

,,Ocko, šepce mu do ucha, prečo...? Čo sme urobili? Nič, Esta, naozaj nič. Len to, že sme, rozumieš, Esta? To je tma, táto doba, bráň sa jej... a a neplač, veď sa vrátime do našej záhrady a budeme spolu chodiť na návštevy.“69
Tma sprevádza Pavla a Ester od úplného začiatku ich vzťahu a to častokrát vzájomne kontrastujúcich úlohách. Pavel stretáva Ester večer v parku. Všade okolo nich je tma a práve vďaka tejto tme si Pavel nachádza cestu k utrápenej Ester. Skrytí pod rúškom tmy sa nesmelým rozhovorom spoznávajú a spolu odchádzajú do Pavlovej izby. V momentoch ako bol tento tma bola ich najlepším priateľom, zatiaľ čo svetlo je práve naopak tým, čo by im mohlo ublížiť.

,,Ulica a druhá a ešte jedna. Nie je to ďaleko, len tu táto a potom zabočiť za roh, hneď sme tam. Idú tmavými roklinami tesne povedľa domových vrát, on ju pravou rukou drží okolo ramien, ľavou hojdá kufríkom a ona sa nebráni, ide poslušne. Lampy na stožiaroch spúšťajú na zem modrastý kužeľček slabého svetla a okná sú slepé od tmy.... Azda nás nik nevidel, uvažuje chlapec. Azda! Nezažať svetlo!“ 70
Autor využil symboliku tmy a svetla aj na vykreslenie zmeny Pavla a spôsobu ako vplývala Ester na jeho charakter. Zatiaľ čo pred tým bol zmietaný vo víre neistôt a bezradnosti, príchodom Ester a jej lásky sa pred nim zrazu otvára cesta za svetlom, cesta do sveta, ktorý zrazu dáva zmysel a cieľ jeho životu.

,,Keď sa vracal domov, videlo sa mu, že ulice sú plné denného svetla. Bol to pravdaže klam. Svetlo bolo iba v ňom a okolo tma. V tom svetle bol silný, prekvapený energiou citu, ktorá sa v ňom uvoľňovala. Nejasne mu bolo ľúto toho bývalého Pavla, ktorý ju ešte nepoznal, toho všedného, celkom obyčajného vyhúknutého holobriadka.“34
Ako som už spomenula tma poskytuje obom postavám útočište, skrýšu pred problémami a starosťami, ktoré im nedovoľovali žiť spolu ako ostatným párom. Pavel sa nachádza v zložitej situácii. Plne si uvedomuje riziko, ktorému vystavuje nielen seba ale aj svoju rodinu a známych, keď ukrýva vo svojej izbičke Ester. Je sám, nemá sa komu zveriť a jediným svetlým bodom pre neho je Ester. Vnára sa do tmy jej vlasov, tmy umožňujúcej mu zabudnúť aspoň na chvíľu na všetko, čo ho zužuje a zároveň tmy, ktorá ho robí šťastným.

,,Ale tušil, že ju neoklamal. Vzal ju do náručia, ústami jej zatváral oči, potom zaboril tvár do vlasov, utekajúc do tej hebkej, voňajúcej tmy pred myšlienkami, ktoré v ňom vytrvalo rýľovali.“35
Paradoxom je, že práve tma je svetlom v Esterinom živote. Poskytuje jej nevyhnutnú skrýšu pred tmou doby a nemilosrdnosťou ľudí naokolo. Izbička po celý čas uvrhnutá do tieňov a tmy, je jej jediným útočiskom . Stratila všetko a všetkých, zostal jej už len Pavel a tma.

,,A potom ju vziať do náruče, odniesť ju v tme a prehodiť zbabelo za múr cintorína. Inde by ju už neprijali. Ona už nikam a nikomu nepatri. Len mne. A tme.“40
V ich vzťahu im nezostavá nič iné ako snívať, že sa raz tma z ich životov pominie a oni budú mať možnosť konečne vyjsť na svet plný svetla, šťastia a radosti kde všetko bude obkolesené svetlom, nikde naokolo nebude žiadny náznak tmy a pred nimi len jasná budúcnosť bok po boku.

,,V takých chvíľach sa zastavoval čas a medzi nimi sa odvíjal dialóg bez slov, predstavy bez slov. Chodili pritisnutí k sebe po iných cestách, než sú tie, čo križujú zem za oknom, a svet sa topil v záplave slnečného svetla a pod nohami bola pevná.“71
Aj napriek tomu, že im tma dávala možnosť byť spolu v bezpečí, obaja tmu nenávideli. V Ester evokovala tma myšlienky na smrť, zužovala ju, zatiaľ čo u Pavla to bolo spôsobené nenávisťou k dobe, tme, ktorá pokryla všetko naokolo.

