Michail Alexandrovič Šolochov Osud človeka

Hl. postavy:
Šolochov - vojenský korešpondent Pravdy
Andrej Sokolov - bojovník, ktorý stratil ženu, deti a našiel sirotu – nového syna Ivana



Spoveď Andreja Sokolova začína predvojnovým životom, lúčením s rodinou, odchodom na front, potom nasleduje vojna a zajatie, útek zo zajatia, správa o smrti rodiny, synov pohreb v posledný deň vojny a napokon stretnutie s novým synom, s vojnovou sirotou. Osudom človeka završuje svoju tvorbu o Veľkej vlasteneckej vojne.
Šolochov v úvode opisuje príbehy donských kozákov v občianskej vojne ako aj ich lásku k vlasti a nenávisť k fašistom a odhodlanie proti nim bojovať. V prvé dni Vlasteneckej vojny v kozáckych kolchozoch pracujú muži, ženy, deti aby včas sa nová úroda dostala do skladov, sýpok.
Vyzbrojený ceruzkami, zápisníkmi a ľahkými guľometmi sa spisovateľ dostáva na front. Dostáva sa k útočiacej jednotke veliteľa Kozlova. Generál Kozlov je starší muž, ktorý bojuje už v piatej vojne. Kedysi bol roľníkom a od osemnásteho roku je vojakom.
Tam sa stretol s poručíkom Gerasimovom, ktorý podrobne rozpráva o nepriateľskom tankovom útoku, ktorý jeho prápor úspešne odrazil. Pri pohľade na nemeckých vojakov prestal rozprávať, zbledol a začal sa chvieť. Pred vojnou bol mechanikom v jednom závode na Sibíri. Stroje do závodu dostávali z Nemecka. Boli kvalitné. Keď vypukla vojna, odišiel na front. Dostal sa do zajatia. S prestávkami opisoval strašný príbeh zo zajatia. Na smrť unavený, vyhladovaný, zoslabnutý rozmýšľal o úteku. Silu mu dodalo dunenie diel a samopalov. Úderom lopaty zneškodnil strážneho a dal sa na útek. Našli ho partizáni.
V prvú povojnovú jar na druhom brehu Jelanky sa stretol spisovateľ s vysokým zhrbeným chlapom, ktorý za ruku viedol chlapca. Bol to Andrej Sokolov a sirota Ivan. Za 2 hodiny, ktoré mu bolo treba čakať na čln, Sokolov vyrozprával svoj osud.
Pochádzal z Varonežskej gubernie. Za občianskej vojny bojoval v Červenej armáde. Otec, mama a sestra zomreli od hladu, nikoho nemá. Vyučil sa za zámočníka a oženil sa mladý. Vzal si sirotu Irinu. Mal syna a dve dievčatá. Žil pokojným životom. Postavil si domček neďaleko závodu na lietadlá. Prišla vojna a narukoval. Vojakov sformovali na Ukrajine, kde mu pridelili nákladné auto. V 42. ho zajali (103-105).
Od prvého dňa zajatia sa rozhodoval utiecť. Koncom mája kopali hroby pre mŕtvych. Odhodil lopatu a ušiel do krovia a rovno za východom slnka. Na štvrtý deň ho chytili. Mesiac sedel vo väzení. Podrobne opisuje útrapy zo zajatia.

Prešiel ako zajatec takmer celé Nemecko (článok 111-112). Zažil poníženie zajatca fašistami. Za deň museli vykopať 4 kubíky zeminy. Bolo to nad jeho sily. Andrej nevládal a povedal nahlas, čo si myslí, že 4 kubíky sú veľa. Veliteľ tábora si ho zavolal k sebe. (článok 113-114) Za poníženie, ktoré sa mu dostalo si vyslúžil chlieb, s ktorým sa podelil s ostatnými zajatcami. V zajatí robil šoféra jednému fašistovi-majorovi z Postupina do Berlína. A práve tam sa pokúsil útek. Major si zvykol dosť vypiť a raz to Andrej využil a v polospánku ho zneškodnil. Potom zobral auto a pustil sa na útek. Dostal sa k ruským vojakom a odovzdal im nemeckého majora, ktorý im poskytol dôležité strategické informácie. Za svoj čin bol navrhnutý na štátne vyznamenanie. Bol hrdý a jeho radosť bola o to väčšia, keď sa mu ozval syn Anatolij. No jeho radosť netrvala dlho. Práve 9. mája, v Deň víťazstva nad fašizmom, jeho syn zahynul. Andrej ho pochoval v cudzej nemeckej zemi.
Po vojne býval u priateľa v Urupinsku, kde pracoval ako vodič. Pri bufete, kde sa vždy zastavil najesť sa, vídaval malého chlapca. Oslovil ho Ivanko, čím uhádol jeho meno. Hneď si ho obľúbil a zobral ho k sebe (článok 126).
V „Slove o vlasti“ Šolochov opisuje obdobie kolektivizácie a lásku k rodnej zemi.