,,Nespúšťaj zatemnenie, chcem vidieť oblohu. V noci si tu pripadám ako v kobke! Nenávidím tmu.“ ,,Aj ja!“72
Tma, ktorá ich dovtedy vždy spoľahlivo ochraňovala sa im však zrazu obrátila chrbtom. Zatiaľ čo v ich izbietke sa okolo nich znášalo svetlo ich lásky, za okenicou na nich striehla zradná tma doby, Rejsek prisluhovač fašistov a donášač na všetko a všetkých, len aby sa zavďačil fašistom. Tma je jej jediný spoločník, no sužuje ju viac ako čokoľvek iné na svete. Tma ju robí osamelou. Človek si ani neuvedomuje, že tam prichádza, necíti ju ale vie že je tam, uvedomuje si to a to ju zabíja.

,,Čosi zamotaného, zbabraného je v tom našom osvietenom storočí. Geto! Pokrok, technika stredovek! Ako k tomu prídeme? To je zverinec! Aj keď vykurovaný ústredným kúrením! Človek by zvracal... takto som si predstavoval posledné hodiny ľudstva. Všade tma...“ ,,Musí byť svetlo.“ ,, Možno. Kde?“ ,, Musíme ho nájsť.“ ,, Prečo hľadať? Je tu vedľa teba. Iného niet!“ 66
Ľudia, ako Pavel hovorí, žijú v osvietenej dobe. Výdobytky doby, pokrok, technika to všetko by malo uľahčovať ľudské životy, vylepšovať medziľudské vzťahy a posunúť ľudstvo vpred. Aj v tomto citáte možno vidieť ako autor s pomocou tmy vyjadruje Pavlovo znechutenie z doby, v ktorej žije, doby potláčajúcej základne ľudské práva, doby keď sa ľudia správajú horšie ako divé zvery, pretože zabíjajú bezdôvodné, bez akýchkoľvek zábran. Ester je jediným svetlom v tomto svete a len kvôli nej ma ešte chuť žiť. Keď posledný krát odchádza od Ester, z izbičky plnej svetla vstupuje do tmy. Nie je to však len tma noci, ale taktiež aj svet bez Ester. Je to naposledy, čo uvidí Esterino svetlo vlievať sa do jeho duše.
,,Neovládol sa a ešte sa obrátil. Potom jedným trhnutím otvoril a vkročil do tmy.“73

V prípade, že vyjde na svetlo niečo, čo by malo byť utajené všetci sú pod hrozbou smrti. Prvýkrát sa s takýmto príkladom stretávame vtedy, keď z domu odvážajú neprávom obvineného maliara. Tesne pred tým ako ho strčia do tmy auta a zatvoria za ním akúkoľvek šancu prežiť, autor sa znovu hrá so svetlom a vykresľuje ako na svetle boli zmazané črty tváre tohto maliara. Dá sa povedať, že autor tým chcel poukázať znovu na celkovú atmosféru doby, keď obete nemilosrdne pribúdali a ľudia si už ani nestíhali uvedomovať, kto sa stal ďalšou obeťou.

,,Ten prostovlasý človek sa na okamih zastaví a na tvár mu padne slnko, ostrým svetlom zmaže črty, jeho tvár vyzerá ako žltá a biela škvrna. Jeden z tých piatich ho posotí zozadu, pobáda ho do rebier, vrazí ho do tmy voza, buchnú dvere a čierny automobil vyrazí s burácajúcim revom hore vyjavenou, omámenou ulicou.74

Svetlo dokonalo svoju úlohu najväčšieho nepriateľa vo vzťahu Pavla a Ester v závere diela. S raňajším svetlom prichádza do Esterinej izbičky aj nepriateľ.
Plná strachu vidí jediné východisko z celej tej pekelnej situácie v úteku von, preč z izby , niekam kde by sa sama ukryla a neohrozila by život Pavla, ktorý bol pre ňu všetkým. Na svetle ulice sa však stáva ľahkým terčom pre nemilosrdné hlavne gestapáckych samopalov. Z posledných síl sa ešte doplazí na svetlom osvetlený trávnik a prekvapená nečakaným šťastím si uvedomuje, že konečne vyviazla z tmy, v ktorej bola uväznená po celý ten čas čo sa skrývala. Zomiera, no pred sebou ma len svetlo, svetlo spojené s jej rodinou, s tými ktorých mala rada.

,,Dududu... vpred! Vidí.. tma podchodu ustupuje, končí sa, a tam... neverí svojim očiam... tam...vidíš? Svetlo! Ach, konečne, žiada sa jej nahlas vykríknuť- naozajstné svetlo... a blíži sa k nemu každým skokom... pár desiatok metrov a za náprotivným chodníkom sa v žiare vychádzajúceho slnka zelenejú rozvité kríky parku a tráva a vysoké stromy s dopukanou kôrou kmeňov, velebné, nehybné v bezvetrí letného rána... a slnko... hlad, ty bojazlivá, hlúpa...ako drví, rozptyľuje tie navŕšené pohoria tmy... ohromné žiariace svetlo... prásk! Prásk! Ešte pár krokov a skočiť do mäkkej trávnatej hrivy, zaryť do nej prsty, stratiť sa v nej ako mravec. 75

Romeo a Júlia
Tak ako aj tma, tak aj mená hlavných postáv hádam najznámejšej Shakespearovej hry Romeo a Júlia, spomenuté v názve diela majú v diele symbolicky význam. Romeo a Júlia je bezpochyby jeden z najslávnejších párov spomedzi všetkých. Ich osud je v mnohých prípadoch veľmi podobný tomu, ktorý bol pridelený Pavlovi a Ester. Romeo a Júlia pochádzajú z nepriatelených rodov, medzi ktorými vládne obrovská nenávisť. Napriek týmto problémom si milenci zvolia tŕnistú cestu, avšak cestu, na ktorej môžu byť spolu. Podobne je to aj v prípade Pavla a Ester s tou výnimkou, že ich láska nemusí čeliť znepriateleným rodom, ale obrovskému fašistickému útlaku, holokaustu a celkovej tme doby. Aj charaktery jednotlivých postáv sú si veľmi podobné. Obaja Romeo aj Pavel sú mladíci, ktorí ešte nenašli skutočný zmysel svojho života. Obaja snívajú o láske, čo asi zmení v ich živote, no až príchodom Júlie a Ester do ich životov si uvedomujú podstatu nielen lásky, ale aj samých seba. Menia sa zo sebeckých na obetavých a ochotných urobiť čokoľvek, len aby mohli byť so svojimi vyvolenými. Obe sa stávajú svetlom v ich životoch. Romeo vníma Júliu ako slnko, ktoré mu svojimi lúčmi vleje silu postaviť sa nepriazni osudu a Pavel Ester ako svetlo v celkovej tme doby, kde sa ľudská bytosť stala menej cennou než vec.

Lež ticho! Čo to svitá v okne tom?
To východ je a Júlia je slnko!
.. Jej oči zas
by takou žiarou naplnili nebo,
že vtáci spevom vítali by deň
Len život s nimi im dáva zmysel a bez nich si nedokážu predstaviť svoju budúcnosť.

Zabúdajú na všetky racionálne dôvody, prečo by nemali byť s nimi a sú ochotní urobiť všetko len aby ich ochránili. Napriek všetkým prekážkam sa rozhodnú zviazať svoje životy – Rómeo tým, že sa ožení s Júliou, a Pavel s tým, že bude ochraňovať a skrývať Ester vo svojej izbičke. Tejto myšlienke zodpovedá aj motto celého diela, ktorým je práve úryvok z Romeovej reči. Tu Romeo volí radšej vyhnanstvo, problémy, ako by mal žiť bez svojej lásky.
,,No budem vyhnancom, hej? Nechaj si tu múdrosť! Ak múdrosť nevie stvoriť Júliu, kniežací ortieľ zmeniť, preniesť mesto, nestojím o ňu! Nehovor mi nič!“ Shakespeare 53

Osud nepraje láske ani jedného páru. Romeo po nešťastnom súboji s Tybaltom musí opustiť Veronu a tým aj svoju ženu. Pavel musí čeliť zložitej spoločenskej situácii v Prahe, na ktorú sa upierajú oči fašistov, ktorí hľadajú a trestajú všetkých, ktorí by mohli byť akokoľvek zviazaní s atentátom na Heydricha.

Oba príbehy majú tragický koniec. Avšak, zatiaľ čo Júlia siaha na svoj život, pretože bez Romea už nie je ničím, v Pavlovi stále znejú Esterine slova, ty musíš žiť, a hoci je to pre neho ťažké, v mene ich lásky vytrváva, zmenený a navždy poznačený ranou osudu, ktorú prežil.

Podobné znaky v dielach Peter a Lucia a Romeo, Júlia a tma
Obe diela patria k najznámejším príbehom o láske. Nájdeme v nich mnoho spoločných znakov, no zároveň do nich každý z autorov vniesol jeho špecifické znaky, ktoré tieto dve diela odlišujú. Príbehy sa odohrávajú počas krízových spoločenských situácii, počas Prvej a Druhej svetovej vojny. Láska týchto mladých ľudí sa, ako bolo povedané v Rollandovom diele, rodí pod krídlami smrti. Peter zaregistruje Luciinu prítomnosť až počas cesty metrom, keď mesto bombardujú nemecké lietadla, zatiaľ čo Pavel stretáva Ester večer v parku, po tom ako utiekla pred fašistami. Oboch mladíkov oberá vojna o ich najlepšie roky. Peter to pociťuje priamo na vlastnej koži, keď mu prichádza predvolanie na nástup do vojska. Vojnu považuje za odpornú vec, ktorá mení od základov ľudské ideály a zožiera ľudské životy. V Pavlovom prípade sa hnus z vojny prejavuje odlišne. On vníma vojnu ako niečo, čo sa ho priamo netýka a jediné, čo ho trápilo bolo, že obmedzuje jeho mladícku slobodu, túžbu spoznávať a zažívať nové veci.

,,Ale čo! Pritiahli, odtiahnú, spojenci im to napokon aj tak zrátajú a bude pokoj. Ale čo ja? Raz ma človek osemnásť, po čomsi strašne túži, a nevie po čom, je to iba akési veľké túženie a smäď v tele, jatrivá túžba nie dosť jasná, ale silná preto bolestivá. Protektorát je otrava, škola je otrava, čo robiť.? “1
Príchod Lucie a Ester prináša do ich životov svetlo, zmysel. Petrovi, ktorého už začala pohlcovať prázdnota, zúfalosť vlieva Lucia chuť do života, ktorá ho opustila, keď obdržal povolanie.
,,Aké je to teraz krásne, keď človek má zajtrajšok.“
Pavel vďaka Ester dozrieva a stáva sa mužom.  Aj napriek tomu, že Peter obdržal povolanie, keď stretáva Luciu, spolu si vytvárajú svet, v ktorom existujú len jeden pre druhého, nevnímajú udalosti okolo nich. Jediné, čo je pre nich dôležité je ich láska.

,, Obidvaja sa zhodli v nemej vôli nevidieť budúcnosť, u nej táto vôľa vyplývala z akejsi bezstarostnosti rezignovaného zločkajucého potôčika, u neho z nanajvýš z vzrušeného popierania, ktoré sa ponára do priepasti prítomnosti a odmieta už z nej vyjsť.“
Aj Pavel s Ester sa snažia vytvoriť si takéto útočisko v malej izbičke. Jedine tu zažívajú svetlé chvíle v celkovej tme doby. Avšak na rozdiel od Petra a Lucie, oni nedokážu zabudnúť na problémy, ktoré sú oveľa bližšie okolo nich ako tie Petra a Lucie. Riziko smrti je veľmi blízko a musia naň myslieť ešte aj vtedy, keď sú v náruči jeden druhého.

,,Mam ťa rada, šepkala mu medzi bozkami. Bozkávali sa s vytrvalou dychtivosťou, ale myšlienky sa ho zmocňovali aj v okamihu, keď cítil jej ústa. Pred očami sa mu zjavovali zoznamy s úplné zvyčajnými všednými menami, aké nosí kdekto.“36
Oba páry sa ľúbili a čím dlhšie boli spolu, tým dlhšie pociťovali túžbu milovať sa, ktorá opantávala ich mysle. Na rozdiel od Petra a Lucie, láska Ester a Pavla sa naplnila, keď posledný večer splynuli v jedno telo. Peter a Lucia sa dohodli, že ich vzťah vyvrcholí až na Veľký piatok. Paradoxom bolo, že práve na Veľký piatok ich zasiahla bomba, keď sa v náruči jeden druhého skrývali v jednom z kostolov. Tieto príbehy lásky sa skončili tragicky. Vojna bola silnejšia než ich snaha proti nej bojovať, hoci boli odhodlaní podniknúť čokoľvek, aby ju prekonali.

Vlastný názor
O zverstvách Druhej svetovej vojny som vedela už dávno pred tým, ako som čítala toto dielo. No až táto kniha mi poskytla priestor vnímať vojnu cez osud dvoch mladých ľudí, ktorí kvôli vojne museli o svoju lásku bojovať a bolo veľmi zaujímavé vnímať ich myšlienkové a emocionálne pochody. S podobným námetom som sa stretla už v prípade Rollandovho diela Peter a Lucia, no priama hrozba smrti v prípade Pavla a Ester bolo to, čo zaujalo moju pozornosť určite viac ako izolovaný svet, ktorý si Peter a Lucia vytvorili. Taktiež sa mi páčilo, že Otčenášek nenechal Pavla v závere diela zomrieť a odlíšila sa tak od diel Shakespeara a Rollanda, v ktorých osudy hrdinov boli až idylicky spojené až do smrti. Páčil sa mi aj štýl písania autora a časté využívanie apoziopéz, ktoré gradovali pocity neistoty u postáv a taktiež ponúkali čitateľovi možnosť uvažovať nad nedokončenými výpoveďami.